Joseph Smith – Životopis

1 V dôsledku mnohých správ, ktoré boli dané do obehu zle zmýšľajúcimi a intrigánskymi osobami, ktoré sa týkajú rastu a pokroku Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní, ktoré všetky boli ich autormi zamýšľané k tomu, aby bojovali proti povesti Cirkvi a jej pokroku vo svete – bol som pohnutý k tomu, aby som napísal tento životopis, aby som vyviedol z omylu verejnú mienku a dal všetkým, ktorí hľadajú pravdu, k dispozícii skutočnosti, ako sa prihodili, vo vzťahu ku mne samému i k Cirkvi, nakoľko sú mi také skutočnosti známe.

2 V tomto životopise uvediem rôzne udalosti týkajúce sa tejto Cirkvi, v pravde a spravodlivosti, ako sa prihodili alebo ako v súčasnosti existujú, čo je teraz [1838] ôsmy rok od zorganizovania uvedenej Cirkvi.

3 Narodil som sa roku nášho Pána jeden tisíc osem sto päť, dvadsiateho tretieho dňa v decembri v meste Sharon v kraji Windsor v štáte Vermont … Môj otec, Joseph Smith st., opustil štát Vermont a presťahoval sa do Palmyry v kraji Ontário (teraz Wayne) v štáte New York, keď som mal desať rokov, alebo tak nejako. Asi štyri roky po príchode do Palmyry sa môj otec presťahoval so svojou rodinou do Manchesteru v tom istom kraji Ontário –

4 Jeho rodina pozostávajúca z jedenástich duší, a to, z môjho otca Josepha Smitha; mojej matky Lucy Smithovej (ktorej meno pred svadbou bolo Macková, dcéra Solomona Macka); mojich bratov Alvina (ktorý zomrel 19. novembra 1823 v 26. roku svojho veku), Hyruma, mňa, Samuela Harrisona, Williama, Dona Carlosa; a mojich sestier Sophronie, Catherine a Lucy.

5 Niekedy v druhom roku po našom presťahovaní sa do Manchesteru bol v tom mieste, kde sme žili, neobvyklý rozruch vo veci náboženstva. Začalo to metodistami, ale čoskoro sa to rozšírilo medzi všetky sekty v onej oblasti. Vskutku, celý okres sa zdal byť tým zasiahnutý a veľké zástupy sa pripájali k rôznym náboženským spoločnostiam, čo vyvolalo nemalé vzrušenie a rozdelenie medzi ľuďmi, z ktorých niektorí volali: „Hľa, sem!“ a iní „Hľa, tam!“ Niektorí obhajovali vieru metodistov, niektorí presbyteriánov a niektorí baptistov.

6 Lebo, aj napriek veľkej láske, ktorú obrátení k týmto rôznym vieram vyjadrovali v čase svojho obrátenia, a veľkej horlivosti prejavovanej príslušnými duchovnými, ktorí boli činní v podnecovaní a podporovaní tohto neobyčajného výjavu náboženského cítenia, aby každého obrátili, ako to radi nazývali, nech sa pripoja k akejkoľvek sekte, v ktorej sa im zapáčilo; avšak, keď obrátení začali odchádzať, niektorí do jednej spoločnosti a niektorí do inej, bolo vidieť, že zdanlivo dobré pocity ako kňazov, tak obrátených, boli viac predstierané než skutočné; lebo nasledoval výjav veľkého zmätku a zlých pocitov – kňaz sváriaci sa s kňazom a obrátený s obráteným; takže všetky ich dobré pocity jedného voči druhému, ak kedy nejaké mali, boli úplne stratené v slovnej potýčke a v spore názorov.

7 V tej dobe som mal štrnásť rokov. Rodina môjho otca bola obrátená na presbyteriánsku vieru a štyria z nich sa k onej cirkvi pripojili, a to moja matka Lucy; moji bratia Hyrum a Samuel Harrison a moja sestra Sophronia.

8 Počas tohto obdobia veľkého rozruchu bola moja myseľ nabádaná k vážnemu uvažovaniu a k veľkému nepokoju; ale hoci boli moje pocity hlboké a často naliehavé, napriek tomu som sa držal bokom od všetkých týchto spoločností, aj keď som navštevoval ich rôzne zhromaždenia tak často, ako to okolnosti dovoľovali. V priebehu času bola moja myseľ trochu naklonená sekte metodistov a cítil som určité prianie pripojiť sa k nim; ale taký veľký bol zmätok a potýčky medzi rôznymi denomináciami, že bolo nemožné pre osobu tak mladú ako ja, a tak neoboznámenú s ľuďmi a vecami, prísť k akémukoľvek určitému záveru, kto má pravdu a kto sa mýli.

9 Moja myseľ bola občas veľmi rozrušená, krik a zmätok bol veľmi veľký a nepretržitý. Presbyteriáni boli najviac predpojatí proti baptistom a metodistom a používali všetku moc ako rozumu, tak sofistiky, aby dokázali ich omyly, alebo, prinajmenšom, aby primäli ľudí, aby si mysleli, že sú na omyle. Podobne na druhej strane boli baptisti a metodisti rovnako horliví v snahe potvrdiť svoje vlastné dogmy a vyvrátiť všetky ostatné.

