Kladenie základu veľkého diela

Starší Steven R. Bangerter

Sedemdesiatnik

Lekcie, ktoré učíme vďaka tradíciám, ktoré vytvárame v našom domove, hoci sú malé a jednoduché, sú čoraz viac dôležité v dnešnom svete.

Ako rodičia v Sione máme posvätnú zodpovednosť prebudiť v našich deťoch silnú túžbu a oddanosť voči radosti, svetlu a pravdám evanjelia Ježiša Krista. Keď vychovávame svoje deti, vytvárame v našom domove tradície a v našich rodinných vzťahoch budujeme vzory komunikácie a správania. Keď to robíme, tradície, ktoré vytvárame, by mali v našich deťoch zakoreniť silné, neochvejné vlastnosti dobra, ktoré ich naplnia silou čeliť ťažkostiam života.

Mnoho rokov sa naša rodina teší z každoročnej tradície stanovania vysoko v horách Uintah Mountains na severovýchode Utahu. Chodievame 32 km po kamenistej ceste do nádherného zeleného údolia s impozantnými hradbami kaňonu, cez ktoré tečie rieka so studenou, čistou vodou. Každý rok, dúfajúc, že upevníme v srdciach našich detí a vnúčat hodnotu náuky a praktík evanjelia, spolu so Susan požiadame našich šesť synov a ich rodiny, aby si pripravili krátke posolstvo na tému, ktorú považujú za dôležitú súčasť základu domova zameraného na Krista. Potom sa zhromaždíme na rodinné slávnostné zasadanie na odľahlom mieste a každý prednesie svoje posolstvo.

Obrázok

Posolstvá napísané na kameňoch

Tento rok napísali naše vnúčatá témy svojich posolstiev na kamene, a potom ich jeden za druhým zahrabali vedľa seba, čo predstavovalo pevný základ, na ktorom je založený šťastný život. Medzi ich šiestimi posolstvami bola vpletená nemenná, večná pravda, že Ježiš Kristus je záverným kameňom toho základu.

Slovami Izaiáša: „Preto takto vraví Hospodin, Pán: Ajhľa, ja kladiem na Sione kameň, kameň osvedčený, vzácny uholný kameň, pevne založený…“¹ Ježiš Kristus je tým vzácnym záverným kameňom v základe Sionu. Bol to On, kto zjavil prorokovi Josephovi Smithovi nasledovné: A preto, nebuďte unavení konaním dobra, lebo kladiete základ veľkého diela. A z malých vecí pochádza to, čo je veľké.²

Lekcie, ktoré učíme vďaka tradíciám, ktoré vytvárame v našom domove, hoci sú malé a jednoduché, sú čoraz viac dôležité v dnešnom svete. Čo sú tie malé a jednoduché veci, ktoré keď sú zavedené, uskutočnia veľké dielo v životoch našich detí?

Prezident Russell M. Nelson nedávno prehovoril k veľkej kongregácii v Toronte v Kanade a s emóciami pripomenul rodičom posvätnú zodpovednosť, ktorú máme, učiť naše deti. Medzi uvedenými základnými zodpovednosťami prezident Nelson zdôraznil povinnosti, ktoré máme ako rodičia, aby sme učili naše deti rozumieť tomu, prečo prijímame sviatosť, významu narodenia sa v zmluve a dôležitosti pripravenia sa a obdržania patriarchálneho požehnania, a povzbudil rodičov, aby viedli v spoločnom čítaní písiem s rodinou.³ Týmto úsilím na nás náš milovaný prorok nalieha, aby sme učinili svoj domov „svätostánkom viery“.⁴

V Knihe Mormonovej Enóš zaznamenáva hlbokú vďačnosť, ktorú cítil, za príklad svojho otca, ktorý ho „vyučoval ohľadom jazyka jeho, a tiež podľa výchovy a nabádania Pána.“ S veľkým citom Enóš vyhlásil: „A požehnané buď za to meno Boha môjho.“⁵

Vážim si tie malé a jednoduché tradície, ktoré sme si všimli v našom domove za 35 rokov nášho manželstva. Mnohé z našich tradícií sú nenápadné, no zmysluplné. Napríklad:

Počas večerov, keď som nebol doma, som vždy vedel, že náš najstarší syn, ktorý bol prítomný, na seba pod Susaniným vedením zobral úlohu viesť rodinu v štúdiu písiem a rodinnej modlitbe.⁶
Ďalšia tradícia – nikdy neodídeme z domu alebo neskončíme telefonát bez toho, aby sme povedali: „Ľúbim ťa.“
Naše životy boli požehnané tým, že sme si pravidelne vyčlenili čas na osobné rozhovory s každým z našich synov. Počas jedného rozhovoru som sa spýtal svojho syna ohľadom jeho túžby a prípravy na službu na misii. Po krátkej diskusii nastala chvíľa hĺbavého ticha; potom sa nahol dopredu a premyslene vyhlásil: „Oci, pamätáš sa, keď som bol malý a začali sme mať otcovské rozhovory?“ Povedal som: „Áno.“ „Nuž,“ povedal, „vtedy som ti sľúbil, že budem slúžiť na misii a ty s mamou ste sľúbili mne, že budete slúžiť na misii, keď zostarnete.“ Potom nastala ďalšia odmlka. „Máte nejaký problém, ktorý vám zabráni slúžiť – pretože by som snáď mohol pomôcť?“

Dôsledné, prospešné rodinné tradície, ktoré zahŕňajú modlitbu, čítanie písiem, rodinný domáci večer a návštevu zhromaždenia, hoci sa zdajú malé a jednoduché, vytvárajú kultúru lásky, rešpektu, jednoty a bezpečia. V duchu, ktorý sprevádza toto úsilie, sa naše deti stávajú chránené pred ohnivými šípmi protivníka, ktorý je taký usadený v dnešnej kultúre sveta.

