Kam to povedie?
Robíme lepšie rozhodnutia, keď sa pozeráme na alternatívy a premýšľame, kam povedú.
Znovuzriadené evanjelium Ježiša Krista nás povzbudzuje, aby sme premýšľali o budúcnosti. Vysvetľuje účel smrteľného života a skutočnosť života, ktorý bude nasledovať. Učí úžasné myšlienky o budúcnosti, aby viedli naše súčasné konanie.
Ako protiklad všetci poznáme ľudí, ktorí sa zaoberajú iba prítomnosťou: minúť to dnes, užiť si to dnes a nevenovať jedinú myšlienku budúcnosti.
Naša prítomnosť a naša budúcnosť budú šťastnejšie, ak si budeme vždy vedomí budúcnosti. Keď robíme momentálne rozhodnutia, vždy by sme sa mali spýtať: „Kam to povedie?“
I.
Niektoré rozhodnutia sú o výbere medzi tým, či budeme niečo robiť, alebo či nebudeme robiť nič. Pred mnohými rokmi som počul o príklade takéhoto rozhodnutia na konferencii kolu v Spojených štátoch.
Udialo sa to v nádhernom univerzitnom areáli. Skupina mladých študentov sedela na tráve. Rečník, ktorý situáciu opísal, povedal, že pozorovali peknú vevericu stromovú s veľkým hustým chvostom, ako sa hrala okolo spodnej časti nádherného stromu s tvrdým drevom. Niekedy bola na zemi, niekedy behala hore-dolu po kmeni a okolo neho. Ale prečo by taký dobre známy pohľad mal zaujať skupinu študentov?
Nablízku bol natiahnutý bruchom na tráve írsky stavač. On bol predmetom záujmu študentov a veverica bola zase jeho predmetom záujmu. Zakaždým, keď bola veverička na chvíľu z dohľadu behajúc okolo stromu, stavač sa potichu posunul vpred o pár centimetrov, a potom opäť zaujal svoju zdanlivo ľahostajnú pozíciu. Práve to si udržiavalo pozornosť študentov. V tichosti a bez pohnutia zaujato sledovali túto udalosť, ktorej výsledok bol čoraz jasnejší.
Nakoniec bol stavač dostatočne blízko na to, aby skočil na vevericu a chytil ju do svojej papule. Ozvalo sa vydesené zalapanie po dychu a skupina študentov sa nahrnula vpred a vytrhli psovi to malé zviera, no bolo príliš neskoro. Vererička bola mŕtva.
Ktokoľvek v tej skupine mohol veveričku kedykoľvek varovať tým, že by on alebo ona zamávali rukami alebo zakričali, ale nikto to neurobil. Len sa pozerali, zatiaľ čo sa nevyhnutný záver čoraz viac približoval. Nikto sa nespýtal: „Kam to povedie?“ Keď sa to, čo sa dalo predpovedať, stalo, všetci sa ponáhľali, aby zabránili výsledku, ale bolo príliš neskoro. Uslzená ľútosť bola všetkým, čo mohli ponúknuť.
Tento pravdivý príbeh je istým podobenstvom. Vzťahuje sa to na veci, ktoré vidíme vo svojom vlastnom živote a v životoch a situáciách okolo nás. Keď vidíme hrozby približujúce sa k ľuďom alebo veciam, ktoré máme radi, môžeme sa rozhodnúť prehovoriť, konať alebo ostať ticho. Je správne spýtať sa samých seba: „Kam to povedie?“ Nemôžeme si dovoliť nič neurobiť v prípade, kde sú následky okamžité a vážne. Musíme poskytnúť vhodné varovanie alebo podporiť vhodné preventívne úsilie, pokým je ešte čas.
Rozhodnutie, ktoré som práve opísal, zahŕňa voľbu medzi tým, či budeme nejako konať alebo nebudeme konať vôbec. Bežnejšia je voľba medzi jedným konaním alebo iným. To zahŕňa rozhodnutia medzi dobrom alebo zlom, ale častejšie ide o rozhodnutie medzi dvomi dobrými vecami. Aj v tomto prípade je potrebné spýtať sa, kam to povedie. Robíme veľa rozhodnutí medzi dvomi dobrými vecami, často ohľadom toho, ako budeme tráviť svoj čas. Nie je nič zlé na tom, ak hráme videohry alebo píšeme správy, alebo pozeráme televíziu, alebo sa s niekým rozprávame cez telefón. No každá z týchto aktivít zahŕňa niečo, čo sa nazýva „cena príležitosti“, čo znamená, že ak trávime čas robením jednej veci, strácame príležitosť robiť niečo iné. Som si istý, že rozumiete tomu, že musíme premyslene určiť to, čo strácame tým, že trávime čas jednou aktivitou, aj keď je sama o sebe dokonale v poriadku.
