Posolstvo územného predsedníctva
Znak pravého veriaceho
Apoštol Pavol strávil vyše tri roky so svätými v Efeze. V tom čase zažili Efezania zázraky, uzdravenia a zázračné udalosti. Ako svedčil Pavol, „mocou Pánovou“ medzi nimi „rástlo slovo a dokazovalo svoju silu“.1
Ale jeho kázanie a prejavy moci Božej spôsobili nepokoje medzi neveriacimi do takej miery, že Pavol bol nútený Efez opustiť. Šiel z miesta na miesto, aby kázal, ale pred návratom do Jeruzalema cítil potrebu ešte raz poučiť a varovať svojich priateľov. Keďže on sám sa nemohol vrátiť do Efezu, poslal po starších cirkvi odtiaľ. Pripomenul im, že strávil všetok svoj čas v Efeze učiac, čo bolo prospešné – „aby sa obrátili k Bohu a verili v nášho Pána Ježiša Krista“2 – a potom ich varoval: „Bedlite teda o seba a o celé stádo,“ lebo „po mojom odchode pažraví vlci vtrhnú medzi vás a nebudú šetriť stádo.“3 Potom dodal, že „prevrátene hovoriť“ bude nástrojom, ktorí budú používať títo „pažraví vlci …, aby si priťahovali učeníkov“.4
Po návrate do Jeruzalema bol zatknutý a odvedený do Ríma. Keď bol Pavol zaneprázdnený kázaním pravého evanjelia, dokonca ako väzeň v Ríme, vedel, že sa jeho život čoskoro skončí, cítil naliehavosť, že má napísať členom Cirkvi v Efeze.
Keď tam bol Pavol osobne, jeho prvým skutkom bolo, že „položil ruky na nich [a] zostúpil na nich Duch Svätý“.5
Keď Pavol písal svoje posledné slová učenia svojim milovaným priateľom a spoluslužobníkom v Efeze, začal tým, že pochválil „[ich] vier[u] v Pána Ježiša a [lásku] ku všetkým svätým“.6 Ďalej povedal, že hoci boli predtým „[mŕtvi] pre vlastné prestúpenie a hriechy“ a boli „od prírody deťmi hnevu“, odteraz sú „obživ[ení] … s Kristom“.7
Pavol dáva do protikladu nepriateľstvo, ktoré voči sebe zažívali členovia Cirkvi v Efeze pred činením pokánia, uplatňovaním viery a obdržaním Ducha Svätého, a to, že sa potom stali „spoluobčania svätých a domáci Boží … v Duchu“.8
Potom vyjadril vnútornú túžbu svojho srdca, keď im povedal: „Preto kľakám na kolená pred Otcom [nášho Pána Ježiša Krista], … aby vám … dal … aby … vy, zakorenení a založení v láske, [ste mohli] … poznať Kristovu lásku … aby ste sa dali naplniť celou Božou plnosťou.“9
Pre pomoc svätým, aby boli naplnení Božou plnosťou, ktorú práve spomenul, Pavol vytvoril podrobný zoznam druhov správania, ktoré zaistia, že títo dobrí muži a ženy „[nezarmútia] Svätého Ducha Božieho“.10
Povedal im: „Každá rozhorčenosť a vášnivosť, hnev a krik i rúhanie so všetkou zlosťou nech sú vám vzdialené. Ale buďte vospolok dobrotiví, milosrdní, odpúšťajte si, ako aj Boh odpustil vám v Kristovi.“11
Hoci si Pavol bol vedomý ich dobroty, ako sa prejavila prostredníctvom toho, keď činili pokánie, mali vieru a boli hodní prejavov Ducha Svätého, varoval svojich priateľov ohľadom potenciálne zničujúcej moci slov – tých, ktoré hovorili pažraví vlci mimo čriedy, ako aj rúhania tými v čriede.
V skoršej časti svojho života Saul používal slová, aby zničil veriacich. Keď Pavol prijal Pána, chcel, aby bol spôsob jeho vyjadrovania dôkazom toho, že sa zmenil, a znakom, že je pravý veriaci. Zdá sa, že Pavol naznačuje, že nestačí obdržať obrady a mať Ducha Svätého, lebo znakom pravého veriaceho je, aby sme boli „vospolok dobrotiví“.