„Myšlienky, na ktoré treba pamätať: Svätostánok a obeť“, Poď, nasleduj Ma – pre jednotlivcov a rodiny: Starý zákon 2022 (2021)
„Myšlienky, na ktoré treba pamätať: Svätostánok a obeť“, Poď, nasleduj Ma – pre jednotlivcov a rodiny: 2022
Myšlienky, na ktoré treba pamätať
Svätostánok a obeť
Pri čítaní Starého zákona niekedy nachádzame dlhé pasáže o veciach, ktoré boli pre Pána očividne dôležité, no nemusia sa pre nás zdať v tejto dobe hneď relevantné. Príkladmi sú Exodus 25 – 30; 35 – 40; Leviticus 1 – 9; 16 – 17. Tieto kapitoly dopodrobna opisujú svätostánok Izraela v pustatine a zvieracie obete, ktoré tam mali byť vykonávané.1 Svätostánok bol prenosným chrámom, Pánovo miesto prebývania medzi Jeho ľudom.
Naše súčasné chrámy majú podobnosti so svätostánkom Izraela, ale istotne sa nezhodujú s opisom v knihe Exodus. A v našich chrámoch zvieratá nezabíjame – Spasiteľovo uzmierenie ukončilo zvieracie obete pred viac ako 2 000 rokmi. No napriek týmto rozdielom je čítanie o spôsoboch uctievania starodávneho Izraela hodnotné, najmä keď ich vidíme spôsobom, akým ich videl Boží ľud v Knihe Mormonovej – ako spôsob posilňovania ich viery v Krista (pozri Alma 25:16; pozri tiež Jákob 4:5; Jarom 1:11). Keď porozumieme symbolizmu svätostánku a zvieracej obete, môžeme získať duchovné poznatky, ktoré tiež posilnia našu vieru v Krista.
Ilustrácia Izraelitov ako prinášajú baránka k svätostánku, od Roberta T. Barretta
Svätostánok posilňuje vieru v Ježiša Krista
Keď Boh prikázal Mojžišovi postaviť svätostánok v tábore Izraelitov, oznámil aj jeho účel: „Budem bývať uprostred nich“ (Exodus 25:8). Vo svätostánku bola Božia prítomnosť reprezentovaná truhlou zmluvy – drevenou truhlou obloženou zlatom, ktorá obsahovala písomný záznam Božej zmluvy s Jeho ľudom (pozri Exodus 25:10 – 22). Táto truhla bola uchovávaná v najsvätejšej, najvnútornejšej miestnosti, ktorá bola oddelená od zvyšku svätostánku závojom. Tento závoj symbolizuje naše odlúčenie z Božej prítomnosti kvôli pádu.
Okrem Mojžiša vieme len o jednej osobe, ktorá mohla vstúpiť do veľsvätyne (pozri Exodus 26:34) – vysoký kňaz. Ako ostatní kňazi musel byť najskôr umytý a pomazaný (pozri Exodus 40:12 – 13) a oblečený do posvätného odevu symbolizujúceho jeho úrad (pozri Exodus 28). Raz za rok, v deň, ktorý sa nazýval Deň zmierenia, vysoký kňaz prinášal za ľudí obete predtým, ako sám vstúpil do svätostánku. Pri závoji zapálil kadidlo (pozri Leviticus 16:12). Voňavý dym stúpajúci do nebies predstavoval modlitby ľudí stúpajúce k Bohu (pozri Žalmy 141:2). Potom vysoký kňaz, ktorý niesol krv zo zvieracej obete, prešiel cez závoj a pristúpil k Božiemu trónu, ktorý predstavovala truhla zmluvy (pozri Leviticus 16:14 – 15).
S poznaním toho, čo viete o Ježišovi Kristovi a Jeho úlohe v pláne Nebeského Otca, vidíte, ako nás svätostánok smeruje k Spasiteľovi? Tak ako svätostánok a truhla v ňom predstavovali Božiu prítomnosť medzi Jeho ľudom, Ježiš Kristus bol Božou prítomnosťou medzi Jeho ľudom (pozri Ján 1:14). Tak ako vysoký kňaz, aj Ježiš Kristus je Prostredníkom medzi nami a Bohom Otcom. Prešiel cez závoj, aby sa za nás prihovoril mocou krvi Svojej vlastnej obete (pozri Židom 8 – 10).
Niektoré aspekty svätostánku Izraela sa vám môžu zdať známe, najmä ak ste už boli v chráme, aby ste obdržali svoje vlastné obrady. Tak ako najsvätejšie miesto svätostánku, celestiálna miestnosť v chráme tiež predstavuje Božiu prítomnosť. Aby sme tam vstúpili, musíme byť najskôr umytí a pomazaní. Máme na sebe posvätné oblečenie. Modlíme sa pri oltári, odkiaľ modlitby stúpajú k Bohu. A nakoniec prejdeme cez závoj do Božej prítomnosti.
