1 A teraz, stalo sa na počiatku tridsiateho roku vlády sudcov druhého dňa v prvom mesiaci, že Moroni obdržal od Helamana list, opisujúci záležitosti ľudu v onej časti krajiny.

2 A toto sú slová, ktoré písal, hovoriac: Môj vrúcne milovaný brat Moroni, ako v Pánovi, tak v súžení nášho boja; hľa, milovaný brat môj, mám niečo, čo by som ti chcel povedať o našom boji v tejto časti krajiny.

3 Hľa, dvetisíc synov oných ľudí, ktorých Ammón priviedol dole z krajiny Nefi – teraz, ty vieš, že to sú potomkovia Lámána, ktorý bol najstarším synom otca nášho Lechího;

4 Teraz, nemusím ti rozprávať o ich tradíciách alebo o ich neviere, lebo ty vieš o všetkých veciach týchto –

5 Takže mi postačí, keď ti poviem, že dvetisíc týchto mladých mužov sa chopilo vojnových zbraní svojich a chceli, aby som bol ich vodcom; a vyšli sme, aby sme bránili vlasť svoju.

6 A teraz, vieš tiež o zmluve, ktorú ich otcovia učinili, že nepozdvihnú vojnové zbrane svoje proti bratom svojim, aby neprelievali krv.

7 Ale v dvadsiatom a šiestom roku, keď videli strasti naše a súženia naše pre nich, chystali sa porušiť zmluvu, ktorú učinili, a pozdvihnúť vojnové zbrane svoje na našu obranu.

8 Ale ja som nestrpel, aby porušili zmluvu túto, ktorú učinili, mysliac si, že Boh nás posilní natoľko, že nebudeme trpieť viac pre plnenie onej prísahy, ktorú dali.

9 Ale hľa, tu je jedna vec, z ktorej môžeme mať veľkú radosť. Lebo hľa, v dvadsiatom a šiestom roku som ja, Helaman, pochodoval na čele týchto dvoch tisíc mladých mužov do mesta Júdea, aby som pomohol Antipovi, ktorého si ustanovil za vodcu nad ľudom v onej časti krajiny.

10 A pripojil som svojich dvetisíc synov (lebo sú hodní byť nazývaní synmi) k vojsku Antipovmu, z posily ktorej sa Antipus nesmierne radoval; lebo hľa, vojsko jeho bolo zmenšené Lámánitmi, pretože ich vojská pozabíjali ohromný počet mužov našich, z toho dôvodu máme príčinu, aby sme žialili.

11 A predsa, môžeme sa utešiť tým, že zomreli vo veci vlasti svojej a Boha svojho, áno, a sú šťastní.

12 A Lámániti tiež zadržali mnoho zajatcov, z ktorých všetci sú hlavní velitelia, lebo nikoho ďalšieho nenechali nažive. A myslíme si, že sú teraz v túto dobu v krajine Nefi; je to tak, ak nie sú zabití.

13 A teraz, toto sú mestá, ktorých vlastníctvo Lámániti získali prelievaním krvi toľkých našich udatných mužov:

14 Krajina Manti či mesto Manti a mesto Zezrom, a mesto Kumeni, a mesto Antipara.

15 A toto sú mestá, ktoré vlastnili, keď som dorazil do mesta Júdea; a našiel som Antipa a mužov jeho tvrdo pracujúcich zo všetkých síl, aby mesto opevnili.

16 Áno, a boli skľúčení na tele i na duchu, lebo vo dne udatne bojovali a v noci tvrdo pracovali, aby uhájili mestá svoje; a tak trpeli veľkými strasťami každého druhu.

17 A teraz, boli odhodlaní, že buď miesto toto dobyjú, alebo zomrú; takže si správne môžeš myslieť, že toto malé vojsko, ktoré som so sebou priviedol, áno, títo synovia moji, im dodali veľkú nádej a mnoho radosti.

18 A teraz, stalo sa, že keď Lámániti videli, že Antipus obdržal väčšiu posilu pre vojsko svoje, boli rozkazmi Ammoronovými prinútení neísť do bitky proti mestu Júdea, či proti nám.

19 A tak bola s nami priazeň Pána; lebo keby na nás boli prišli v našej slabosti, možno by boli zničili naše malé vojsko; ale takto sme boli zachovaní.

