Pán Ježiš Kristus nás učí modliť sa
Keď sa modlíte, modlíte sa naozaj, alebo len hovoríte modlitby?
V roku 1977 som slúžil ako misionár na plný úväzok v Cusco, Peru. S mojím spoločníkom sme dostali povolenie zobrať všetkých misionárov v zóne Cusco k veľkolepým ruinám Machu Picchu.
Ku koncu nášho výletu k ruinám chceli niekoľkí misionári ísť na most Inca, súčasť horského chodníka. Okamžite som v srdci pocítil, že mi Duch bráni, aby som išiel. Chodník bol na strane hory so 610-metrovým spádom. Vo viacerých častiach bol chodník dosť široký len na prechod jedného človeka. Môj spoločník i ja sme im povedali, že by sme nemali ísť na most Inca.
Misionári však trvali na tom, aby sme išli. Prosíkanie sa začalo zintenzívňovať a aj napriek tomu, čo mi dal Duch pocítiť som podľahol tlaku okolia a povedal som im, že na most pôjdeme len vtedy, ak budeme veľmi opatrní.
Vstúpili sme na chodník, ktorý vedie k mostu Inca, a ja som bol na konci skupiny. Zo začiatku všetci kráčali pomaly, ako sme sa dohodli. Potom začali misionári kráčať veľmi rýchlo a dokonca aj bežať. Ignorovali moje prosby, aby sme spomalili. Cítil som povinnosť dobehnúť ich, aby som im povedal, že by sme sa mali vrátiť. Bol som ďaleko za nimi a musel som rýchlo utekať, aby som ich dohonil.
Keď som zabočil za zatáčku do časti, ktorá bola príliš úzka na to, aby po nej išli dvaja ľudia, našiel som tam tuho stáť misionára s chrbtom pritisnutým ku skale. Opýtal som sa ho, prečo tam stojí. Povedal mi, že cítil nabádanie, aby zostal na chvíľu na tom mieste a pokynul mi, že mám pokračovať.
Cítil som potrebu dohnať ostatných pred nami, a tak mi pomohol prejsť okolo neho a mohol som pokračovať po chodníku. Všimol som si, že zem bola plná zelene. Svoju pravú nohu som položil na zem uvedomiac si, kým som padal, že pod zeleňou nebola žiadna zem. Zúfalo som zachytil nejaké konáre, ktoré boli pod chodníkom. Na chvíľu som videl dolu, 610 metrov pod sebou, rieku Urubamba, ktorá križuje Posvätné údolie Inkov. Cítil som, ako ma opustila sila, a bolo len otázkou sekúnd, kedy sa už nebudem viac vládať udržať. V tej chvíli som sa začal vrúcne modliť. Bola to veľmi stručná modlitba. Otvoril som ústa a vyriekol: „Otče, pomôž mi!“
Konáre neboli dosť silné, aby udržali váhu môjho tela. Vedel som, že sa blíži koniec. Presne v tom momente, keď som šiel už-už spadnúť, som zacítil silnú ruku, ktorá ma chytila za rameno a vytiahla hore. S touto pomocou som bol schopný pokračovať v boji a dostať sa späť na chodník. Misionár, ktorý zaostal bol ten, ktorý ma zachránil.
Ale v skutočnosti ma zachránil náš Nebeský Otec. Počúval môj hlas. Hlas Ducha som predtým počul trikrát, keď mi hovoril, aby som nešiel na most Inca, ale na tento hlas som nedbal. Bol som v šoku, bol som bledý a nevedel som, čo povedať. Potom som si spomenul, že ostatní misionári boli pred nami, a tak sme sa vydali hľadať ich, až kým sme ich nenašli a nerozpovedali im to, čo sa mi stalo.
Veľmi opatrne a v tichosti sme sa vrátili k Machu Picchu. Na spiatočnej ceste som mlčal a napadlo mi, že On dbal na môj hlas, ale ja som nedbal na ten Jeho. V srdci som pocítil veľkú bolesť, že som nepočúval Jeho hlas, a taktiež hlboký pocit vďačnosti za Jeho milosť. Neuplatnil na mne spravodlivosť svoju, ale vo veľkom milosrdenstve svojom mi zachránil život (pozri Alma 26:20).