Asi tá najdôležitejšia podobnosť medzi súčasným chrámom a starodávnym svätostánkom je, že obidva, ak im rozumieme správne, posilňujú našu vieru v Ježiša Krista a napĺňajú nás vďačnosťou za Jeho zmiernu obeť. Boh chce, aby všetky Jeho deti vstúpili do Jeho prítomnosti; chce kráľovstvo kňazov a kňažiek (pozri Exodus 19:6, Roháček). No naše hriechy nám bránia získať toto požehnanie, lebo „žiadna nečistá vec nemôže prebývať s Bohom“ (1. Nefi 10:21). Preto Boh Otec poslal Ježiša Krista, nášho Veľkňaza budúcich hodnôt (pozri Židom 9:11). Odostiera pre nás závoj a umožňuje všetkým z Božieho ľudu, aby pristúpili „s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo“ (Židom 4:16).
Dnes je účel chrámov viac ako len získanie povýšenia pre nás samých. Po obdržaní našich vlastných obradov môžeme stáť na mieste našich predkov a v zastúpení obdržať obrady v ich mene. Istým spôsobom sa môžeme stať niekým, ako bol starodávny vysoký kňaz – a vznešený Vysoký Kňaz – keď druhým otvárame cestu do Božej prítomnosti.
Obeť posilňuje vieru v Ježiša Krista
Zásady uzmierenia a zmierenia sú mocne učené v starodávnom zvyku zvieracej obete, ktorý existoval dávno pred zákonom Mojžišovým. Vďaka znovuzriadenému evanjeliu vieme, že Adam a Eva prinášali obete, rozumeli ich symbolickej narážke na Spasiteľovu obeť a učili o tom aj svoje deti (pozri Mojžiš 5:4 – 12; pozri tiež Genesis 4:4).
Symbolizmus zvieracej obete sa mohol zdať obzvlášť dojímavý v Deň zmierenia starodávneho Izraela („Yom Kippur“ v hebrejčine). Potreba tohto každoročného obradu bola vyjadrená v Leviticus 16:30: „V tento deň sa vykoná za vás obrad zmierenia, aby vás očistil; čistí budete pred Hospodinom od všetkých svojich hriechov.“ A tak mohla Božia prítomnosť zostať medzi ľudom. Toto zmierenie sa dosiahlo prostredníctvom rôznych obradov. Pri jednom z nich bol zabitý kozol ako obeť za hriechy ľudu a vysoký kňaz zobral kozlovu krv do veľsvätyne. Neskôr vysoký kňaz položil ruky na živého kozla a vyznal hriechy detí Izraela – symbolicky preniesol tieto hriechy na kozla. Tento kozol bol potom vyhnaný z tábora Izraela.
V tomto obrade kozly symbolizujú Ježiša Krista, ktorý zaujíma pozíciu hriešnych ľudí. Hriech nemôže byť v Božej prítomnosti dovolený. No namiesto zničenia alebo vyhnania hriešnikov Boh poskytol iný spôsob – bol namiesto nich zabitý alebo vyhnaný kozol. Kozol „odnesie na sebe všetky viny“ (Leviticus 16:22).
Symbolizmus týchto obradov poukazoval na cestu, ktorú Boh poskytol, aby nás priviedol späť do Svojej prítomnosti – Ježiša Krista a Jeho uzmierenie. Spasiteľ „niesol naše nemoci, vzal na seba naše bolesti“, dokonca „neprávosť všetkých nás“ (Izaiáš 53:4, 6). Zaujal naše miesto, dal Svoj život, aby zaplatil cenu hriechu a potom zvíťazil nad smrťou prostredníctvom Svojho vzkriesenia (pozri Mosiáš 15:8 – 9). Obeť Ježiša Krista bola „veľká a posledná …; áno, nie obeť človeka ani zvieraťa“, ale „obeť nekonečná a večná“ (Alma 34:10). Bol naplnením všetkého, na čo poukazovali starodávne obete.
Z tohto dôvodu, keď bola Jeho obeť hotová, povedal: „Nebudete mi už obetovať prelievaním krvi; áno, obete vaše … skončia. … A budete mi prinášať ako obeť srdce zlomené a ducha skrúšeného“ (3. Nefi 9:19 – 20).
Takže keď nájdete v Starom zákone pasáže o obetiach a svätostánku (alebo neskôr o chráme) – a nájdete ich veľa – pamätajte si, že hlavným účelom toho všetkého je posilniť vašu vieru v Mesiáša Ježiša Krista. Nech sa vaše srdce a vaša myseľ obrátia k Nemu. Premýšľajte nad tým, čo urobil, aby vás priviedol späť do Božej prítomnosti – a čo urobíte vy, aby ste Ho nasledovali.