Ajhľa, Baránok Boží
Naše upravené nedeľné bohoslužby majú klásť dôraz na sviatosť Večere Pána ako na posvätný stredobod zážitku z nášho každotýždenného uctievania.
Bol som celkom v poriadku, až kým som neuvidel slzy v očiach mladých ľudí v tomto zbore. Tie slzy sú výrečnejšou kázňou, než akú by som ja kedy mohol predniesť.
Keď vzhliadol od brehu vody, ponad dychtivé davy hľadajúce krst z jeho ruky, Ján, nazývaný Krstiteľ, videl v diaľke svojho bratranca Ježiša Nazaretského, rázne kráčajúc k nemu, aby požiadal o rovnaký obrad. Úctivo, ale dostatočne počuteľne pre tých navôkol, Ján obdivne vyriekol vetu, ktorá nás stále dojíma aj o dve tisícročia neskôr: „Ajhľa, Baránok Boží.“
Je poučné, že tento dávno predpovedaný predchodca Ježiša ho nenazýval „Jehovom“ alebo „Spasiteľom“, či „Vykupiteľom“ alebo dokonca „Synom Božím“ – z ktorých všetky boli použiteľné tituly. Nie, Ján si zvolil najstarší a možno jeho ľudom najčastejšie spoznávaný obraz v náboženskej tradícii. Použil postavu obetného baránka ponúkaného v zmierení za hriechy a zármutky a všetkých padlých ľudí v ňom.
Prosím, dovoľte mi, aby som vám niečo malé z tejto histórie povedal.
Po vyhostení zo záhrady Éden čelili Adam a Eva devastujúcej budúcnosti. Tým, že pre nás otvorili dvere k smrteľnosti a časnému životu, zatvorili pre seba dvere pre nesmrteľnosť a večný život. Kvôli priestupku, ktorý si vedome vybrali, že urobia v náš prospech, teraz čelili fyzickej smrti a duchovnému vyhosteniu, trvalému odlúčeniu z prítomnosti Boha. Čo mali robiť? Nájde sa ešte nejaká cesta z tejto situácie? Nie sme si istí, do akej miery bolo týmto dvom dovolené si pamätať na pokyn, ktorý dostali, keď boli ešte v záhrade, čo si ale pamätali bolo to, že mali pravidelne obetovať Bohu čistého, nepoškvrneného baránka, prvého samca z ich stáda.
Neskôr prišiel anjel, aby vysvetlil, že táto obeť je predobrazom obeti, ktorá bude v ich mene vykonaná Spasiteľom sveta, ktorý mal prísť. „Toto je podobenstvo obete Jednorodeného Otcovho,“ povedal anjel. „A preto, … [budete] činiť pokánie, a vzývať Boha v mene Syna naveky.“ Našťastie mal prísť spôsob, ako tomu uniknúť a byť povýšený.
V predsmrteľnosti na rade v nebesiach bolo Adamovi a Eve (a nám všetkým ostatným) prisľúbené, že pomoc príde od Jeho, čistého, nepoškvrneného Prvorodeného Syna, Baránka Božieho „od počiatku sveta … zabit[ého]“, ako Ho neskôr opísal apoštol Ján. Tým, že Adam a jeho potomstvo v smrteľnosti obetovali svoje vlastné malé symbolické baránky, vyjadrili svoje porozumenie a závislosť na zmiernej obeti Ježiša, Toho Pomazaného. Neskôr sa pre tento obrad stal príbytkom svätostánok v pustatine, a potom chrám, ktorý postavil Šalamún.
Nanešťastie, ako symbol skutočného pokánia a života naplneného vierou, tento rituálny obrad obetovania ich nepoškvrnených malých baránkov nefungoval veľmi dobre, ako to odhaľuje veľká časť Starého zákona. Morálne odhodlanie, ktoré malo sprevádzať tieto obete, niekedy nepretrvalo ani tak dlho, aby uschla krv na kameňoch. V každom prípade netrvalo to tak dlho, aby sa zabránilo bratrovražde, kedy Kain zabil svojho brata Ábela v prvej generácii.
