Uzdravená v chráme

Phumelele Mkhizeová, KwaZulu-Natal, Južná Afrika

V chráme som pocítila hlboké uistenie, že Pán ma miluje a pamätá na moje trápenia.

Obrázok

pár pred chrámom

Fotografia s láskavým dovolením autora; podkladová fotografia chrámu v Durbane, Južná Afrika, od Matthewa Reiera

Náš prvý syn sa narodil v roku 2017 mŕtvy. Deväť mesiacov pred zasvätením chrámu v Durbane v Južnej Afrike v roku 2020 sa nám narodil druhý syn, tiež mŕtvy.

Vtedy som sa cítila ako Anna v Starom zákone. „Roztrpčená v duši, … modlila [som sa] k Hospodinovi a veľmi [som] plakala“ (1. Samuelova 1:10).

Cítila som sa bezmocná a nahnevaná a cítila som neznesiteľné bolesti. Trápila som sa emocionálne, fyzicky aj duchovne. Držať sa tyče bolo ako držať sa nite, ktorá mi postupne prekĺzala pomedzi prsty. Naozaj som horela v „peci súženia“ (Izaiáš 48:10, [Roháček]).

Som veľmi vďačná, že som od svojej rodiny, z písiem a z modlitby dostala pomoc a uzdravenie. Pomoci sa mi dostalo aj od poradcov. Vrchol môjho uzdravenia však nastal v chráme.

Keď som začala slúžiť v chráme, začala som byť naplnená čoraz väčším svetlom. Cítila som sa tam ako doma. Tiež som pocítila hlboké uistenie, že ma Pán miluje a pamätá na moje trápenia.

Keď som pokračovala v službe v dome Pánovom, začala som sa na mená svojich predkov pozerať iným spôsobom. Neboli to len mená. Uvedomila som si napríklad, že jedna z nich bola aj dcéra, aj matka, aj stará matka, aj teta, aj sestra, aj neter. Jej odchod musel byť pre žijúcich príbuzných ťažký. Ale požehnania ponúkané tejto predkyni v chráme prostredníctvom posvätných obradov v zastúpení predstavujú veľkú a sladkú radosť, ktorá prevyšuje akúkoľvek bolesť, ktorú jej žijúci príbuzní mohli cítiť pri jej odchode.

Toto pochopenie ma požehnalo, keď som premýšľala o našich vzácnych chlapcoch, o večnej podstate nášho ducha a o pláne spásy Nebeského Otca. Strata našich chlapcov ma podnecuje urobiť všetko pre to, aby som žila podľa evanjelia.

Niektoré dni sú stále ťažšie ako iné. Ale pridržiavanie sa mojich zmluvných sľubov robí tie dni jednoduchšími.

Slovami požičanými od prezidenta Russella M. Nelsona: „[Naši synovia nám veľmi chýbajú]. Ale vďaka znovuzriadenému evanjeliu Ježiša Krista o [nich] nemáme strach. Keď si aj naďalej ctíme zmluvy, ktoré sme uzatvorili s Bohom, žijeme v očakávaní, že sa s [nimi] znova stretneme.“¹