20 Ammoron im prikázal, aby hájili tie mestá, ktoré získali. A tak skončil dvadsiaty a šiesty rok. A na počiatku dvadsiateho a siedmeho roku sme pripravili mesto svoje a seba na obranu.

21 Teraz, priali sme si, aby na nás Lámániti prišli; lebo my sme si nepriali zaútočiť na nich v ich pevnostiach.

22 A stalo sa, že sme dookola rozmiestnili zvedov, aby pozorovali pohyby Lámánitov, aby nemohli v noci ani vo dne prejsť okolo nás a zaútočiť na iné mestá naše, ktoré boli na sever.

23 Lebo sme vedeli, že v týchto mestách nie sú dostatočne silní na to, aby sa s nimi stretli; takže sme si priali, keby okolo nás prešli, napadnúť ich zozadu, a tak ich zamestnávať vzadu v tom istom čase, kedy dôjde k stretu vpredu. Mysleli sme si, že by sme ich mohli premôcť; ale hľa, v tomto prianí svojom sme boli sklamaní.

24 Neodvážili sa prejsť okolo nás s celým vojskom svojím, ani sa neodvážili s časťou, z obavy, že nebudú dostatočne silní a padnú.

25 Ani sa neodvážili pochodovať dole proti mestu Zarahemla; ani sa neodvážili prejsť prameň Sidonu do mesta Nefia.

26 A tak boli odhodlaní hájiť silami svojimi oné mestá, ktoré získali.

27 A teraz, stalo sa v druhom mesiaci tohto roku, že nám prišlo mnoho zásob od otcov oných dvetisíc synov mojich.

28 A tiež nám bolo poslaných dvetisíc mužov z krajiny Zarahemla. A tak sme boli pripravení s desaťtisíc mužmi a so zásobami pre nich, a tiež pre ich manželky a ich deti.

29 A Lámániti takto vidiac, ako naše sily deň čo deň narastajú a ako nám prichádzajú na podporu zásoby, začali sa báť a začali činiť výpady, aby nám, keby to bolo možné, zabránili v získavaní zásob a posily.

30 Teraz, keď sme videli, že sa Lámániti začali v tomto smere znepokojovať, priali sme si proti nim použiť úskok; takže Antipus nariadil, aby som sa vydal na pochod s mladými synmi svojimi do susedného mesta, ako keby sme susednému mestu niesli zásoby.

31 A mali sme pochodovať k mestu Antipara, ako keby sme išli k ďalšiemu mestu na hraniciach s morským pobrežím.

32 A stalo sa, že sme sa vydali na pochod, ako keby so svojimi zásobami, aby sme išli do oného mesta.

33 A stalo sa, že Antipus sa vydal na pochod s časťou vojska svojho, ponechávajúc zvyšok, aby chránil mesto. Ale nevydal sa na pochod skôr, pokiaľ som nevyšiel ja s malým vojskom svojím a neprišiel som k mestu Antipara.

34 A teraz, v meste Antipara bolo umiestnené najsilnejšie vojsko Lámánitov; áno, to najpočetnejšie.

35 A stalo sa, že keď boli upozornení zvedmi svojimi, vyšli s vojskom svojím a pochodovali proti nám.

36 A stalo sa, že my sme pred nimi utekali na sever. A tak sme odvádzali najmocnejšie vojsko Lámánitov.

37 Áno, dokonca do značnej vzdialenosti, natoľko, že keď uvideli, že ich vojsko Antipovo prenasleduje zo všetkých síl, neobrátili sa napravo ani naľavo, ale pokračovali v pochode svojom priamym smerom za nami; a myslíme si, že ich zámerom bolo zabiť nás skôr, ako ich dostihne Antipus, a to preto, aby neboli obkľúčení ľuďmi našimi.

38 A teraz Antipus, vidiac naše nebezpečenstvo, urýchlil pochod vojska svojho. Ale hľa, bola noc; takže nás nedobehli, a ani Antipus nedobehol ich; takže sme sa na noc utáborili.

39 A stalo sa, že pred ranným úsvitom, hľa, Lámániti nás prenasledovali. Teraz, my sme neboli dostatočne silní na to, aby sme s nimi bojovali; áno, ja by som nestrpel, aby im mladí synovia moji padli do rúk; takže sme pokračovali v pochode svojom a vydali sme sa na pochod do pustatiny.

