Ste stále ochotní?
Naša ochota nasledovať Ježiša Krista je priamo úmerná množstvu času, ktorým sa zaväzujeme byť na svätých miestach.
Raz v nedeľu, keď som sa pripravoval, že prijmem sviatosť, po niekoľkých týždňoch pridelení na konferencie kolu, mi hlavou prebehla zaujímavá a mocná myšlienka.
Keď kňaz začal žehnať chlieb, slová, ktoré som už toľkokrát predtým počul, mocne zapôsobili na moju myseľ a srdce. „A dosvedčiť ti, ó Bože, Večný Otče, že sú ochotní zobrať na seba meno tvojho Syna a vždy na neho pamätať a dodržiavať jeho prikázania, ktoré im dal, aby mohli vždy mať jeho Ducha, aby bol s nimi. Amen.“1 Koľkokrát sme svedčili Bohu, že sme ochotní?
Keď som uvažoval o význame týchto posvätných slov, slovo ochotní na mňa zapôsobilo ako nikdy predtým. Záplava sladkých a posvätných zážitkov naplnila moju myseľ a srdce láskou a vďačnosťou za zmiernu obeť Spasiteľa a za Jeho kľúčovú úlohu v Otcovom pláne vykúpenia pre moju rodinu a pre mňa. Potom som počul a cítil prenikavé slová modlitby na požehnanie vody: „A dosvedčiť ti, … že sú ochotní zobrať na seba meno tvojho Syna a vždy na neho pamätať.“2 V tej chvíli som jasne pochopil, že dodržiavanie mojich zmlúv musí byť viac než len dobré úmysly.
Prijímanie sviatosti nie je pasívny náboženský rituál, z ktorého by vyplýval iba náš súhlas. Je to mocná pripomienka skutočnosti Spasiteľovho nekonečného uzmierenia a potreby vždy na Neho pamätať a dodržiavať Jeho prikázania. Ochota zamerať sa na Spasiteľa je taká dôležitá, že je ústredným posolstvom dvoch najcitovanejších textov v Cirkvi: modlitieb sviatosti. Pochopenie pravdy o tom, čo Nebeský Otec tak ochotne ponúka každému z nás prostredníctvom Svojho Jednorodeného Syna, by malo evokovať maximálne úsilie, aby sme na oplátku boli vždy ochotní.
Je náš vlastný duchovný základ pevne postavený na Ježišovi Kristovi?
Ak je náš duchovný základ plytký alebo povrchný, môžeme mať sklon založiť svoju ochotu na analýze sociálnych nákladov a výnosov alebo na indexe osobného nepohodlia. A ak prijmeme naratív, že Cirkev pozostáva predovšetkým zo zastaraných alebo politicky nekorektných sociálnych postupov, nereálnych osobných obmedzení a časových záväzkov, potom budú naše závery o ochote chybné. Od influencerov na sociálnych sieťach alebo nadšencov TikToku by sme nemali očakávať zásadu ochoty podporovať to, čo je pozitívne. Prikázania ľudí sú len zriedka v súlade s božskou pravdou.
Cirkev je miestom, kde sa stretávajú nedokonalí jednotlivci, ktorí milujú Boha a sú ochotní nasledovať Pána Ježiša Krista. Táto ochota je zakorenená v skutočnosti, že Ježiš je Kristus, Syn živého Boha. Túto božskú pravdu možno poznať iba mocou Ducha Svätého. Preto je naša ochota priamo úmerná množstvu času, ktorým sa zaviažeme stáť na svätých miestach, kde je prítomný vplyv Ducha Svätého.
Urobili by sme dobre, keby sme trávili viac času zmysluplnou konverzáciou a diskutovali o svojich problémoch s milujúcim Otcom v nebi a menej času hľadaním názorov od iných hlasov. Mohli by sme sa tiež rozhodnúť zmeniť svoju dennú porciu spravodajstva na slová Kristove vo svätých písmach a na prorocké slová Jeho žijúcich prorokov.
Silnými ukazovateľmi našej ochoty a dôkazom nášho záväzku je dôležitosť, ktorú pripisujeme všetkým týmto veciam – nášmu zachovávaniu sabatného dňa, plateniu poctivého desiatku, aktuálnemu chrámovému odporučeniu a cteniu si našich posvätných chrámových zmlúv. Sme ochotní vynaložiť viac než len povrchné úsilie na posilnenie našej viery v Krista?
Nebeský Otec nás dokonale miluje, ale táto láska prichádza s veľkými očakávaniami. Očakáva, že dobrovoľne postavíme Spasiteľa do centra nášho života. Spasiteľ je naším dokonalým príkladom ochoty vo všetkom sa podriadiť Otcovi. On je „cesta i pravda i život“.3 Ochotne odčinil naše hriechy. Ochotne uľahčil naše bremená, upokojuje naše obavy, dodáva nám silu a vnáša do našich sŕdc pokoj a porozumenie v časoch úzkosti a smútku.
Viera v Ježiša Krista je však voľba. „Ak nemôže[me] činiť nič viac, iba si priať, aby [sme] uverili“4 v Jeho slová, máme východiskový bod, z ktorého môžeme začať alebo znova naštartovať našu cestu viery. Jeho slová, ak sú zasadené do našich sŕdc ako semienko a živené s veľkou starostlivosťou, zapustia korene a naša viera prerastie do istoty a stane sa zásadou konania a moci. Kniha Mormonova je naším najmocnejším zdrojom pre rast a obnovenie našej viery. Ochota je katalyzátorom viery.
