Posolstvo Prvého predsedníctva, Júl 2015
Dobre je
Keď premýšľam o dedičstve našich pionierov, jedna z najdojemnejších vecí, ktorá mi napadne, je pieseň „Poďte, Svätí“ (CPaPPD, str. 2). Tí, ktorí vykonali onú dlhú púť do údolia Salt Lake často počas cesty spievali túto pieseň.
Som si jasne vedomý toho, že títo Svätí sa nemali len dobre. Boli sužovaní chorobami, horúčavou, vyčerpaním, zimou, strachom, hladom, bolesťou, pochybnosťami, a dokonca smrťou.
Ale napriek tomu, že mali veľa dôvodov kričať „Nie je dobre“, vypestovali si postoj, ktorý dnes musíme obdivovať. Hľadeli za svoje trápenia k večným požehnaniam. Boli vďační za svoje okolnosti. Napriek dôkazu, že to tak nebolo, spievali z celej duše: „Dobre je!“
Naša vďačnosť za týchto pionierov je prázdna, ak na našej strane nevyústi do dôkladného premýšľania. Spomeniem niekoľko ich vlastností, ktoré ma inšpirujú, keď uvažujem o ich obeti a záväzku.
Súcit
Pionieri sa starali jeden o druhého bez ohľadu na ich spoločenské, ekonomické či politické postavenie. Dokonca i keď to spomalilo ich pokrok, spôsobilo ťažkosti, či to znamenalo osobnú obeť a drinu, navzájom si pomáhali.
V našom predpojatom a na ciele zameranom svete majú osobné či stranícke ciele prednosť pred starostlivosťou o druhých či posilňovaním kráľovstva Božieho. V dnešnej spoločnosti sa zdá, že mierou spôsobilosti sa stáva dosiahnutie určitých ideologických cieľov.
Stanovenie a dosiahnutie cieľov môže byť úžasné. Ale keď úspech v dosiahnutí cieľov prichádza na úkor prehliadania, nevšímavosti či ubližovania druhým, cena takéhoto úspechu môže byť príliš vysoká.
Pionieri sa starali o ľudí v ich skupine, ale tiež si všímali tých, ktorí prichádzali po nich a sadili plodiny pre tých, ktorí išli za nimi.
Poznali silu rodiny a priateľov. A pretože záviseli jeden od druhého, stali sa silnými. Priatelia sa stali rodinou.
Pionieri slúžia ako dobrá pripomienka toho, prečo sa musíme odtrhnúť od pokušenia izolovať sa a namiesto toho priblížiť sa k sebe navzájom a pomáhať si, a prejavovať si navzájom súcit a lásku.
Práca
„Poďte, Svätí, námahy nedbajte.“
Táto fráza sa stala hymnou vyčerpaných pútnikov. Je ťažké si predstaviť, ako ťažko tieto úžasné duše pracovali. Kráčanie bola jedna z tých najľahších vecí, ktoré robili. Všetci ťahali za jeden povraz, aby si zabezpečili potravu, opravili vozy, slúžili chorým a slabým, hľadali a zhromažďovali vodu a ochraňovali sa navzájom pred nepriazňou počasia a mnohými nebezpečenstvami pustatiny.
Každé ráno sa prebudili s jasne definovanými zámermi a cieľmi, ktorým rozumel každý: slúžiť Bohu a svojim blížnym a doraziť do údolia Salt Lake. Tieto zámery a ciele im boli každý deň jasné; vedeli, čo musia robiť a že záleží na každodennom pokroku.
V našej dobe – keď tak veľa toho, po čom túžime je tak ľahko dosiahnuteľné – je tu pokušenie odvrátiť sa alebo vzdať to vždy, keď sa zdá, že cesta pred nami je trochu hrboľatá alebo sa pred nami objaví strmý svah. V takýchto chvíľach nás môže inšpirovať, keď sa zamyslíme nad onými mužmi, ženami a deťmi, ktorí nedovolili chorobám, utrpeniu, bolesti, či dokonca smrti, aby ich odradili od cesty, ktorú si zvolili.
