„Vďačná, že Ho počujem“, Liahona, september 2023.
Vďačná, že Ho počujem
Na zhromaždení ťažko počujem, ale tento príbeh z Nového zákona mi pomohol vidieť moju situáciu inak.
Väčšinu svojho života som mala výraznú stratu sluchu a rozumiem len asi 20 percentám toho, čo sa hovorí za rečníckym pultom počas väčšiny cirkevných zhromaždení. Príležitostne sa kvôli svojej hluchote cítim osamelá a izolovaná, napríklad keď sa zbor smeje na vtipnej poznámke rečníka, ale ja nie, pretože som to nepočula. A nebola som jediná. Starší členovia zboru sa mi zverili, že tiež majú problémy so sluchom.
Občas, keď som sa snažím na zhromaždení sviatosti porozumieť rečníkovi s tichým hlasom, alebo keď učiteľ Nedeľnej školy prehlási, že nie je potrebné používať mikrofón, pretože každý počuje, rozmýšľam, prečo vôbec chodím na zhromaždenia, keď počujem tak málo. Nebolo by lepšie tráviť môj čas doma čítaním lekcií z príručky Poď, nasleduj Ma alebo štúdiom písiem?
Napriek tomu som chcela byť poslušná a naďalej som tam chodila so svojou rodinou, aby som obnovila svoje krstné zmluvy a pamätala na Spasiteľa prijímaním sviatosti. Cítiť Ducha bolo vždy požehnaním a vždy som sa cítila povznesená tým, čo som mohla počuť.
V jednu nedeľu mal vysoký radca, ktorý hovoril na zhromaždení sviatosti, jeden z tých jasných, zvučných hlasov, vďaka ktorým bolo ľahšie počuť. Rozoberal novozákonný príbeh o žene, ktorá trpela krvotokom 12 rokov a mala vieru, že by mohla byť uzdravená, ak by mohla natiahnuť ruku a dotknúť sa Ježišovho rúcha, keď prechádzal okolo (pozri Lukáš 8:43 – 48).
Rečník potom ponúkol dojímavý pohľad, ktorý ma hlboko zasiahol, a vysvetlil, že kvôli jej stavu bola táto žena považovaná za nečistú a s najväčšou pravdepodobnosťou jej nebolo dovolené chodiť do synagógy. 12 rokov!
Dôsledky tejto skutočnosti mi vyrazili dych. Hoci bola táto žena chorá, pravdepodobne nebola taká chorá, aby nemohla chodiť do synagógy, aspoň občas. Ale kvôli spoločenským zvyklostiam tej doby jej nebolo dovolené zúčastniť sa. Aká strašná skúška pre človeka viery!
Keď som premýšľala nad bolesťou srdca, ktorú musela cítiť, keď jej bolo zakázané uctievať Boha so spoluveriacimi kvôli jej fyzickému stavu – niečomu, nad čím nemala žiadnu moc, – Duch mi otvoril oči, aby som videla, ako môžem porovnať jej situáciu s tou mojou. Získala som porozumenie, že hoci nemôžem byť plným účastníkom, mám aspoň tú česť navštevovať zhromaždenia a počuť, čo sa dá. Táto žena nemala na výber. Hanbila som sa za tie chvíle, ktoré som nakrátko zvažovala, že zostanem doma.
Boh okamžite prehovoril k môjmu srdcu a dal mi najavo, že nechce, aby som sa cítila vinná. Chcel, aby som sa cítila vďačná – vďačná za privilégium navštevovať zhromaždenia a byť posilnená stretávaním sa s vernými Kristovými učeníkmi. Hoci som nepočula všetko, niektorým veciam som rozumela – a každá z nich požehnala môj život. Boli aj výnimočné chvíle, keď mi Duch pomohol pochopiť veci, ktoré som nepočula.
Cítila som vďačnosť za slobodu uctievať Boha a tešiť sa z požehnaní, ktoré som mala z prítomnosti v Jeho dome. Duch mi dosvedčil, že je pre mňa oveľa, oveľa lepšie byť na cirkevných zhromaždeniach, prijímať sviatosť a učiť sa, čo môžem, ako nezúčastňovať sa vôbec.
V ten deň sa môj postoj zmenil. Namiesto toho, aby som sa cítila skľúčená zo svojich obmedzení, moje srdce naplnil pokoj a rozhodla som sa zamerať na požehnania návštevy cirkevných zhromaždení. Rozhodla som sa vynaložiť úprimné úsilie, aby som bola vďačná za to, čo som mohla počuť, namiesto toho, aby som sa nechala odradiť tým, čo som počuť nemohla.
Starší Dieter F. Uchtdorf z Kvóra dvanástich apoštolov povedal: „Byť vďační v ťažkých dobách neznamená, že sme spokojní so svojou situáciou. Znamená to, že očami viery hľadíme za svoje každodenné výzvy.“1 Žena, ktorá sa natiahla, aby sa dotkla Ježišovho rúcha, bola pre mňa úžasnou pripomienkou, aby som mala dostatočnú vieru v Pána, aby som videla za svoje obmedzenia, a dostatočnú dôveru v Boha, aby som vedela, že ma požehná, aby som sa povzniesla nad svoje fyzické obmedzenia.
Život prichádza so všelijakými druhmi výziev, ktoré nás zaťažujú duchovne, emocionálne alebo fyzicky, ale aj v časoch núdze sme povzbudzovaní, aby sme boli vďační za požehnania, z ktorých sa tešíme. Pán povedal:
„[Priatelia moji], nebojte sa, nech srdce vaše je utešené; áno, radujte sa naďalej a vo všetkom vzdávajte vďaky. …
… A všetky veci, ktorými ste boli sužovaní, budú pôsobiť spoločne pre dobro vaše a k sláve mena môjho, hovorí Pán“ (Náuka a zmluvy 98:1, 3).
Autorka žije v Utahu v USA.