Podstatné rozhovory

Joy D. Jonesová

Nedávno uvoľnená generálna prezidentka Primáriek

Nemôžeme čakať na to, že obrátenie sa našim deťom jednoducho stane. Náhodné obrátenie nie je zásada evanjelia Ježiša Krista.

Premýšľali ste niekedy o tom, prečo Primárky voláme „Primárky“? Hoci sa tento názov odvoláva na duchovné učenie, ktoré dostávajú deti vo svojich raných rokoch, pre mňa ide tiež o pripomenutie mocnej pravdy. Pre nášho Nebeského Otca deti nikdy neboli druhoradé – vždy boli „primárne“.¹

Dôveruje nám, že si ich budeme vážiť, rešpektovať ich a ochraňovať ako deti Božie. To znamená, že ich nijakým spôsobom nikdy nezraníme fyzicky, slovne či emocionálne, ani v časoch veľkého napätia a tlaku. Namiesto toho si deti vážime a robíme, čo je v našich silách, aby sme bojovali proti zlu týrania. Starostlivosť o ne je pre nás primárna – rovnako ako pre Neho.²

Jedna mladá matka a otec sedeli za kuchynským stolom a hodnotili svoj deň. Začuli buchnutie z konca chodby. Matka sa opýtala: „Čo to bolo?“

Potom počuli jemný plač z izby ich štvorročného syna. Ponáhľali sa po chodbe. Našli ho, ako ležal na podlahe vedľa svojej postele. Matka zdvihla chlapčeka a opýtala sa ho, čo sa stalo.

Povedal: „Spadol som z postele.“

Opýtala sa: „Prečo si spadol z postele?“

Pokrčil plecami a povedal: „Neviem. Asi som v nej nebol dosť ďaleko.“

Dnes ráno by som rada hovorila práve o tomto „bytí dosť ďaleko“. Je našou výsadou a zodpovednosťou pomáhať deťom „byť dosť ďaleko“, čo sa týka evanjelia Ježiša Krista. A nikdy nie je priskoro, aby sme začali.

V živote detí je jedinečne výnimočné obdobie, kedy sú chránené od vplyvu satana. Je to obdobie, keď sú nevinné a bez hriechu.³ Je to posvätné obdobie pre rodiča i dieťa. Deti máme vyučovať slovom a príkladom, predtým a potom ako dosiahnu „roky zodpovednosti pred Bohom“.⁴

Prezident Henry B. Eyring učil: „Máme obrovskú šancu s mládežou. Najlepší čas na výučbu je včas, pokiaľ sú deti ešte imúnne k pokušeniam ich smrteľného nepriateľa a dlho predtým než by mohli byť slová pravdy pre nich ťažšie počuteľné v hluku ich osobných zápasov.“⁵ Takéto učenie im pomôže uvedomiť si ich božskú podstatu, ich účel a množstvo požehnaní, ktoré ich očakávajú, keď uzavrú posvätné zmluvy a obdržia obrady na ceste zmluvy.

Nemôžeme čakať na to, že obrátenie sa našim deťom jednoducho stane. Náhodné obrátenie nie je zásada evanjelia Ježiša Krista. Kristovi sa nestaneme podobní náhodou. Keď zámerne milujeme, učíme a svedčíme, pomôže to deťom začať v mladom veku pociťovať vplyv Ducha Svätého. Duch Svätý je nevyhnutný pre svedectvo našich detí o Ježišovi Kristovi a pre ich obrátenie k Nemu. Želáme si, aby „na neho vždy pamäta[li], aby mohli mať jeho Ducha, aby bol s nimi“.⁶

Zamyslite sa nad významom rodinných rozhovorov o evanjeliu Ježiša Krista, podstatných rozhovorov, ktoré môžu pozývať Ducha. Keď máme s našimi deťmi takéto rozhovory, pomáhame im vytvoriť si základ, ktorý „je bezpečným základom, základom, na ktorom ak … stavajú, nemôžu padnúť“.⁷ Keď posilníme dieťa, posilníme rodinu.

Tieto životne dôležité rozhovory môžu deti priviesť k:

porozumeniu náuky pokánia.
viere v Krista, Syna živého Boha.
rozhodnutiu sa pre krst a dar Ducha Svätého vo veku 8 rokov.⁸
a „aby sa modlili a kráčali vzpriamene pred Pánom“.⁹

Spasiteľ nabádal: „Takže, dávam ti prikázanie, aby si učil tieto veci deti svoje otvorene.“¹⁰ A čo chcel, aby sme otvorene učili?

Pád Adama
Uzmierenie Ježiša Krista
Dôležitosť znovuzrodenia¹¹

Starší D. Todd Christofferson povedal: „Protivník je celkom isto potešený, keď rodičia neučia a neškolia svoje deti, aby mali vieru v Krista a duchovne sa znovuzrodili.“¹²

V protiklade k tomu by Spasiteľ chcel, aby sme deťom pomohli vložiť „dôveru svoju v toho Ducha, ktorý podnecuje činiť dobro“.¹³ Aby sme to urobili, môžeme deťom pomôcť, aby rozpoznali, kedy cítia Ducha a aby rozoznali, ktoré činy spôsobujú, že Duch odíde. Takto sa naučia činiť pokánie a vrátiť sa k svetlu skrze uzmierenie Ježiša Krista. Toto pomáha podporiť duchovnú odolnosť.

Môžeme mať radosť, keď našim deťom pomáhame vybudovať si v akomkoľvek veku duchovnú odolnosť. Nemusí to byť komplikované, ani to nemusí zaberať veľa času. Jednoduché, láskyplné rozhovory môžu deti priviesť nielen k vedomosti v čo veria, ale čo je najdôležitejšie, prečo tomu veria. Láskyplné rozhovory, ktoré sa odohrávajú prirodzene a často, môžu viesť k lepšiemu porozumeniu a odpovediam. Nedovoľme, aby nás pohodlnosť elektronických zariadení zadržala od vyučovania a počúvania našich detí, a hľadenia do ich očí.

