Vyvoľte si dnes
Rozsah nášho večného šťastia závisí na tom, či si vyvolíme žijúceho Boha a pridáme sa k Nemu v Jeho diele.
Literárna postava Mary Poppinsová je typickou anglickou vychovávateľkou – ktorá je ale naviac aj kúzelná. Priniesol ju východný vietor, aby pomáhala utrápenej rodine Banksovcov z Čerešňovej ulice číslo 17 v eduardovskom Londýne. Dostane na starosť deti Jane a Michaela. Neochvejne ale zároveň láskavo im začne odovzdávať cenné, tak trochu kúzelné, ponaučenia.
Jane a Michael dosiahnu zázračný pokrok, ale Mary sa rozhodne, že nastal čas ísť ďalej. V divadelnej hre sa ju jej priateľ, kominár Bert, snaží od odchodu odradiť. Argumentuje: „Ale veď sú to dobré deti, Mary.“
Mary odpovedá: „Či by som sa s nimi obťažovala, keby neboli? Ale nemôžem im pomôcť, keď ma nenechajú, a nikto sa tak ťažko nevyučuje ako dieťa, ktoré všetko vie.“
Bert sa pýta: „A teda?“
Mary odpovie: „A tak budú musieť ďalšiu časť zvládnuť samé.“
Bratia a sestry, rovnako ako Jane a Michael Banksovci sme aj my „dobré deti“, ktoré stoja za to, aby sa s nimi niekto obťažoval. Náš Nebeský Otec nám chce pomáhať a žehnať nás, ale nie vždy Ho necháme. Niekedy sa dokonca správame tak, ako keby sme už všetko vedeli. A aj my musíme zvládnuť „ďalšiu časť“ sami. Z toho dôvodu sme prišli z predsmrteľného, nebeského domova na zem. Počas svojej „časti“ sa musíme rozhodovať.
Cieľom nebeského Otca ako rodiča nie je nútiť svoje deti robiť to, čo je správne; je ním primäť svoje deti, aby sa rozhodli robiť to, čo je správne a nakoniec sa stali takými, ako je On. Keby si jednoducho prial, aby sme boli poslušní, použil by na to, aby ovplyvnil naše správanie, okamžité odmeny a tresty.
Boh ale nechce, aby sa z Jeho detí stali iba vycvičené a poslušné „zvieratká“, ktoré Mu v celestiálnej obývačke nerozhryzú papuče. Nie, Boh chce, aby Jeho deti duchovne vyrástli a pripojili sa k Nemu v Jeho rodinnom podniku.
Boh vytvoril plán, vďaka ktorému sa môžeme stať dedičmi v Jeho kráľovstve, cestu zmluvy, ktorá vedie k tomu, aby sme sa stali takými ako On, aby sme mohli žiť tak ako On a aby sme žili naveky ako rodiny v Jeho prítomnosti. Pre tento plán boli – a sú – nevyhnutné osobné rozhodnutia, čo sme zistili v predsmrteľnej existencii. Tento plán sme prijali a rozhodli sa prísť na zem.
Pre zaistenie toho, že budeme uplatňovať vieru a učiť sa správne používať slobodnú vôľu, zahalil našu myseľ závoj zabudnutia, aby sme si na Boží plán nepamätali. Bez tohoto závoja by Božie zámery nemohli byť dosiahnuté, pretože by sme sa nemohli rozvíjať a stať sa dôveryhodnými dedičmi, tak ako si to On praje.
Prorok Lechí povedal: „A preto, Pán Boh dal človeku, aby jednal sám za seba. A preto, človek by nemohol jednať sám za seba, iba ak by bol zvádzaný jedným alebo druhým.“ Na základnej úrovni predstavuje jednu z možností Ježiš Kristus, Prvorodený Otcov. Druhú možnosť predstavuje Satan, Lucifer, ktorý chce zničiť slobodnú vôľu a prisvojiť si moc.
Ježiš Kristus je naším obhajcom u Otca. Ježiš potom, čo dokončil svoju zmiernu obeť, „vystúpil do neba …aby si u Otca vyžiadal svoje právo milosrdenstva, ktoré má na deti ľudské“. A keď si toto právo milosrdenstva vyžiadal, „obhajuje vec detí ľudských“.
V tom, že sa za nás Kristus prihovára u Oca, nie je žiadny rozpor. Ježiš Kristus, ktorý umožnil, aby bola Jeho vôľa pohltená vôľou Otca, by nepresadzoval nič iné než to, čo si Otec praje už od počiatku. Nebeský Otec nás nepochybne povzbudzuje, aby sme uspeli, a chváli naše úspechy.
