Hlas varovania
Napriek tomu, že povinnosť varovať silno cítia práve proroci, je to povinnosť, ktorá sa vzťahuje aj na druhých.
Prorok Ezechiel sa narodil približne dve desaťročia predtým, než Lechí a jeho rodina odišli z Jeruzalema. V roku 597 pred. Kr., vo veku 25 rokov, bol Ezechiel jedným z mnohých, ktorých Nebúkadnecar odviedol ako zajatcov do Babylonu a podľa všetkého tam strávil zvyšok života. Pochádzal z Áronovej kňazskej línie a keď mal 30 rokov, stal sa prorokom.
Keď Jehova Ezechiela poveroval, použil prirovnanie k strážcovi.
„A [strážca] spozoruje, že prichádza meč na krajinu, zatrúbi na roh i varuje ľud,
a ak niekto počuje zvuk rohu, ale nedá sa varovať, ak príde meč a zasiahne ho, tak jeho krv padne na jeho vlastnú hlavu.“
A naopak: „Ak však strážca uvidí, že prichádza meč, a nezatrúbi na roh, takže ľud nebude varovaný, ak príde meč a pripraví ich o život, … jeho krv budem vyhľadávať z ruky strážcu.“
Potom Jehova prehovoril priamo k Ezechielovi a povedal: „Človeče, teba som ustanovil za strážcu pre dom Izraela. Ak počuješ slovo z mojich úst, varuj ich v mojom mene.“ Oným varovaním bolo odvrátiť sa od hriechu.
„Ak poviem bezbožnému: Bezbožný, určite zomrieš! ale ty nepovieš nič, aby si varoval bezbožného pred jeho spôsobom života, ten bezbožný zomrie pre svoju vinu, ale jeho krv budem vyhľadávať z tvojej ruky.
No ak budeš bezbožného varovať pred jeho spôsobom života, aby sa odvrátil od neho, ale neodvráti sa od svojho spôsobu života, on zomrie pre svoju vinu, ale ty si si zachránil život. …
Ak poviem bezbožnému: Určite zomrieš! ale on sa odvráti od svojho hriechu a bude uskutočňovať právo a spravodlivosť, …
Nijaké jeho hriechy, ktorých sa dopustil, sa mu nebudú pripomínať. Uskutočňoval právo a spravodlivosť, určite bude žiť.“
Je zaujímavé, že toto varovanie sa týka aj spravodlivých. „Ak poviem spravodlivému: Určite ostaneš nažive! ale on sa spoľahne na svoju spravodlivosť a bude páchať neprávosť, nijaké jeho spravodlivé skutky sa nepripomenú, ale zomrie pre svoju neprávosť, ktorú spáchal.“
Boh naliehavo prosí Svoje deti a hovorí Ezechielovi: „Povedz im: Akože žijem – znie výrok Hospodina, Pána – nemám záľubu v smrti bezbožného, ale v tom, že sa bezbožný odvráti od svojho spôsobu života a bude žiť. Odvráťte sa, odvráťte od svojich zlých spôsobov života! Prečo máte vymrieť, dom Izraela?“
Nebeský Otec a Spasiteľ zďaleka nechcú nikoho zatracovať; prajú si, aby sme boli šťastní a naliehavo prosia, aby sme činili pokánie s plným vedomím toho, že „zlovoľnosť nikdy nebola [a nebude] šťastím“. A tak Ezechiel a všetci ostatní proroci pred ním aj po ňom, ktorí z celého srdca hovorili a hovoria slovo Božie, varujú všetkých, ktorí chcú počúvať, aby sa odvrátili od Satana, nepriateľa duše svojej, „zvolili [si] slobodu a večný život skrze veľkého Prostredníka všetkých ľudí“.
Napriek tomu, že povinnosť varovať silno cítia práve proroci, je to povinnosť, ktorá sa vzťahuje aj na druhých. V skutočnosti každému človeku sa patrí, aby varoval svojho blížneho. My, ktorí sme získali poznanie o veľkom pláne šťastia – a s ním súvisiacich prikázaní – by sme mali cítiť túžbu sa o toto poznanie deliť, lebo toto poznanie je tu a aj na večnosti rozhodujúce. A pokiaľ sa pýtame: „A kto mi je blížny, ktorého mám varovať?“ potom odpoveď určite nájdeme v podobenstve, ktoré začína slovami: „Išiel jeden človek z Jeruzalema dolu do Jericha a padol lotrom do rúk“, a tak ďalej.
Keď premýšľame o podobenstve o milosrdnom Samaritánovi v tomto kontexte, pripomína nám to, že otázka „Kto mi je blížny“ bola spojená s dvoma veľkými prikázaniami: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej duše, z celej sily a z celej mysle, a svojho blížneho ako seba samého.“ Motiváciou k pozdvihnutiu hlasu varovania je láska – láska k Bohu a láska k blížnemu. Varovať znamená mať starosť. Pán nám hovorí, že to máme robiť v pokoji a v miernosti a s presviedčaním, zhovievavosťou, jemnosťou … a láskou nepredstieranou. Môže to byť naliehavé, ako napríklad, keď varujeme dieťa, aby nestrkalo ruku do ohňa. Musí to byť jasné a niekedy aj prísne. Príležitostne môže mať varovania podobu pokarhania, keď sme pohnutí Duchom Svätým, ale vždy vychádza z lásky. Pozrite sa napríklad na lásku, ktorá motivuje k službe a obetiam našich misionárov.