Dodatočné príležitosti pre podstatné rozhovory sa môžu naskytnúť pri aktivite, kedy sa hráme na nejakú situáciu. Rodinní členovia môžu hrať situácie, kedy sú pokúšaní alebo nútení do toho, aby sa zle rozhodli. Takéto cvičenie môže posilniť deti, aby boli pripravené na náročné situácie. Napríklad môžeme zahrať situáciu, potom sa o nej porozprávať a pýtať sa detí, čo by urobili:

ak by boli pokúšané porušiť Slovo múdrosti.
ak by boli vystavené pornografii.
ak by boli pokúšané klamať, kradnúť alebo podvádzať.
ak by počuli od kamaráta či učiteľa v škole niečo, čo je v rozpore s ich presvedčeniami či hodnotami.

Keď si deti túto situáciu zahrajú a porozprávajú sa o nej, nebudú nepripravené v nevraživom prostredí so skupinou vrstovníkov, ale môžu byť vyzbrojené „štít[om] viery, ktorým bud[ú] schopn[é] uhasiť všetky ohnivé šípy zlovoľného“.¹⁴

Jeden blízky osobný priateľ sa túto kľúčovú lekciu naučil, keď mal 18 rokov. Narukoval do vojska Spojených štátov počas konfliktu medzi Spojenými štátmi a Vietnamom. Pridelili ho na základný výcvik pechoty, aby sa stal pešiakom. Vysvetlil, že výcvik bol vyčerpávajúci. Svojho výcvikového inštruktora opísal ako krutého a nehumánneho.

V jeden konkrétny deň bola jeho čata oblečená v plnom bojovom výstroji na pochod v sparnej horúčave. Výcvikový inštruktor zrazu zavelil, aby padli na zem a nepohli sa. Inštruktor striehol na čo i len najmenší pohyb. Akýkoľvek pohyb by mal neskôr vážne dôsledky. Čata pretrpela vyše dve hodiny v horúčave s rastúcim hnevom a nevôľou voči svojmu veliteľovi.

O mnoho mesiacov neskôr náš priateľ viedol vlastnú čatu vietnamskými džungľami. Bola to skutočnosť, nie iba tréning. Z výšky okolitých stromov sa ozývali výstrely. Celá čata okamžite padla na zem.

Čo hľadal nepriateľ? Pohyb. Akýkoľvek pohyb by spustil streľbu. Môj priateľ povedal, že keď nehybne ležal spotený na zemi v džungli a čakal niekoľko dlhých hodín, kým sa zotmie, jeho myšlienky zablúdili k základnému výcviku. Spomenul si na intenzívnu nevôľu voči svojmu výcvikovému inštruktorovi. Teraz pociťoval intenzívnu vďačnosť – za to, čo ho naučil a ako ho pripravil na túto kritickú situáciu. Výcvikový inštruktor múdro vyzbrojil nášho priateľa a jeho čatu schopnosťou vedieť, čo robiť, keď bude zúriť boj. Vskutku zachránil nášmu priateľovi život.

Ako vieme urobiť to isté duchovne pre naše deti? Ako sa môžeme dávno predtým, než vstúpia na bojisko života, viac snažiť učiť, posilňovať a pripravovať ich?¹⁵ Ako ich môžeme pozvať, aby „boli dosť ďaleko“? Neboli by sme radšej, ak by sa „zapotili“ pri učení v bezpečnom prostredí domova, než aby krvácali na bojisku života?

Keď sa obzriem späť, boli časy, kedy sme sa s mojím manželom cítili ako výcvikoví inštruktori pri našej serióznej snahe pomôcť našim deťom žiť evanjelium Ježiša Krista. Prorok Jákob vložil tie isté pocity do slov, keď povedal: „[T]úžim po blahu duší vašich. Áno, veľmi sa o vás strachujem; a vy sami viete, že tomu tak vždy bolo.“¹⁶

Ako sa deti budú učiť a rozvíjať, ich presvedčenia budú čeliť výzvam. Ale ak budú vhodne vybavené, budú môcť rásť vo viere, odvahe a sebaistote, dokonca aj uprostred silného protivenstva.

Alma nás učil, že máme „pripraviť myseľ detí“.¹⁷ Pripravujeme členov nadchádzajúceho pokolenia, aby boli budúcimi obhajcami viery, aby rozumeli, že sú „slobodní, aby … jednali sami za seba – zvolili si cestu večnej smrti alebo cestu večného života“.¹⁸ Deti si zaslúžia porozumieť tejto veľkej pravde: mýliť sa ohľadom večnosti je závažné.

Kiež naše jednoduché, ale podstatné rozhovory pomôžu našim deťom „tešiť sa zo slov večného života“ teraz, aby mohli mať radosť z „večného života vo svete, ktorý príde, dokonca z nesmrteľnej slávy“.¹⁹

Keď vychovávame a pripravujeme svoje deti, umožňujeme im, aby mali slobodnú vôľu, milujeme ich celým svojím srdcom, učíme ich Božie prikázania a o Jeho dare pokánia, a nikdy, absolútne nikdy nám na nich neprestane záležať. Nespráva sa napokon Pán takto ku každému z nás?

Tlačme sa vpred so stálosťou v Kristovi, vediac, že môžeme mať „dokonalý jas nádeje“²⁰ skrze nášho milovaného Spasiteľa.

Svedčím, že On je vždy odpoveďou. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.