Zosúlaďme našu vôľu s tou Jeho
Nasledovanie Pánovej vôle v našom živote nám umožní nájsť tú najvzácnejšiu perlu tohto sveta – kráľovstvo nebeské.
Pri určitej príležitosti Ježiš hovoril o kupcovi, ktorý hľadal „vzácne perly“. Tento kupec počas hľadania našiel jednu „drahocennú perlu“. Na to, aby tento muž túto nádhernú perlu získal, musel predať všetok svoj majetok, a urobil to okamžite a s radosťou.
Prostredníctvom tohto krátkeho a premysleného podobenstva Spasiteľ nádherne učil, že nebeské kráľovstvo sa dá prirovnať k neoceniteľnej perle, a je skutočne najvzácnejším pokladom, po ktorom by sme mali túžiť viac než po čomkoľvek inom. Skutočnosť, že kupec okamžite predal všetok svoj majetok, aby získal túto vzácnu perlu, jasne naznačuje, že by sme mali zosúladiť svoju myseľ a túžby s Pánovou vôľou a ochotne urobiť všetko, čo počas našej pozemskej cesty môžeme, aby sme dosiahli večné požehnania Božieho kráľovstva.
Aby sme boli tejto veľkej odmeny hodní, musíme okrem iného vynaložiť všetko úsilie na to, aby sme odložili všetky sebecké snahy a zanechali všetko, čo nás zamotáva a čo nás zdržuje od plného odovzdania sa Pánovi a Jeho vyšším a svätejším cestám. Apoštol Pavol tieto posväcujúce snahy nazýva mať „myseľ Kristovu“. Podľa príkladu Ježiša Krista to znamená, že v našom živote „vždy to [činíme], čo je milé [Pánovi]“, alebo ako sa to hovorí v dnešnej dobe, že „robíme to, čo Pánovi vyhovuje“.
V kontexte evanjelia sa „[robiť] vždy to, čo je milé [Pánovi]“, vzťahuje na podriadenie našej vôle Jeho vôli. Spasiteľ premyslene učil dôležitosti tejto zásady, keď poučoval Svojich učeníkov:
„Veď nezostúpil som z neba, aby som konal svoju vôľu, ale vôľu Toho, ktorý ma poslal,
a vôľa Toho, ktorý ma poslal, je, aby som nič nestratil z toho, čo mi dal, ale aby som všetko vzkriesil v posledný deň.
Lebo to je vôľa môjho Otca, aby každý, kto vidí Syna a verí v Neho, mal večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň.“
Spasiteľ dosiahol dokonalú a božskú úroveň odovzdanosti Otcovi tým, že dovolil, aby bola Jeho vôľa pohltená vo vôli Otcovej. Raz povedal: „A Ten, ktorý ma poslal, je so mnou, nenechal ma samého, pretože ja vždy to činím, čo je milé Jemu.“ Keď prorok Joseph Smith učil o úzkosti a mukách uzmierenia, Spasiteľ povedal:
„Lebo hľa, ja, Boh, som vytrpel tieto veci za všetkých, aby oni nemuseli trpieť, ak budú činiť pokánie; …
Utrpenie, ktoré spôsobilo mne, dokonca Bohu, najväčšiemu zo všetkých, že som sa chvel bolesťou a krvácal v každom póre, a trpel v tele i v duchu – a prial som si, aby som nemusel piť ten horký kalich, a stiahnuť sa –
A predsa, sláva buď Otcovi, a ja som vypil a dokončil som prípravy svoje pre deti ľudské.“
Počas nášho pobytu v smrteľnosti často zápasíme s tým, čo si myslíme, že vieme, čo si myslíme, že je to najlepšie, a čo predpokladáme, že nám vyhovuje, na rozdiel od pochopenia toho, čo Nebeský Otec skutočne vie, čo je to najlepšie v kontexte večnosti a čo určite vyhovuje deťom v rámci Jeho plánu. Tento veľký zápas sa môže stať veľmi zložitým, najmä vzhľadom na proroctvá, ktoré sa nachádzajú v písmach pre naše dni: „Toto však vedz, že v posledných dňoch … ľudia budú totiž sebeckí, … milovníci skôr rozkoší ako Boha.“
Jedným zo znakov, ktoré naznačujú naplnenie tohto proroctva, je súčasný rastúci trend vo svete, ktorý si mnohí osvojili, a to, že ľudia sú pohltení sami sebou a neustále vyhlasujú: „Aj keby čo bolo, žijem podľa toho, čo je podľa mňa pravda alebo robím to, čo vyhovuje mne.“ Ako to povedal apoštol Pavol, oni „hľadajú len svoje, a nie to, čo je Ježišovo Kristovo“. Tento spôsob myslenia často označujú za „autentický“ tí, ktorí sa oddávajú egocentrickým snahám a zameriavajú sa na osobné preferencie alebo chcú ospravedlniť určité druhy správania, ktoré často nezodpovedajú láskyplnému plánu Boha a Jeho vôli pre nich. Ak dovolíme, aby naše srdce a myseľ prijali tento spôsob myslenia, môžeme si vytvoriť významné prekážky pri získavaní tej najcennejšej perly, ktorú Boh s láskou pripravil pre Svoje deti – večného života.