Je to nepochybne láska, čo vždy prinúti rodičov aby varovali svojich najbližších „blížnych“ – svoje vlastné deti. Znamená to učiť pravdy evanjelia a svedčiť o nich. Znamená to učiť deti náuku Kristovu o viere, pokání, o krste a dare Ducha Svätého. Pán rodičom pripomína, aby vychovávali svoje deti vo svetle a pravde.
Zásadným prvkom rodičovskej povinnosti varovať je ukázať im nielen demoralizujúce dôsledky hriechu, ale tiež radosť, ktorá pramení z poslušnosti prikázaní. Spomeňte si na slová Enóša o tom, čo ho viedlo k tomu, aby vyhľadal Boha, obdržal odpustenie hriechov a obrátil sa:
„Hľa, šiel som loviť zver do lesov; a slová o večnom živote a o radosti svätých, ktoré som často počúval hovoriť otca svojho, prenikli hlboko do srdca môjho.
A duša moja lačnela; a ja som pokľakol pred Tvorcom svojím, a volal som k nemu v mocnej modlitbe a v úpenlivej prosbe.“
Ježiš vďaka Svojej neporovnateľnej láske a záujmu o druhých a o ich šťastie neváhal druhých varovať. Na počiatku Svojej služby „začal Ježiš kázať a hovoriť: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské“. Pretože On vie, že nie každá cesta vedie do neba, prikázal:
„Vchádzajte tesnou bránou, lebo priestranná brána a široká cesta vedie do zahynutia, a mnohí ňou vchádzajú;
ale do života vedie tesná brána a úzka cesta, a málo je tých, ktorí ju nachádzajú.“
Venoval čas hriešnikom a hovoril: „Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnych kajať sa.“
V prípade zákonníkov, farizejov a sadukajov Ježiš nekompromisne odsudzoval ich pokrytectvo. Jeho varovania a prikázania boli priame: „Beda vám, zákonníci a farizeji-pokrytci, že dávate desatiny z mäty, kôpru a rasce, ale zanedbávate, čo je závažnejšie v zákone, totiž spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť. Toto ste mali činiť a tamto nezanedbávať.“ Nikto samozrejme nemôže obviniť Spasiteľa z toho, že by týchto zákonníkov a farizejov nemiloval – nakoniec trpel aj za nich. Ale práve preto, že ich miloval, ich nemohol nechať žiť v hriechu bez toho, aby ich jasne nepokarhal. Istý komentátor poznamenal: „Ježiš učil Svojich nasledovníkov, aby robili to, čo On: každého prijímali, ale tiež učili o hriechu, lebo láska vyžaduje, aby sme druhých varovali pred tým, čo im môže ublížiť.“
Niekedy sú tí, ktorí dvíhajú varovný hlas, odmietaní ako tí, ktorí druhých súdia. Paradoxne ale tí, ktorí tvrdia, že pravda je relatívna a morálne normy sú vecou osobného výberu, sú často tí istí, ktorí nanajvýš ostro kritizujú ľudí, ktorí neprijímajú súčasné normy toho, čo spoločnosť považuje za „správne“. Jeden pisateľ to nazýva „kultúrou hanby“:
„V kultúre viny viete, že ste dobrí, alebo zlí, podľa toho čo vám hovorí svedomie. V kultúre hanby viete, že ste dobrí, alebo zlí, podľa toho čo o vás hovorí spoločnosť, podľa toho, či vás prijíma, alebo vylučuje. … [V kultúre hanby] sa mravný život nezakladá na súbore zásad určujúcich, čo je dobré a čo zlé, ale na začlenení a vylúčení. …
V mravnom systému založenom na začlenení, či vylúčení je každý neustále neistý. Neexistujú žiadne stále normy, iba premenlivé názory davu. Je to kultúra precitlivenosti, prehnaných reakcií a častého morálneho panikárenia, kedy sa každý cíti nútený ísť s davom. …
Kultúra viny môže byť krutá, ale aspoň môžete nenávidieť hriech, a napriek tomu mať radi hriešnika. Moderná kultúra hanby si údajne váži začlenenie a toleranciu, ale dokáže byť prekvapivo nemilosrdná k tým, ktorí majú iný názor a k tým, ktorí do nej nezapadajú.“
V protiklade k tomuto stojí „skal[a] Vykupiteľa nášho“, ktorá predstavuje stabilný a stály základ spravodlivosti a cnosti. O čo lepšie je mať nemenný zákon Boží, ktorým sa môžeme v rámci rozhodovania o svojom osude riadiť, než byť rukojemníkmi nepredvídateľných pravidiel a zloby rozhorčeného davu na sociálnych sieťach. O čo lepšie je poznať pravdu, než byť takými, „ktorých každý vietor učenia sem a tam hádže“. O čo lepšie je činiť pokánie a snažiť sa žiť podľa noriem evanjelia, než predstierať, že žiadne dobro ani zlo neexistuje a chradnúť v hriechu a ľútosti.