Pripomína sa nám múdra rada Helamana jeho synom: „Pamätajte, že na skale Vykupiteľa nášho, ktorý je Kristus, Syn Boží, musíte postaviť základ svoj; aby, keď diabol vyšle mocné vetry svoje, áno, šípy svoje vo víchrici, áno, až vás bude tĺcť všetko krupobitie jeho a mocná búrka jeho, to nebude mať nad vami žiadnu moc na to, aby vás stiahlo do priepasti biedy a nekonečnej bedy pre onú skalu, na ktorej ste postavení, ktorá je bezpečným základom, základom, na ktorom ak ľudia stavajú, nemôžu padnúť.“⁷

Pred rokmi, keď som slúžil ako mladý biskup, ma jeden starší pán požiadal o stretnutie. Opísal svoj odchod z Cirkvi a spravodlivé tradície svojich rodičov, keď bol mladý. Detailne opísal žiaľ, ktorý zažil počas svojho života, keď márne hľadal trvácnu radosť v chvíľkovom šťastí, ktoré ponúka svet. Teraz v neskorších rokoch svojho života zažil jemné, niekedy vytrvalé, šelestivé pocity Ducha Božieho, vedúce ho späť k lekciám, praktikám, pocitom a duchovnému bezpečiu jeho detstva. Vyjadril vďačnosť za tradície svojich rodičov a slovami súčasnej doby zopakoval vyhlásenie Enóša: „Požehnané buď za to meno Boha môjho.“

Podľa mojej skúsenosti je návrat tohto milého muža k evanjeliu charakteristický pre mnohých a často sa opakuje medzi Božími deťmi, ktoré načas odídu, aby sa opäť vrátili k učeniam a praktikám svojej mladosti. V tých chvíľach sme svedkami múdrosti pisateľa prísloví, ktorý povzbudzuje rodičov: „Vychovávaj chlapca na počiatku jeho cesty, tak sa ani v starobe neodchýli z nej.“⁸

Každý rodič čelí chvíľam frustrácie a meniacim sa stupňom odhodlania a sily, keď vychováva deti. Avšak keď rodičia používajú vieru tým, že deti učia dôsledne, s láskou a robia všetko, čo môžu, aby im pri tom pomohli, obdržia väčšiu nádej v to, že semienka, ktoré zasiali, sa v srdciach a mysliach ich detí zakorenia.

Mojžiš rozumel veľmi dobre základnej potrebe neustáleho učenia. Radil: „Budeš [tieto slová] vštepovať svojim synom a budeš hovoriť o nich, či budeš sedieť vo svojom dome, či budeš kráčať cestou, či budeš líhať alebo vstávať.“⁹

Počas rodinnej modlitby kľačíme vedľa svojich detí, staráme sa o ne skrze našu snahu mať zmysluplné rodinné čítanie písiem, trpezlivo, s láskou sa o ne staráme, keď sa spoločne zúčastňujeme rodinného domáceho večera a trápime sa pre ne, keď sme na kolenách počas svojej súkromnej modlitby k nebesiam. Ach, ako túžime po tom, aby sa semienka, ktoré sadíme, zakorenili v srdciach a mysliach našich detí.

Verím, že to nie je tak otázkou toho, či tomu naše deti „rozumejú“ práve keď ich učíme, ako napríklad keď zápasíme s čítaním písiem alebo s uskutočnením rodinného domáceho večera, alebo keď sa zúčastňujeme Vzájomných aktivít a iných cirkevných stretnutí. Nie je to až tak otázkou toho, či v tých chvíľach rozumejú dôležitosti tých aktivít, ale skôr otázkou toho, či ako rodičia dostatočne používame vieru, aby sme nasledovali Pánovu radu usilovne žiť, učiť, napomínať a stanoviť očakávania, ktoré sú inšpirované evanjeliom Ježiša Krista. Je to úsilie hnané našou vierou – vierou, že jedného dňa sa semienka zasadené v ich mladosti zakorenia a začnú klíčiť a rásť.

Veci, o ktorých hovoríme, veci, o ktorých kážeme a učíme, určujú veci, ktoré sa medzi nami stanú. Keď vytvárame prospešné tradície, ktoré učia Kristovu náuku, Duch Svätý vydáva svedectvo o pravdivosti nášho posolstva a vyživuje semienka evanjelia, ktoré sú zasadené hlboko v srdciach našich detí naším úsilím po celý čas. O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.