Pri takýchto skúškach a starostiach, ktoré sa diali po celé stáročia, niet divu, že anjeli nebies spievali radosťou, keď sa Ježiš konečne narodil – ten dávno zasľúbený Mesiáš. Po Jeho krátkej službe v smrteľnosti, tento najčistejší zo všetkých veľkonočných baránkov pripravil Svojich učeníkov na Svoju smrť tým, že predstavil sviatosť Večere Pánovej, oveľa osobnejšiu podobu obradu, ktorý bol predstavený hneď vedľa Édenu. Stále by existovalo obetovanie, ktoré by stále zahŕňalo obeť, ale bolo by to symbolizmom, ktorý je oveľa hlbší, oveľa introspektívnejší a osobnejší ako prelievanie krvi prvorodeného baránka. Nefitom po Svojom vzkriesení Spasiteľ o tomto povedal:
„A nebudete mi už obetovať prelievaním krvi; …
… budete mi prinášať ako obeť srdce zlomené a ducha skrúšeného. A kto ku mne príde so srdcom zlomeným a duchom skrúšeným, toho pokrstím ohňom a Duchom Svätým. …
… Takže čiňte pokánie … a buďte spasení.“
Moji drahí bratia a sestry, so vzrušujúcim novým dôrazom na zvyšovanie výučby evanjelia doma je pre nás dôležité, aby sme si uvedomili, že nám je ešte vždy prikázané, aby sme išli „do domu modlitby a … [prinášali] sviatosti svoje v môj svätý deň“. Okrem toho, že sme si vyhradili viac času na domov zamerané vyučovanie evanjelia, naše upravené nedeľné bohoslužby majú tiež znížiť zložitosť programu stretnutí spôsobom, ktorý správne kladie dôraz na sviatosť Večere Pánovej ako posvätného, viditeľného, uznávaného stredobodu nášho každotýždenného uctievania. Mali by sme čo najosobnejším spôsobom pamätať na to, že Kristus zomrel na zlomené srdce kedy úplne sám na pleciach niesol hriechy, súženie a utrpenie celej ľudskej rodiny.
Keďže sme prispeli k tomuto smrteľnému bremenu, takýto moment si žiada náš rešpekt. A preto, sme povzbudzovaní, aby sme na naše bohoslužby prišli skôr a úctivo, vhodne oblečení na účasť na posvätnom obrade. „Nedeľné najlepšie oblečenie“ stratilo v našej dobe trošku zo svojho významu a z úcty k Nemu, do ktorého prítomnosti prichádzame, mali by sme obnoviť túto tradíciu sabatného oblečenia a upravenia sa, kedy a kde je to možné.
Pokiaľ ide o dochvíľnosť, neskorý príchod bude vždy láskavo akceptovaný pre oné požehnané matky, ktoré s deťmi a čipsami, a taškami na plienky prichádzajú v úžasnom zmätku, majúc šťastie, že vôbec dokázali na zhromaždenie prísť. Okrem toho budú aj takí, ktorí v sabatné ráno nečakane nájdu svojho vola spadnutého v studni. Jednako len, pre túto druhú skupinu pripomíname, že občasný neskorý príchod je pochopiteľný, ale ak je vôl v studni každú nedeľu, potom dôrazne odporúčame, aby ste predali vola alebo zakryli studňu.
V tom istom duchu činíme apoštolskú prosbu o zníženie hluku vo svätyniach našich budov. Radi sa spolu rozprávame a aj by sme mali – je to jedna z radostí z účasti na cirkevnom zhromaždení – ale nemalo by sa to odohrávať tak hlučne v priestore osobitne určenom na uctievanie. Obávam sa, že návštevníci, ktorí nie sú nášho vierovyznania, sú šokovaní tým, čo môže niekedy vyzerať ako neúctivosť v prostredí, ktoré by malo byť charakterizované modlitbou, svedectvom, zjavením a pokojom. Možnože aj nebo je trochu šokované.