Hoci je pravda, že každý z nás kráča na ceste zmluvy po individuálnej ceste učeníctva a snaží sa udržať svoje srdce a myseľ zamerané na Ježiša Krista, musíme byť opatrní a neustále bdelí, aby sme nepodľahli pokušeniu prijať do svojho života tento typ svetskej filozofie. Starší Quentin L. Cook povedal, že „úprimne sa podobať Kristovi je ešte dôležitejším cieľom, ako byť autentickí“.
Drahí priatelia, keď sa rozhodneme, že Boh bude mať v našom živote silnejší vplyv ako naše sebecké záujmy, môžeme urobiť pokrok v učeníctve a zvýšiť svoju schopnosť zjednotenia svojej mysle a srdca so Spasiteľom. Na druhej strane, keď nedovolíme, aby v našom živote prevládla Božia cesta, sme odkázaní sami na seba a bez Pánovho inšpirujúceho vedenia si môžeme ospravedlniť takmer všetko, čo robíme alebo nerobíme. Môžeme tiež sami seba ospravedlňovať tým, že robíme to, čo nám vyhovuje, a v podstate hovoriť: „Veď si len všetko robím po svojom.“
Pri jednej príležitosti, keď Spasiteľ hlásal Svoju náuku, odmietli niektorí ľudia, konkrétne samozvaní spravodliví farizeji, Jeho posolstvo a odvážne vyhlásili, že sú synmi Abraháma, čím naznačili, že ich rodokmeň im v očiach Božích poskytuje osobitné výsady. Táto mentalita ich priviedla k tomu, že sa spoliehali na svoju rozumnosť a neverili tomu, čo učil Spasiteľ. Reakcia farizejov na Ježiša bola jasným dôkazom toho, že ich arogantný postoj nenechal v ich srdci miesto pre Spasiteľove slová a Božiu cestu. Ježiš na to múdro a odvážne vyhlásil, že keby boli pravými deťmi zmluvy Abraháma, robili by Abrahámove skutky, najmä ak vezmeme do úvahy, že práve v tej chvíli pred nimi stál Boh Abrahámov a učil ich pravde.
Bratia a sestry, ako vidíte, konanie podľa prekrúteného zmýšľania v štýle „toto mi vyhovuje“ a nie tak, aby sme robili to, „čo je milé Pánovi“, nie je novým trendom, ktorý je jedinečný pre dnešnú dobu. Je to odveká mentalita, ktorá pretrvala stáročia a často zaslepuje samozvaných múdrych ľudí a mätie a vyčerpáva mnohé Božie deti. Táto mentalita je v skutočnosti starým trikom protivníka; je to klamlivá cesta, ktorá Božie deti opatrne odvádza od pravej a vernej cesty zmluvy. Hoci osobné okolnosti, ako sú genetika, geografické umiestnenie a fyzické a duševné problémy, ovplyvňujú našu cestu, vo veciach, na ktorých skutočne záleží, existuje vnútorný priestor, v ktorom sa môžeme slobodne rozhodnúť, či sa rozhodneme nasledovať vzor, ktorý Pán pripravil pre náš život. Vskutku, „označil tak pravú cestu a ukázal ju nám“.
Ako Kristovi učeníci chceme kráčať po ceste, ktorú nám vytýčil počas Svojej pozemskej služby. Nielenže chceme konať Jeho vôľu a všetko, čo Mu je milé, ale tiež sa Ho snažíme napodobňovať. Keď sa budeme snažiť byť verní každej zmluve, ktorú sme uzavreli, a žiť „každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích“, budeme chránení pred tým, aby sme sa stali obeťou hriechov a omylov sveta – omylov filozofie a náuky, ktoré by nás mohli odviesť od týchto najvzácnejších perál.