Pán prehlásil: A hlas varovania bude pre všetkých ľudí, skrze ústa učeníkov mojich, ktorých som vyvolil v týchto neskorších dňoch. Ako strážcovia a učeníci nemôžeme byť voči tejto lepšej ceste neutrálni. Podobne ako Ezechiel sa nemôžeme dívať na meč prichádzajúci na zem a „nezatrúbi[ť] na roh“. To samozrejme neznamená, že máme búchať na susedove dvere alebo stáť na námestí a kričať: „Čiňte pokánie!“ Keď sa nad tým zamyslíte, v znovuzriadenom evanjeliu máme niečo, čo ľudia hlboko v srdci skutočne chcú. A tak oný varovný hlas je zvyčajne nielen zdvorilý, ale ako hovorí žalmista, aj zvučný a radostný.
Hal Boyd, mienkotvorný komentátor novín Deseret News, uviedol napríklad negatíva, ktoré so sebou nevyhnutne prináša to, že sme ticho. Napísal, že zatiaľ čo je otázka manželstva stále predmetom „intelektuálnej debaty“ medzi príslušníkmi horných vrstiev americkej spoločnosti, v praxi sa o ňom spory nevedú. „Príslušníci horných vrstiev spoločnosti vstupujú do manželstva, zotrvávajú v ňom a dbajú na to, aby zo stabilného manželstva ťažili ich deti. Problémom je ale to, že títo ľudia nemajú sklon propagovať to, čo sami praktizujú.“ Nechcú „vyvíjať nátlak“ na tých, ktorí by ich mravné vedenie potrebovali najviac; ale „teraz je možno načase, aby vzdelaní ľudia so silnými rodinami prestali predstierať neutrálny postoj a začali propagovať to, čo sami praktizujú v oblasti manželstva a rodičovstva, … [a] pomáhali svojim americkým spoluobčanom prijať tieto zásady za svoje.“
Dúfame, že hlavne vy z nastupujúcej generácie – mládež a mladí dospelí – na ktorých sa Pán musí spoliehať, pokiaľ ide o úspech Jeho diela v budúcnosti, budete podporovať náuky evanjelia a normy Cirkvi ako na verejnosti, tak aj v súkromí. Neodvracajte sa od tých, ktorí by radi prijali pravdu namiesto toho, aby tápali a upadli do nezáujmu. Nepodliehajte predstavám o tolerancii alebo strachu – strachu z nepríjemností, odmietnutia alebo dokonca utrpenia. Pamätajte na Pánov sľub:
„Blahoslavení ste, keď vás pre mňa hanobia a prenasledujú a hovoria o vás všetko zlé.
Radujte a veseľte sa, pretože vaša odmena hojná je v nebesiach; veď tak prenasledovali prorokov, ktorí boli pred vami.“
Nakoniec sme všetci za svoje rozhodnutia za život, ktorý vedieme zodpovední Bohu. Spasiteľ vyhlásil: „Otec môj ma poslal, aby som mohol byť pozdvihnutý na kríž; a potom, čo som bol pozdvihnutý na kríž, aby som mohol pritiahnuť všetkých ľudí k sebe, aby ako ja som bol ľuďmi pozdvihnutý, práve tak boli ľudia pozdvihnutí Otcom, aby sa postavili predo mnou, boli súdení za skutky svoje, či už boli dobré alebo zlé.“
S vedomím tejto Pánovej zvrchovanosti zakončím slovami Almu:
„A teraz, bratia moji a [sestry moje], prajem si z celej hĺbky srdca svojho, áno, s veľkou úzkosťou až k bolesti, aby ste … zavrhli hriechy svoje, a neodkladali deň pokánia svojho;
Ale aby ste sa pokorili pred Pánom a vzývali sväté meno jeho, a bdeli, a modlili sa stále, aby ste neboli pokúšaní nad to, čo môžete zniesť, a tak aby ste boli vedení Duchom Svätým, …
Majúc vieru v Pána; majúc nádej, že obdržíte život večný; majúc vždy lásku Božiu v srdci svojom, aby ste mohli byť pozdvihnutí posledného dňa a aby ste mohli vojsť do odpočinutia jeho.“
Kiež všetci môžeme Pánovi povedať slovami Dávida „Tvoju spravodlivosť neukryl som v hĺbke svojho srdca, o Tvojej vernosti a záchrane som hovoril, nezatajil som Tvoju milosť ani Tvoju pravdu pred veľkým zhromaždením. Ty mi, Hospodine, neodoprieš svoje zľutovanie.“ V mene Ježiša Krista, amen.