1 A teraz, stalo sa, že som obdržal od Ammorona, kráľa, list, v ktorom stálo, že keby som vydal oných vojnových zajatcov, ktorých sme zajali, on by nám vydal mesto Antipara.

2 Ale ja som kráľovi poslal list, že sme si istí, že naše sily postačujú k tomu, aby sme mesto Antipara dobyli vlastnými silami; a ak by sme vydali zajatcov za oné mesto, museli by sme samých seba považovať za pochabých, a že zajatcov svojich vydáme iba výmenou.

3 A Ammoron môj list odmietol, lebo zajatcov vymeniť nechcel; takže sme začali činiť prípravy na to, aby sme išli proti mestu Antipara.

4 Ale ľud z Antipary mesto opustil a ušiel do iných miest svojich, ktoré mal vo vlastníctve, aby ich opevnil; a tak nám mesto Antipara padlo do rúk.

5 A tak skončil dvadsiaty a ôsmy rok vlády sudcov.

6 A stalo sa, že na počiatku dvadsiateho a deviateho roku sme obdržali zásobu potravín, a tiež prírastok pre vojsko svoje z krajiny Zarahemla a z okolitých krajín v počte šesť tisíc mužov, okrem šesťdesiatich zo synov Ammónitov, ktorí prišli, aby sa pripojili k bratom svojim, mojej skupinke dvoch tisíc. A teraz hľa, boli sme silní, áno, a tiež sme mali hojne zásob, ktoré nám priniesli.

7 A stalo sa, že prianím naším bolo zviesť bitku s vojskom, ktoré bolo postavené, aby bránilo mesto Kumeni.

8 A teraz hľa, ukážem ti, že sme čoskoro prianie svoje dosiahli; áno, so silným vojskom svojím alebo s časťou silného vojska svojho sme obkľúčili v noci mesto Kumeni, krátko predtým, než mali obdržať zásobu potravín.

9 A stalo sa, že sme táborili okolo mesta po mnoho nocí; ale spali sme na mečoch svojich a držali sme stráže, aby na nás Lámániti nemohli v noci prísť a pozabíjať nás, o čo sa veľakrát pokúsili; ale kedykoľvek sa o to pokúsili, bola preliata ich krv.

10 Nakoniec im prišli zásoby a oni sa chystali vojsť do mesta v noci. A my, namiesto toho, aby sme boli Lámániti, sme boli Nefiti; takže sme zajali ich a ich zásoby.

11 A napriek tomu, že Lámániti boli takýmto spôsobom odrezaní od svojej podpory, boli rovnako odhodlaní mesto hájiť; takže bolo nevyhnutné, aby sme vzali oné zásoby a poslali ich do Júdey, a zajatcov svojich do krajiny Zarahemla.

12 A stalo sa, že neprešlo mnoho dní a Lámániti začali strácať všetku nádej svoju na pomoc; takže vydali nám mesto do rúk; a tak sme dosiahli zámery svoje ohľadom získania mesta Kumeni.

13 Ale stalo sa, že zajatcov našich bolo tak veľa, že napriek ohromnej veľkosti počtu svojho sme boli nútení zamestnávať celé vojsko svoje, aby sme ich strážili, alebo ich usmrtili.

14 Lebo hľa, vyrážali vo veľkých počtoch a bojovali kameňmi a kyjakmi alebo čímkoľvek, čo sa im dostalo do rúk, natoľko, že sme zabili viac než dvetisíc z nich potom, čo sa vzdali ako vojnoví zajatci.

15 Takže bolo nevyhnutné, aby sme ukončili ich životy, alebo ich strážili s mečom v ruke dole v krajine Zarahemla; a tiež zásoby naše sotva stačili pre našich vlastných ľudí, napriek tomu, čo sme vzali Lámánitom.

16 A teraz, za týchto pohnutých okolností bolo veľmi závažnou záležitosťou rozhodnúť sa ohľadom týchto vojnových zajatcov; a predsa, rozhodli sme sa, že ich pošleme dole do krajiny Zarahemla; takže vybrali sme časť mužov svojich a zverili sme im zajatcov svojich, aby zišli dole do krajiny Zarahemla.

17 Ale stalo sa, že sa napozajtre vrátili. A teraz hľa, nepýtali sme sa ich na zajatcov; lebo hľa, išli na nás Lámániti a oni sa včas vrátili, aby nás zachránili pred padnutím do ich rúk. Lebo hľa, Ammoron im poslal na pomoc nové zásoby potravín, a tiež početné vojsko mužov.

18 A stalo sa, že oní mužovia, ktorých sme poslali so zajatcami, prišli včas, aby ich zastavili, keď sa nás chystali premôcť.