Na sklonku dňa, keď bol čas na moju osobnú modlitbu, som sa zo srdca modlil k „[Otcovi] milosrdenstva a [Bohu] každého potešenia“ (2. Korintským 1:3). Modlil som sa „s úprimným srdcom a skutočným zámerom, majúc vieru v Ježiša Krista“ (Moroni 10:4).
Skoro ráno toho istého dňa som sa modlil ústami a keď som mal zahynúť, modlil som sa k Nemu zo srdca. Premýšľal som o tom, aký bol dovtedy môj život. Zistil som, že náš Nebeský Otec bol ku mne pri mnohých príležitostiach taký milosrdný. V ten deň na Machu Picchu a v Cusco, Peru ma naučil mnoho lekcií. Jednou z najväčších lekcií bolo, že sa mám vždy, stále modliť „s úprimným srdcom a skutočným zámerom, [uplatňujúc] vieru v Ježiša Krista“.
Pán Ježiš Kristus sa raz „modlil na ktoromsi mieste“, a „keď prestal, povedal Mu jeden z učeníkov: Pane, nauč nás modliť sa“ (Lukáš 11:1). Potom Svojich učeníkov naučil modliť sa. A v dnešných časoch učí vás i mňa modliť sa tak, ako Ho v našich mysliach vidíme modliť sa v Getsemanoch a hovoriť: „[N]ech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja“ (Lukáš 22:42). Keď sa modlíte, skutočne chcete „nech sa stane nie moja vôľa, ale Tvoja“?
Pavol opisuje, ako sa Ježiš modlil „v dňoch svojho telesného života“, hlavne v Getsemanoch: „[H]lasným volaním a slzami vysielal modlitby a prosby k Tomu, ktorý Ho mohol zachrániť od smrti, a aj bol vyslyšaný pre svoju bohabojnosť“ (Židom 5:7). Keď sa modlíte, modlíte sa naozaj, alebo len hovoríte modlitby? Sú vaše modlitby povrchné?
Ježiš sa intenzívne modlil a hovoril so Svojím Otcom. „Keď … bol pokrstený aj Ježiš a modlil sa, otvorilo sa nebo“ (Lukáš 3:21). Keď sa modlíte, cítite, akoby sa otvorilo nebo? Kedy ste naposledy cítili takéto spojenie s nebom?
Keď mal Ježiš urobiť dôležité rozhodnutie, pripravoval sa tak, že sa modlil ku Svojmu Otcovi.
„V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a na modlitbách k Bohu strávil noc.
Keď svitlo, zvolal si učeníkov, vyvolil si z nich dvanástich a nazval ich aj apoštolmi.“ (Lukáš 6:12 – 13).
Keď máte vy urobiť dôležité rozhodnutie, pripravujete sa tak, že sa modlíte ku Svojmu Nebeskému Otcovi? Pripravujete sa na chvíľu modlitby?
Keď Ježiš prišiel na americký kontinent, učil ľudí, ako sa modliť. „A Ježiš im povedal: Modlite sa ďalej; a oni sa modliť neprestávali“ (3. Nefi 19:26).
Ježiš nás vyzýva modliť sa vždy (pozri NaZ 10:5). Ježiš vie, že Nebeský Otec nás počuje a dáva nám to, čo je pre nás najlepšie. Prečo niekedy nechceme počúvať? Prečo?
Hneď vo chvíli, keď hovoríme: „Nebeský Otče,“ On počuje naše modlitby a je vnímavý voči nám a našim potrebám. A tak sú teraz Jeho oči a Jeho uši pripojené k vám. Číta naše mysle a cíti naše srdcia. Nemôžete pred Ním nič utajiť. Je úžasné, že On vás bude vidieť očami lásky a milosrdenstva – lásky a milosrdenstva, ktorým nemôžeme plne porozumieť. Ale láska a milosrdenstvo sú v Ňom práve v tej chvíli, keď hovoríte: „Nebeský Otče“.
Takže chvíľa modlitby je veľmi, veľmi vzácnou chvíľou. On nie je niekto, kto by povedal: „Nie, nebudem ťa teraz počúvať, lebo za mnou prichádzaš len vtedy, keď máš problém.“ Iba ľudia to robia. On nie je niekto, kto by povedal: „Och, ani si nevieš predstaviť, aký som teraz zaneprázdnený.“ Iba ľudia to hovoria.
Modlím sa, aby sme sa všetci modlili tak, ako nás to učil Ježiš, v mene Ježiša Krista, amen.