Kristova obhajoba spočíva aspoň z časti v tom, že nám pripomína, že zaplatil za naše hriechy a že niet nikoho, kto by bol vyňatý z dosahu Božieho milosrdenstva. Lebo tým, ktorí veria v Ježiša Krista, činia pokánie, dali sa pokrstiť a vytrvajú až do konca – čo je oný proces, ktorý vedie k zmiereniu – Spasiteľ odpúšťa, uzdravuje ich a prihovára sa za nich. Je naším pomocníkom, utešiteľom a prostredníkom, ktorý potvrdzuje naše zmierenie s Bohom a zaručuje sa zaň.
V priamom protiklade k tomu je Lucifer naším žalobcom alebo oponentom. Ján Zjavovateľ popísal Luciferovu konečnú porážku: „A počul som silný hlas v nebi, hovoriaci: Teraz prišla spása a sila a kráľovstvo nášho Boha, a moc jeho Krista.“ Prečo? „Lebo je zvrhnutý žalobca bratov našich, ktorý žaloval na nich pred Bohom naším dňom i nocou. Oni však zvíťazili nad ním krvou Baránkovou a slovom svojho svedectva.“
Týmto žalobcom je Lucifer. Vystupoval proti nám v predsmrteľnej existencii a odsudzuje nás aj v tomto živote. Snaží sa o to, aby nás zničil. Chce, aby sme zažívali večný žiaľ. Je tým, kto nám hovorí, že sme neschopní, tým, kto nám hovorí, že nie sme dosť dobrí, tým, kto nám hovorí, že žiadna chyba sa nedá napraviť. Je hlavným tyranom, tým, kto do nás ešte kopne, keď už sme na zemi.
Keby Lucifer učil dieťa chodiť a keby to dieťa zakoplo, kričal by naň, potrestal by ho a povedal by mu, aby to už neskúšal. Luciferove metódy prinášajú sklamanie a zúfalstvo – nakoniec a vždy. Tento otec lží je najhorším šíriteľom klamu a ľstivo sa nás pokúša oklamať a rozptýliť, „lebo on sa snaží, aby všetci ľudia boli biedni ako je on sám“.
Keby Kristus učil dieťa chodiť a keby to dieťa zakoplo, pomohol by mu vstať a povzbudil ho k ďalším krokom. Kristus nám pomáha a utešuje nás. Jeho metódy prinášajú radosť a nádej – nakoniec a vždy.
Súčasťou Božieho plánu sú pokyny, ktoré sú nám určené a ktoré sa v písmach označujú ako prikázania. Tieto prikázania nie sú ani z rozmaru vzniknutým súborom vnútených pravidiel, ktoré nás majú iba vycvičiť k poslušnosti, ani ich náhodnou zbierkou. Sú spojené s tým, ako sa u nás rozvíjajú rysy božskosti, s naším návratom k Nebeskému Otcovi a so získaním trvalej radosti. Poslušnosť Jeho prikázaní nie je zaslepenosť; vedome sa rozhodujeme pre Boha a Jeho cestu domov. Platí pre nás rovnaký vzor, ktorým sa riadili Adam a Eva, ktorý tkvel v tom, že „Boh, oboznámiac ich s plánom vykúpenia, im dal prikázania“. Napriek tomu, že si Boh praje, aby sme kráčali po ceste zmluvy, ctí si naše rozhodnutia.
Boh si skutočne praje, aby sa každé z Jeho detí rozhodovalo samé za seba, očakáva to a vedie ich k tomu. Nebude nás nútiť. Boh svojim deťom skrze dar slobodnej vôle umožňuje, „aby jednali sami za seba a aby nebolo jednané za nich“. Slobodná vôľa nám umožňuje rozhodnúť sa kráčať po onej ceste, alebo nie. Umožňuje nám ju opustiť, alebo nie. Rovnako ako nás nie je možné donútiť poslúchať, nie je možné nás ani donútiť neposlúchať. Nikto nás bez našej spolupráce nedokáže z tejto cesty odviesť. (Nepleťme si to ale s tými, ktorých slobodná vôľa bola ohrozená. Títo ľudia nie sú mimo cesty; sú obete. Boh má pre nich pochopenie a prechováva k nim lásku a súcit.)
Keď z tejto cesty zídeme, Boha to zarmúti, lebo vie, že to nakoniec nevyhnutne povedie k zmenšeniu šťastia a strate požehnaní. V písmach sa zísť z cesty označuje ako hriech a tomu výslednému zmenšeniu šťastia a strate požehnaní sa hovorí trest. V tomto zmysle nás Boh netrestá; trest je následkom našich rozhodnutí, a nie Jeho.