19 Ale hľa, moja skupinka dvoch tisíc a šesťdesiatich bojovala veľmi zúrivo; áno, boli pevní pred Lámánitmi a prinášali smrť všetkým, ktorí sa im postavili.

20 A keď sa už zvyšok nášho vojska chystal pred Lámánitmi ustúpiť, hľa, oných dvetisíc a šesťdesiat bolo pevných a nezlomených.

21 Áno, a poslúchali a dôsledne vykonávali každučké slovo príkazu s precíznosťou; áno, a dokonca sa im stalo podľa ich viery; a ja som pamätal na slová, ktoré mi hovorili, že ich matky ich učili.

22 A teraz hľa, sú to títo synovia moji a oní muži, ktorí boli vybraní, aby odviedli zajatcov, ktorým dlhujeme za toto veľké víťazstvo; lebo to oni Lámánitov porazili; takže boli zahnaní späť do mesta Manti.

23 A my sme si uhájili svoje mesto Kumeni a neboli sme všetci zničení mečom; a predsa, utrpeli sme veľkú stratu.

24 A stalo sa, že potom, čo Lámániti utiekli, som okamžite vydal rozkazy, aby moji mužovia, ktorí boli zranení, boli presunutí od mŕtvych, a dal som, aby ich rany boli ošetrené.

25 A stalo sa, že bolo dvesto z mojich dvoch tisíc a šesťdesiatich, ktorí omdleli od straty krvi; a predsa, podľa dobrotivosti Božej, a k nášmu veľkému úžasu, a tiež k radosti celého vojska nášho, nebolo jedinej duše, ktorá by bola zahynula; áno, a ani medzi nimi nebolo jedinej duše, ktorá by neutrpela veľa rán.

26 A teraz, ich zachovanie udivovalo celé vojsko naše, áno, že oni boli ušetrení, zatiaľ čo bolo tisíc bratov našich, ktorí boli zabití. A právom to pripisujeme zázračnej moci Božej, pre ich nesmiernu vieru v to, čo boli učení, aby verili – že je spravodlivý Boh a že ktokoľvek, kto nepochybuje, bude podivuhodnou mocou jeho zachovaný.

27 Teraz, taká bola viera tých, o ktorých som hovoril; sú mladí a ich myseľ je pevná a neustále vkladajú dôveru svoju v Boha.

28 A teraz, stalo sa, že potom, čo sme sa takto postarali o svojich zranených mužov a pochovali sme mŕtvych svojich, a tiež mŕtvych Lámánitov, ktorých bolo veľa, hľa, opýtali sme sa Gida na zajatcov, s ktorými sa vydal, aby zišli dole do krajiny Zarahemla.

29 Teraz, Gid bol hlavným veliteľom nad skupinou, ktorá bola určená na to, aby ich strážila cestou dole do onej krajiny.

30 A teraz, toto sú slová, ktoré mi Gid povedal: Hľa, vydali sme sa so svojimi zajatcami, aby sme zišli dole do krajiny Zarahemla. A stalo sa, že sme sa stretli so zvedmi vojsk svojich, ktorí boli vyslaní, aby sledovali tábor Lámánitov.

31 A volali na nás, hovoriac – Hľa, vojská Lámánitov pochodujú k mestu Kumeni; a hľa, napadnú ich, áno, a zničia ľud náš.

32 A stalo sa, že naši zajatci započuli ich volanie, čo spôsobilo, že nadobudli odvahu; a povstali proti nám vo vzbure.

33 A stalo sa, pre ich vzburu, že sme dali, aby na nich dopadli meče naše. A stalo sa, že sa húfne vrhli na meče naše, pričom väčší počet z nich bol zabitý; a zvyšok ich prerazil a utiekli nám.

34 A hľa, keď utiekli a my sme ich nemohli dostihnúť, rýchlo sme sa vydali na pochod k mestu Kumeni; a hľa, dorazili sme včas, aby sme mohli pomáhať bratom svojim pri ochrane mesta.

35 A hľa, opäť sme boli vyslobodení z rúk nepriateľov svojich. A požehnané buď meno Boha nášho; lebo hľa, je to on, kto nás vyslobodil; áno, kto pre nás učinil veľkú vec túto.

36 Teraz, stalo sa, že keď som ja, Helaman, počul slová tieto Gidove, bol som naplnený nesmiernou radosťou z dobrotivosti Božej ohľadom toho, že nás ochránil, aby sme my všetci nemuseli zahynúť; áno, a ja verím, že duše tých, ktorí boli zabití, vošli do odpočinutia Boha svojho.