Osobne ma inšpirovalo, ako takáto duchovná podriadenosť Bohu ovplyvnila životy verných Kristových učeníkov, ktorí sa rozhodli robiť veci, ktoré sú užitočné a milé v očiach Pána. Poznám jedného mladého muža, ktorý bol nervózny z toho, že má ísť na misiu, ale keď počúval staršieho vedúceho Cirkvi, ktorý sa podelil o svoje osobné svedectvo a posvätnú skúsenosť, ktorú mal ako misionár, pocítil inšpiráciu ísť a slúžiť Pánovi.
Tento mladý muž, ktorý sa už z misie vrátil, svojimi slovami povedal: „Keď som počúval svedectvo apoštola Spasiteľa Ježiša Krista, pocítil som Božiu lásku ku mne a o túto lásku som sa chcel deliť s ostatnými. V tej chvíli som vedel, že by som mal slúžiť na misii napriek svojmu strachu, pochybnostiam a obavám. Úplne som dôveroval, že Boh splní požehnania a prísľuby, ktoré má pre Svoje deti. Dnes som novým človekom. Mám svedectvo, že toto evanjelium je pravdivé a že na zemi bola znovuzriadená Cirkev Ježiša Krista.“ Tento mladý muž si vybral Pánovu cestu a stal sa príkladom skutočného učeníka v každom smere.
Jedna verná mladá žena sa rozhodla, že nebude robiť kompromisy, keď ju požiadali, aby sa obliekla necudne, aby zapadla do obchodného oddelenia módnej spoločnosti, v ktorej pracovala. Keďže chápala, že jej telo je posvätným darom od nášho Nebeského Otca a miestom, kde môže prebývať Duch Svätý, bola inšpirovaná k tomu, aby žila podľa štandardov, ktoré sú vyššie ako štandardy tohto sveta. Nielenže si získala dôveru tých, ktorí videli, že žije podľa pravdy evanjelia Ježiša Krista, ale zachovala si aj svoju prácu, ktorá bola na chvíľu ohrozená. Jej ochota robiť to, čo je milé Pánovi, a nie to, čo vyhovuje svetu, jej uprostred ťažkých rozhodnutí dodala istotu, ktorá pochádzala zo zmlúv.
Bratia a sestry, na našej každodennej ceste sme neustále vystavovaní podobným rozhodnutiam. Vyžaduje si to odvážne a ochotné srdce, aby sme sa zastavili a pokračovali v úprimnom a pokornom sebapozorovaní, aby sme si vo svojom živote uvedomili prítomnosť slabostí tela, ktoré nám môžu brániť v schopnosti podriadiť sa Bohu, a nakoniec sa rozhodli prijať Jeho cestu namiesto našej vlastnej. Konečná skúška nášho učeníctva sa nachádza v našej ochote vzdať sa svojho starého ja a zbaviť sa ho a podriadiť svoje srdce a celú svoju dušu Bohu, aby sa Jeho vôľa stala tou našou.
Jeden z najslávnejších momentov smrteľnosti nastáva vtedy, keď objavíme radosť, ktorá prichádza, keď robíme vždy to, čo „vyhovuje Pánovi a čo Mu je milé“, a keď sa to, „čo vyhovuje nám“, stane tým istým! Od toho, aby sme rozhodne a nespochybniteľne urobili z Pánovej vôle aj svoju vlastnú, sa vyžaduje to, že budeme majestátnymi a hrdinskými učeníkmi! V tom veľkolepom okamihu sa stávame zasvätenými Pánovi a úplne Mu odovzdávame svoju vôľu. Dalo by sa povedať, že takáto duchovná podriadenosť je krásna, mocná a premieňajúca.
Svedčím vám, že nasledovanie Pánovej vôle v našom živote nám umožní nájsť tú najvzácnejšiu perlu tohto sveta – kráľovstvo nebeské. Modlím sa, aby každý z nás, keď k tomu dôjde, mohol nášmu Nebeskému Otcovi a Spasiteľovi Ježišovi Kristovi vyhlásiť, s istotou, ktorá pochádza zo zmlúv, že „to, čo vyhovuje Tebe, vyhovuje aj mne“. Tieto veci hovorím v posvätnom mene nášho Spasiteľa Ježiša Krista, amen.