Pred nejakým časom som mal príhovor nazvaný „Dobré, lepšie, najlepšie“. V tom príhovore som povedal, že „len preto, že niečo je dobré, nie je to dostatočný dôvod, aby sme to robili. Mnoho dobrých vecí, ktoré môžeme robiť, zďaleka presahuje čas, ktorý máme k dispozícii. Niektoré veci sú lepšie ako dobré, a práve týmto veciam máme v živote venovať hlavnú pozornosť. … Musíme sa vzdať niektorých dobrých vecí, aby sme si vybrali iné, ktoré sú lepšie alebo najlepšie“.
Zamyslite sa nad širšou perspektívou. Aký majú na našu budúcnosť vplyv rozhodnutia, ktoré robíme v súčasnosti? Nezabudnite na dôležitosť získania vzdelania, študovania evanjelia, obnovenia svojich zmlúv prijímaním sviatosti a návštevy chrámu.
II.
„Kam to povedie?“ je tiež dôležité aj pri rozhodnutí ohľadom toho, ako sa klasifikujeme alebo ako o sebe premýšľame. Najdôležitejšie je, že každý z nás je dieťa Božie s potenciálnym údelom večného života. Každá iná charakteristika, dokonca vrátane povolania, rasy, fyzických vlastností alebo vyznamenaní, je dočasná alebo nepodstatná, čo sa týka večnosti. Neklasifikujte sa alebo o sebe nepremýšľajte spôsobom, ktorý obmedzuje cieľ, ktorý sa môžete snažiť dosiahnuť.
Moji bratia a moje sestry, ktorí môžete pozerať alebo čítať, čo tu hovorím, dúfam, že viete, prečo sa vaši vedúci delia o učenia a rady, ktoré vám dávame. Máme vás radi a náš Nebeský Otec a Jeho Syn Ježiš Kristus vás majú radi. Ich plán pre nás je „veľký plán šťastia“ (Alma 42:8). Tento plán a Ich prikázania a obrady, a zmluvy nás vedú k najväčšiemu šťastiu a radosti v tomto živote a v živote, ktorý príde. Ako služobníci Otca a Syna učíme a radíme tak, ako nás usmerňujú Duchom Svätým. Nemáme inú túžbu, len hovoriť to, čo je pravdivé a povzbudzovať vás robiť to, čo Oni určili ako cestu k večnému životu, „najväčš[iemu] zo všetkých darov Božích“ (NaZ 14:7).
III.
Tu je ďalší príklad vplyvu rozhodnutí vykonaných v prítomnosti na budúcnosť. V tomto príklade ide o rozhodnutie priniesť momentálnu obeť, aby sme dosiahli dôležitý budúci cieľ.
Na konferencii kolu v Cali v Kolumbii hovorila jedna sestra o tom, ako veľmi chceli mať so svojím snúbencom svadbu v chráme, ale v tej dobe bol najbližší chrám vo vzdialenom Peru. Dlho šetrili peniaze na autobus. Nakoniec nastúpili na autobus do Bogoty, ale keď tam prišli, zistili, že všetky miesta v autobuse do Limy v Peru boli obsadené. Mohli ísť domov bez toho, aby sa vzali alebo sa mohli vziať mimo chrámu. Našťastie existovala ešte jedna možnosť. Mohli ísť autobusom do Limy, ak boli ochotní sedieť na podlahe autobusu celú cestu dlhú päť dní a päť nocí. Rozhodli sa to urobiť. Povedala, že to bolo ťažké, aj keď ich niekedy niektorí cestujúci pustili sadnúť si na ich miesto, aby sa mohli vystrieť na podlahe.
Čo na mňa zapôsobilo v príhovore tejto sestry bolo jej vyhlásenie, že bola vďačná za to, že mohla ísť so svojím manželom do chrámu týmto spôsobom, pretože to zmenilo spôsob, akým vnímali evanjelium a ich manželstvo v chráme. Pán ich odmenil rastom, ktorý prichádza z obete. Tiež poznamenala, že ich päťdňová cesta do chrámu dosiahla oveľa viac v budovaní ich duchovnosti ako mnohé návštevy chrámu, ktoré nevyžadovali žiadnu obeť.
Počas rokov po tom, ako som si vypočul toto svedectvo, som premýšľal, aký odlišný by bol život tejto mladej dvojice, keby sa rozhodli inak – keby sa vzdali potrebnej obete na to, aby sa vzali v chráme.
Bratia, v živote robíme nespočetné rozhodnutia, niektoré veľké a niektoré zdanlivo malé. Keď sa obzrieme späť, môžeme vidieť, aký veľký vplyv mali niektoré naše rozhodnutia na náš život. Robíme lepšie rozhodnutia, keď sa pozeráme na alternatívy a premýšľame, kam povedú. Keď tak urobíme, budeme nasledovať radu prezidenta Russella M. Nelsona, aby sme začali s výsledkom na pamäti. Výsledok je pre nás vždy na ceste zmluvy skrze chrám k večnému životu, najväčšiemu zo všetkých darov Božích.
Svedčím o Ježišovi Kristovi a vplyve Jeho uzmierenia, a ďalších pravdách Jeho večného evanjelia v mene Ježiša Krista, amen.