1 A stalo sa v tom istom roku, že začala byť znova vojna medzi Nefitmi a Lámánitmi. A ja, napriek tomu, že som bol mladý, bol som statnej postavy; takže ľud Nefiho si ma určil, aby som bol ich vodcom, alebo vodcom ich vojsk.

2 Takže, stalo sa, že som vo svojom šestnástom roku vyšiel na čele vojska Nefitov proti Lámánitom; takže tristo a dvadsať a šesť rokov uplynulo.

3 A stalo sa, že v tristo a dvadsiatom a siedmom roku Lámániti prišli na nás s nesmierne veľkou mocou, natoľko, že zastrašili vojská moje; takže nebojovali a začali ustupovať do krajín severných.

4 A stalo sa, že sme prišli do mesta Angola a zmocnili sme sa mesta, a učinili sme prípravy na to, aby sme sa bránili proti Lámánitom. A stalo sa, že sme opevňovali mesto zo všetkých síl; ale aj napriek všetkým našim opevneniam na nás Lámániti prišli a z mesta nás vyhnali.

5 A tiež nás vyhnali z krajiny Dávid.

6 A pochodovali sme ďalej a prišli sme do krajiny Józua, ktorá bola na hraniciach na západe pri pobreží.

7 A stalo sa, že sme zhromaždili ľud svoj tak rýchlo, ako to bolo možné, aby sme ich mohli mať spolu v jednej skupine.

8 Ale hľa, krajina bola plná lupičov a Lámánitov; a aj napriek onej veľkej skaze, ktorá visela nad ľudom mojím, nečinili pokánie zo svojich zlých skutkov; takže krv a smrť sa šírila po tvári celej krajiny, ako na strane Nefitov, tak na strane Lámánitov; a bola to jedna absolútna vzbura po tvári celej krajiny.

9 A teraz, Lámániti mali kráľa, a ten sa volal Áron; a prišiel proti nám s vojskom štyridsať a štyroch tisíc. A hľa, ja som mu vzdoroval so štyridsiatimi a dvoma tisícmi. A stalo sa, že som ho s vojskom svojím porazil, takže predo mnou utekal. A hľa, toto všetko bolo učinené, a tristo a tridsať rokov uplynulo.

10 A stalo sa, že Nefiti začali činiť pokánie z neprávosti svojej a začali nariekať, dokonca ako to prorokoval Samuel, prorok; lebo hľa, nikto si nemohol udržať to, čo bolo jeho vlastné, kvôli zlodejom a lupičom, a vrahom, a umeniu kúziel, a čarodejníctvu, ktoré bolo v krajine.

11 Tak v celej krajine začalo byť pre veci tieto žialenie a bedákanie, a obzvlášť medzi ľudom Nefiho.

12 A stalo sa, že keď som ja, Mormon, videl ich bedákanie a ich žialenie, a ich zármutok pred Pánom, srdce moje sa vo mne začalo radovať, poznajúc milosrdenstvá a zhovievavosť Pánovu, takže, myslel som si, že k nim bude milosrdný, aby sa znova stali spravodlivým ľudom.

13 Ale hľa, táto radosť moja bola márna, lebo ich zármutok neviedol k pokániu pre dobrotivosť Božiu; ale bol to skôr zármutok zatratených, pretože Pán im nebude stále trpieť, aby nachádzali šťastie v hriechu.

14 A oni neprišli k Ježišovi so srdcom zlomeným a duchom skrúšeným, ale preklínali Boha a priali si zomrieť. A predsa bojovali mečom o život svoj.

15 A stalo sa, že zármutok môj sa ku mne znova vrátil a ja som videl, že deň milosti pre nich pominul ako časne, tak duchovne; lebo som ich videl tisícky zrazených v otvorenej vzbure proti ich Bohu, a nakopených ako hnoj na tvári krajiny. A tak tristo a štyridsať a štyri roky uplynuli.

16 A stalo sa, že v tristo a štyridsiatom a piatom roku Nefiti začali utekať pred Lámánitmi; a boli prenasledovaní, a skôr ako bolo možné ich zastaviť v ich ústupe, došli až do krajiny Jašon.

17 A teraz, mesto Jašon bolo blízko krajiny, kde Ammaron uložil záznamy Pánovi, aby nemohli byť zničené. A hľa, išiel som podľa slova Ammaronovho a vzal som dosky Nefiho, a učinil som záznam podľa slov Ammaronových.

18 A na doskách Nefiho som učinil úplnú správu o všetkej zlovoľnosti a ohavnostiach; ale na týchto doskách som sa zdržal toho, aby som podal úplnú správu o ich zlovoľnosti a ohavnostiach, lebo hľa, neustály výjav zlovoľnosti a ohavností bol pred očami mojimi od doby, kedy som bol dostatočne starý, aby som hľadel na cesty človeka.

19 A beda mi pre ich zlovoľnosť; lebo srdce moje bolo po všetky dni moje naplnené zármutkom pre ich zlovoľnosť; a predsa, ja viem, že budem pozdvihnutý posledného dňa.

20 A stalo sa, že v tomto roku bol ľud Nefiho znova naháňaný a hnaný. A stalo sa, že sme boli hnaní, až sme prišli na sever do krajiny, ktorá sa nazývala Šém.

21 A stalo sa, že sme opevnili mesto Šém a zhromaždili sme do neho ľudí našich, toľko, koľko len bolo možné, aby sme ich snáď mohli uchrániť pred skazou.

22 A stalo sa, že v tristo a štyridsiatom a šiestom roku na nás znova začali prichádzať.

23 A stalo sa, že som prehovoril k ľudu svojmu a naliehal som naň s veľkou silou, aby stáli pred Lámánitmi smelo a bojovali za manželky svoje a deti svoje, a domy svoje, a domovy svoje.

24 A slová moje ich máličko pozdvihli k ráznosti, natoľko, že pred Lámánitmi neutekali, ale smelo sa im postavili.

25 A stalo sa, že sme bojovali s vojskom tridsať tisíc proti vojsku päťdesiat tisíc. A stalo sa, že sme pred nimi stáli s takou pevnosťou, že pred nami utekali.

26 A stalo sa, že keď utekali, my sme ich s vojskami svojimi prenasledovali a znova sme sa s nimi stretli, a porazili sme ich; a predsa sila Pánova s nami nebola; áno, boli sme ponechaní samí na seba, pretože Duch Pánov v nás nezostával; takže sme zoslabli ako bratia naši.

27 A srdce moje sa rmútilo nad touto veľkou pohromou ľudu môjho, nad zlovoľnosťou jeho a ohavnosťami jeho. Ale hľa, išli sme proti Lámánitom a lupičom Gadiantonovým, pokiaľ sme sa znova nezmocnili krajín dedičstva svojho.

28 A tristo a štyridsiaty a deviaty rok uplynul. A v tristo a päťdesiatom roku sme s Lámánitmi a lupičmi Gadiantonovými učinili dohodu, v ktorej sme si krajiny dedičstva svojho rozdelili.

29 A Lámániti nám dali krajinu severnú, áno, dokonca k úžine, ktorá viedla do krajiny južnej. A my sme Lámánitom dali celú krajinu južnú.