K pozdvihnutiu ducha na našich zhromaždeniach sviatosti prispeje, ak budú predsedajúci úradníci na pódiu dostatočne dlho predtým, ako sa stretnutie začne, počúvajúc hudobné prelúdium a úctivo udávajúc príklad, ktorý by sme my ostatní mali nasledovať. Ak je na pódiu vrava nemali by sme byť prekvapení, že aj v kongregácii sa rozpráva. Blahoželáme tým biskupstvám, ktoré eliminujú oznamy, ktoré odvádzajú pozornosť od ducha nášho uctievania. Ja si napríklad nie som schopný predstaviť kňaza ako Zachariáš v starodávnom chráme Pána – ktorý sa ide zúčastniť na tom jedinom kňazskom privilégiu, ktorého sa mu kedy dostane za celý život – jednoducho si nemôžem predstaviť, že by sa zastavil pred oltárom, aby nám pripomenul, že súťaž multikár je tu už za šesť týždňov a že registrácia sa už čoskoro skončí.
Bratia a sestry, táto hodina ustanovená Pánom je tou najposvätnejšou hodinou nášho týždňa. Skrze prikázanie sa zhromažďujeme k tomu najčastejšiemu obradu Cirkvi. Je to na pamiatku Toho, ktorý žiadal, aby kalich, ktorý sa chystal vypiť, mohol byť od Neho odňatý, no odhodlane pokračoval, pretože vedel, že kvôli nám nemôže byť odňatý. Pomôže nám, ak si pripomenieme, že symbol toho kalicha ide práve v tej chvíli pomaly uličkou smerom k nám v rukách 11 alebo 12-ročného diakona.
Keď nadíde oná posvätná hodina, aby sme ukázali náš dar obete Pánovi, máme svoje vlastné hriechy a nedostatky, ktoré treba riešiť; kvôli tomu sme tam. Ale mohli by sme byť úspešnejší v tejto skrúšenosti, ak by sme si spomenuli na ostatné zlomené srdcia a strápené duše, ktoré nás obklopujú. Sediac nie tak ďaleko môže niekto plakať – viditeľne alebo vo vnútri – počas celej náboženskej piesne a modlitieb kňazov. Kiež si to v tichosti všimneme a ponúkneme svoju kôrku útechy a pohárik súcitu – kiež to venujeme práve im alebo plačúcemu členovi s ťažkosťami, ktorý nie je na zhromaždení a, pokiaľ neurobíme nejakú vykupujúcu inšpirovanú službu, tam nebude ani budúci týždeň, alebo našim bratom a sestrám, ktorí vôbec nie sú členmi Cirkvi, ale sú našimi bratmi a sestrami. V tomto svete a vo vnútri Cirkvi a mimo nej nie je nedostatok utrpenia, takže nech sa pozriete akýmkoľvek smerom, nájdete niekoho, koho bolesť je príliš veľká na to, aby ju uniesol a ktorého zármutok vyzerá, že sa nikdy neskončí. Jedným zo spôsobov, ako „na neho vždy pamätať“, by bolo pripojiť sa k Veľkému Lekárovi v Jeho nikdy nekončiacej úlohe pozdvihovať bremená tých, ktorí sú obťažkaní bremenami a uľavovať od bolesti tým, ktorí sú zarmútení.
Milovaní priatelia, keď sa každý týždeň na celom svete zjednocujeme v tom, ohľadom čoho dúfame, že je to čoraz posvätnejšie uznanie Kristovho majestátneho daru pre celé ľudstvo, kiež prinesieme k oltáru sviatosti „viac sĺz pre jeho súženia [a] viac bolesti nad jeho žiaľom“. A potom, keď znovu premýšľame, modlíme sa a sľubujeme, kiež si z onej posvätnej chvíle vezmeme „viac trpezlivosti v utrpení,… viac vďaky za úľavu“. Za takú trpezlivosť a úľavu, za takúto svätosť a nádej, sa modlím za vás všetkých v mene Toho, ktorý lámal vzácny chlieb odpustenia a nalial sväté víno vykúpenia, dokonca Ježiša Krista, veľkého a milosrdného, a svätého Baránka Božieho, amen.