Keď zistíme, že sme zišli z cesty, môžete zostať mimo ňu, alebo sa vďaka uzmiereniu Ježiša Krista rozhodnúť obrátiť svoje kroky späť a vrátiť sa na ňu. V písmach sa tento proces, kedy sa rozhodneme zmeniť a vrátiť sa na cestu, nazýva pokánie. Neschopnosť činiť pokánie znamená, že sme sa sami rozhodli zbaviť spôsobilosti obdržať požehnania, ktoré si Boh praje nám udeliť. Pokiaľ nie sme ochotní tešiť sa z toho, čo sme mohli prijať, vrátime sa na svoje vlastné miesto, aby sme sa tešili z toho, čo ochotní prijať sme – naša voľba, nie Božia.
Bez ohľadu na to, na akú dlhú dobu sme zišli z cesty či ako ďaleko sme sa zatúlali, v okamihu, keď sa rozhodneme zmeniť, nám Boh pomôže vrátiť sa. Keď sa skrze úprimné pokánie a to, že sa budeme tlačiť vpred so stálosťou v Kristovi, ocitneme znova na onej ceste, bude to Boh vnímať tak, ako by sme z nej nikdy nezišli. Spasiteľ platí za naše hriechy a oslobodzuje nás od hroziaceho úbytku šťastia a požehnaní. Toto sa v písmach označuje ako odpustenie. Po krste všetci členovia z onej cesty skĺznu – niektorí z nás sa z nej dokonca vrhnú strmhlav. A preto nie sú uplatňovanie viery v Ježiša Krista, pokánie a získanie Jeho pomoci a odpustenia jednorazové záležitosti, ale celoživotné procesy, ku ktorým dochádza opakovane a často. Takto môžeme vytrvať do konca.
Musíme sa rozhodnúť, komu budeme slúžiť. Rozsah nášho večného šťastia závisí na tom, či si vyvolíme žijúceho Boha a pridáme sa k Nemu v Jeho diele. Keď sa snažíme zvládnuť „ďalšiu časť“ sami, správne uplatňujeme svoju slobodnú vôľu. Ako povedali dve bývalé generálne prezidentky Združenia pomoci, nemáme byť „bábätkami, ktoré potrebujú neustále rozmaznávanie a napomínanie“. Nie, Boh chce, aby sme sa stali dospelými a zodpovednými.
Jedine skrze rozhodnutie nasledovať Otcov plán je možné stať sa dedičmi v Jeho kráľovstve; iba potom nám môže dôverovať tak, že sa ani nepokúsime žiadať o niečo, čo je v rozpore s Jeho vôľou. Musíme si však pamätať, že „nikto sa tak ťažko nevyučuje ako dieťa, ktoré všetko vie“. Potrebujeme byť teda ochotní nechať sa učiť Pánovým spôsobom, Ním samotným a Jeho služobníkmi. Môžeme sa spoľahnúť, že sme milované deti Nebeských rodičov a že stojíme za to, aby sa s nami niekto „obťažoval“ a môžeme si byť istí, že „sami“ nikdy nebude znamenať „opustení“.
Ako povedal prorok Jákob v Knihe Mormonovej, hovorím aj ja:
„Takže, rozveseľte srdcia svoje a pamätajte, že ste slobodní, aby ste jednali sami za seba – zvolili si cestu večnej smrti alebo cestu večného života.
A preto, milovaní bratia [a sestry moje], zmierte sa s vôľou Božou, a nie s vôľou diabla … a pamätajte, potom, čo sa zmierite s Bohom, že je to iba milosťou Božou a skrze ňu, že ste spasení.“
A tak si zvoľte vieru v Krista; zvoľte si pokánie; zvoľte si, že sa dáte pokrstiť a prijmete Ducha Svätého; zvoľte si, že sa budete svedomito pripravovať na sviatosť a spôsobilo ju prijímať; zvoľte si, že uzatvoríte zmluvy v chráme; a zvoľte si službu žijúcemu Bohu a Jeho deťom. Naše rozhodnutia určujú to, kým sme a kým sa staneme.
Zakončím zvyšnými slovami Jákobovho požehnania: „A preto, kiež vás Boh pozdvihne … z večnej smrti mocou uzmierenia, aby ste mohli byť prijatí do večného kráľovstva Božieho.“ V mene Ježiša Krista, amen.