Pionieri sa naučili, že keď robia ťažké veci, ich telo, myseľ a duch sa spevňujú a posilňujú; ich porozumenie ich božskej podstaty sa prehlbuje; a ich súcit k druhým sa zvyšuje. Tento zvyk spevnil ich duše a stal sa pre nich požehnaním ešte dlho po tom, ako ich púť cez pláne a hory skončila.
Optimizmus
Keď pionieri spievali, vyslovili tretiu lekciu: „Len ďalej s radosťou“.
Je to jedna z najväčších irónií našej doby, že sme tak veľmi požehnaní, a napriek tomu môžeme byť tak veľmi nešťastní. Zaplavujú nás divy prosperity a technológie a zasypávajú nás bezpečnosťou, zábavou, okamžitým potešením a pohodlím. A napriek tomu vidíme všade okolo seba tak veľa nešťastia.
Pionieri, ktorí tak veľa obetovali, sa zaobišli bez toho všetkého a dychtili po tých najzákladnejších potrebách na prežitie. Rozumeli tomu, že šťastie nie je výsledkom šťastia alebo náhody. Určite nie je výsledkom toho, že sa všetky naše priania splnia. Šťastie nie je výsledkom vonkajších okolností. Plynie z vnútra – bez ohľadu na to, čo sa deje okolo nás.
Pionieri to vedeli, a s týmto duchom našli šťastie vo všetkých okolnostiach a v každom trápení – dokonca v tých utrpeniach, ktoré ich stiahli úplne na dno a rozvírili najhlbšie vody ich duše.
Utrpenie
Niekedy sa obzeráme späť na to, čo pionieri vytrpeli a s úľavou si povieme: „Dobre, že som nežil v tej dobe.“ Ale premýšľam, či by títo odvážni pionieri, keby boli schopní vidieť nás v našej dobe, možno nevyjadrili rovnaké obavy.
Hoci sa obdobia a okolnosti menia, zásady ako čeliť utrpeniam a úspešne žiť spolu ako starostlivá a prosperujúca komunita pod vedením Boha sa nemenia.
Od pionierov sa môžeme učiť ako mať vieru a dôverovať Bohu. Môžeme sa učiť mať súcit k ostatným. Môžeme sa učiť, že práca a pracovitosť nás nepožehnajú len časne, ale tiež duchovne. Môžeme sa učiť, že šťastie je pre nás dostupné bez ohľadu na okolnosti.
Najlepší spôsob, ako si môžeme uctiť pionierov a preukázať im vďačnosť je ten, keď do svojho života začleníme vernosť Božím prikázaniam, súcit a lásku k nášmu blížnemu a pracovitosť, optimizmus a radosť, ktoré pionieri tak dobre názorne ukázali vo svojich životoch.
Keď tak činíme, môžeme sa načiahnuť cez dekády času, vziať do rúk oných našich vznešených pionierov a pridať naše vlastné hlasy k tým ich, keď s nimi spievame: „Dobre je, dobre je.“
© 2015 Intellectual Reserve, Inc. Všetky práva vyhradené. Printed in Germany. Schválené v anglickom jazyku: 6/15. Preklad schválený: 6/15. Preklad First Presidency Message, July 2015. Slovak 12587 176
Učenie z tohto posolstva
Možno chcete tým, ktorých navštevujete zaspievať pieseň „Poďte, Svätí“ (CPaPPD, str. 2). Môžete sa podeliť o skúsenosť, keď ste vy alebo niekto, koho poznáte aplikovali zásady súcitu, práce či optimizmu. Ak ste nabádaní, môžete svedčiť o požehnaniach, ktoré prichádzajú, keď žijete podľa týchto zásad a prisľúbiť tým, ktorých navštevujete, že môžu obdržať podobné požehnania.