Smrteľnosť nie je podľa božského zámeru jednoduchá a niekedy môže byť zdrvujúca. Avšak „sme, aby sme mohli mať radosť“5. Zameranie sa na Spasiteľa a naše zmluvy prináša trvalú radosť! Účelom smrteľnosti je dokázať našu ochotu. „Veľkou úlohou života a cenou za učeníctvo je spoznať Pánovu vôľu a potom ju konať.“6 Pravé učeníctvo vedie k plnosti radosti. Sme ochotní zaplatiť cenu učeníctva?
Cesta zmluvy nie je jednoduchý kontrolný zoznam; je to proces duchovného rastu a prehlbovania oddanosti Pánovi Ježišovi Kristovi. Ústredným účelom každého prikázania, zásady, zmluvy a obradu je budovať vieru a dôveru v Krista. Naše odhodlanie zamerať svoj život na Krista preto musí byť dôsledné – nie podmienené, situačné alebo povrchné. Nemôžeme si dovoliť vziať si dovolenku alebo osobné voľno zo svojej ochoty „stáť ako svedkovia Boží vo všetkých dobách a vo všetkých veciach, a na všetkých miestach“.7 Učeníctvo nie je lacné, pretože spoločnosť Ducha Svätého je na nezaplatenie.
Iste, Pán myslel na našu dobu, keď učil podobenstvo o desiatich pannách. O piatich múdrych povedal, že si „vzali … Svätého Ducha za sprievodcu svojho, a neboli oklaman[é]“8, zatiaľ čo lampy pochabých „zhasli“ pre nedostatok oleja.9 Slová Nefiho azda najlepšie vystihujú týchto kedysi verných členov Cirkvi: „A iných upokojí a učičíka ich do telesného bezpečia, takže budú hovoriť: Všetko je dobré v Sione.“10
Telesná bezpečnosť je hľadanie a dôverovanie svetským veciam namiesto Krista – inými slovami, pozeranie sa cez svetskú optiku namiesto duchovnej. Duch Svätý nám dáva schopnosť vidieť veci „tak, ako skutočne sú, a … ako skutočne budú“.11 Len „mocou Ducha Svätého môžete poznať pravdu ohľadom všetkých vecí“12 a nenechať sa zviesť. Do centra nášho života staviame Krista a sľubujeme, že sme ochotní poslúchať Jeho prikázania, nie preto, že sme slepí, ale preto, že vidíme.13
Ale čo pochabé panny? Prečo neboli ochotné niesť nádobu s duchovným olejom? Jednoducho prokrastinovali? Boli možno príliš ležérne, pretože to bolo nepohodlné alebo sa to zdalo zbytočné? Nech už bol dôvod akýkoľvek, ohľadom kľúčovej úlohy Krista boli oklamané. Toto je Satanov hlavný podvod a dôvod, prečo ich lampy svedectva nakoniec zhasli pre nedostatok duchovného oleja. Toto podobenstvo je metaforou našej doby. Mnohí opúšťajú Spasiteľa a svoje zmluvy dlho predtým, ako opustia Jeho Cirkev.
Žijeme v bezprecedentných časoch, ktoré dávno predpovedali starovekí proroci, v čase, keď Satan besnie „v srdciach detí ľudských a bude ich podnecovať ku hnevu proti tomu, čo je dobré“.14 Až príliš veľa z nás žije vo virtuálnom svete zaplavenom zábavou a správami nepriateľskými voči božskej identite a viere v Krista.
Najsilnejší duchovný vplyv v živote dieťaťa je spravodlivý príklad milujúcich rodičov a starých rodičov, ktorí verne dodržiavajú svoje vlastné posvätné zmluvy. Uvedomelí rodičia učia svoje deti viere v Pána Ježiša Krista, aby aj ony „mohli vedieť, k akému prameňu majú hľadieť pre odpustenie hriechov“.15 Príležitostné a nedôsledné dodržiavanie zmlúv vedie k duchovným nešťastiam. Duchovná škoda je často najväčšia na našich deťoch a vnúčatách. Rodičia a starí rodičia, sme ešte ochotní?
Prezident Russell M. Nelson varoval, že „v nadchádzajúcich dňoch nebude možné prežiť duchovne bez neustáleho vplyvu Ducha Svätého, ktorý vás povedie a bude vás riadiť a utešovať“.16 Toto je jasné a neklamné varovanie, aby sme si vyleštili naše lampy a zvýšili naše duchovné zásoby oleja. Sme stále ochotní nasledovať žijúcich prorokov? Aká je hladina duchovného oleja vo vašej lampe? Aké zmeny vo vašom osobnom živote by vám umožnili mať stálejší vplyv Ducha Svätého?
Dnes, ako za čias Ježiša, sa nájdu takí, ktorí sa obrátia späť a nebudú ochotní prijať cenu učeníctva. Keďže tvrdá a nenávistná kritika je čoraz viac namierená na Spasiteľovu Cirkev a tých, ktorí Ho nasledujú, naše učeníctvo si bude vyžadovať väčšiu ochotu narovnať a posilniť naše duchovné chrbtice a nedbať na nich.17
Ak je náš duchovný základ pevne postavený na Ježišovi Kristovi, nepadneme a nemusíme sa báť.
„Hľa, Pán požaduje srdce a ochotnú myseľ; a ochotní a poslušní budú jesť dobroty krajiny Sion v týchto posledných dňoch.“18
Kiež sme vždy ochotní. V posvätnom mene Pána Ježiša Krista, amen.