40 Teraz, oni sa neodvažovali obrátiť sa napravo ani naľavo, aby neboli obkľúčení; ani ja som sa neobrátil napravo ani naľavo, aby ma nedobehli, a my by sme sa proti nim nemohli postaviť, ale boli by sme zabití a im by sa podarilo uniknúť; a tak sme utekali po celý onen deň do pustatiny, dokonca kým nastala tma.

41 A stalo sa, že sme znova, keď sa rozvidnelo, uvideli Lámánitov za sebou a utekali sme pred nimi.

42 Ale stalo sa, že nás dlho neprenasledovali, než sa zastavili; a bolo to zrána tretieho dňa siedmeho mesiaca.

43 A teraz, či ich dobehol Antipus, to sme nevedeli, ale ja som povedal mužom svojim: Hľa, myslíme si, že je možné, že sa zastavili s tým zámerom, aby sme išli proti nim, aby nás mohli polapiť do pasce svojej;

44 Takže, čo hovoríte, synovia moji, pôjdete do boja proti nim?

45 A teraz, hovorím ti, milovaný brat môj Moroni, že som nikdy nevidel tak veľkú odvahu, nie, ani medzi všetkými Nefitmi.

46 A ako som ich vždy nazýval synmi svojimi (lebo všetci boli veľmi mladí), dokonca tak mi hovorili: Otče, hľa, náš Boh je s nami a on nestrpí, aby sme padli; potom poďme; nezabíjali by sme bratov svojich, keby nás nechali na pokoji; takže poďme, aby nepremohli vojsko Antipovo.

47 Teraz, oni nikdy predtým nebojovali, avšak smrti sa nebáli; a mysleli viac na slobodu otcov svojich ako na životy svoje, áno, ich matky ich učili, že keď nebudú pochybovať, Boh ich vyslobodí.

48 A opakovali mi slová matiek svojich, hovoriac: Nepochybujeme o tom, že naše matky to vedeli.

49 A stalo sa, že som sa vrátil so svojimi dvoma tisícmi proti oným Lámánitom, ktorí nás prenasledovali. A teraz hľa, vojská Antipove ich dobehli a započala strašná bitka.

50 A vojsko Antipovo, súc unavené dlhým pochodom svojím v tak krátkom časovom priestore, už skoro padlo do rúk Lámánitov; a keby som sa nebol vrátil so svojimi dvoma tisícmi, boli by dosiahli zámer svoj.

51 Lebo Antipus padol mečom, a aj mnohí z vodcov jeho, pre vyčerpanosť svoju, ktorú spôsobila rýchlosť ich pochodu – takže mužovia Antipovi, súc zmätení pádom vodcov svojich, začali pred Lámánitmi ustupovať.

52 A stalo sa, že Lámániti nadobudli odvahu a začali ich prenasledovať; a tak ich Lámániti prenasledovali s veľkou ráznosťou, keď ich zozadu napadol Helaman so svojimi dvoma tisícmi a začal ich nesmierne zabíjať, natoľko, že celé vojsko Lámánitov sa zastavilo a obrátilo sa na Helamana.

53 Teraz, keď Antipovi ľudia videli, že sa Lámániti otočili, zhromaždili mužov svojich a išli znova na Lámánitov zozadu.

54 A teraz, stalo sa, že my, ľud Nefiho, ľud Antipov a ja so svojimi dvoma tisícmi, sme Lámánitov obklopili a zabíjali sme ich; áno, natoľko, že boli donútení vydať vojnové zbrane svoje a aj seba ako vojnových zajatcov.

55 A teraz, stalo sa, že keď sa nám vzdali, hľa, spočítal som oných mladých mužov, ktorí bojovali so mnou, bojac sa, že z nich mnohí boli zabití.

56 Ale hľa, k mojej veľkej radosti ani jediná duša z nich nepadla na zem; áno, a bojovali ako keby so silou Božou; áno, nikdy nikto nepočul o mužoch, ktorí by bojovali s tak zázračnou silou; a s tak veľkou mocou napadli Lámánitov, takže ich vydesili; a preto sa Lámániti vydali ako vojnoví zajatci.

57 A pretože sme pre zajatcov svojich nemali žiadne miesto, aby sme ich mohli strážiť a držať od vojsk Lámánitov, takže poslali sme ich do krajiny Zarahemla a s nimi časť oných mužov Antipových, ktorí neboli zabití; a zvyšok som si vzal ja a pripojil som ich k svojim mladým Ammónitom a vydali sme sa späť na pochod do mesta Júdea.