10 Uprostred tejto vojny slov a búrky názorov som si často hovoril: Čo sa má urobiť? Ktoré z týchto všetkých spoločností majú pravdu; alebo sú všetky spoločne na omyle? A ak niektorá z nich má pravdu, ktorá to je a ako to rozoznám?

11 Zatiaľ čo som zápasil s nesmiernymi problémami spôsobenými spormi týchto spoločností cirkevníkov, čítal som jedného dňa list Jakuba, prvú kapitolu a piaty verš, ktorý znie: Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej.

12 Nikdy nevstúpil žiaden úryvok písma s väčšou mocou do srdca človeka než tento v tejto dobe do môjho. Zdalo sa, že vstúpil s veľkou silou do každého pocitu môjho srdca. Uvažoval som o ňom znova a znova vediac, že ak potrebuje nejaká osoba múdrosť od Boha, som to ja; lebo čo robiť som nevedel, a pokiaľ by som nemohol dostať viac múdrosti, než som vtedy mal, nevedel by som to nikdy; lebo učitelia náboženstva rôznych siekt chápali rovnaké úryvky písma tak rôzne, že zničili všetku dôveru vo vyriešenie otázky odvolávaním sa na Bibliu.

13 Nakoniec som dospel k záveru, že buď musím zostať v temnote a zmätku, alebo musím učiniť to, čo odporúča Jakub, teda prosiť od Boha. Nakoniec som prišiel k rozhodnutiu „prosiť od Boha“, pretože som prišiel k záveru, že ak dáva múdrosť tým, ktorým sa múdrosť nedostáva, a ak bude dávať prosto a ochotne a ak nebude karhať, môžem sa k tomu odvážiť.

14 Teda, v súlade s týmto mojím rozhodnutím prosiť od Boha, odobral som sa do lesa, aby som sa o to pokúsil. Bolo to ráno krásneho, jasného dňa, skoro na jar tisícosemsto a dvadsať. Bolo to po prvýkrát v mojom živote, kedy som taký pokus učinil, lebo uprostred všetkých svojich úzkostí som sa nikdy predtým nepokúsil modliť sa nahlas.

15 Potom, čo som sa odobral na miesto, kam som si predtým naplánoval ísť, poobzeral som sa okolo seba a zistiac, že som sám, pokľakol som a začal som Bohu predkladať túžby svojho srdca. Sotva som tak učinil, bol som ihneď uchvátený nejakou mocou, ktorá ma úplne premohla a mala na mňa taký udivujúci vplyv, že mi zviazala jazyk, takže som nemohol hovoriť. Obklopila ma hustá temnota a po určitý čas sa mi zdalo, ako keby som bol odsúdený k náhlemu zničeniu.

16 Avšak vynaložiac všetky svoje sily, aby som volal k Bohu, aby ma vyslobodil z moci tohto nepriateľa, ktorý ma uchvátil, a práve v tej chvíli, keď som bol na pokraji zúfalstva a poddával som sa zničeniu – nie zdanlivej záhube, ale moci nejakej skutočnej bytosti z neviditeľného sveta, ktorá mala takú podivuhodnú moc, akú som nikdy predtým v žiadnej bytosti nepocítil – práve v tej chvíli veľkého strachu som uvidel stĺp svetla presne nad svojou hlavou, jasnejší ako slnko, ktorý postupne zostupoval, až kým nespočinul na mne.

17 Len čo sa objavil, zistil som, že som oslobodený od nepriateľa, ktorý ma spútaval. Keď svetlo spočinulo na mne, uzrel som dve Bytosti, ktorých jas a sláva sa vymykajú akémukoľvek popisu, stojace nado mnou vo vzduchu. Jedna z nich ku mne prehovorila, oslovujúc ma menom, a povedala, ukazujúc na druhú – Toto je môj Milovaný Syn. Vypočuj Ho!

18 Prišiel som sa opýtať Pána so zámerom dozvedieť sa, ktorá zo všetkých siekt má pravdu, aby som mohol vedieť, ku ktorej sa mám pripojiť. Len čo som sa, takže, spamätal, že som bol schopný hovoriť, opýtal som sa Bytostí, ktoré stáli vo svetle nado mnou, ktorá zo všetkých siekt má pravdu (lebo v tejto dobe nikdy nevstúpilo do môjho srdca, že všetky sú na omyle) – a ku ktorej sa mám pripojiť.

19 Bolo mi odpovedané, že sa nesmiem pripojiť k žiadnej z nich, lebo všetky sú na omyle; a Bytosť, ktorá ma oslovila, povedala, že všetky ich kréda sú v jej očiach ohavnosťou; že oní vyznávači sa všetci mýlia; že „sa približujú ku mne ústami svojimi, ale ich srdce je ďaleko odo mňa, učia ako náuky prikázania ľudské, majúce podobu božskosti, ale popierajú jej moc“.

20 Znova mi zakázal pripojiť sa k akejkoľvek z nich; a veľa ďalších vecí mi povedal, ktoré nemôžem v tejto dobe zapísať. Keď som znova prišiel k sebe, zistil som, že ležím na chrbte, hľadiac hore do neba. Keď sa svetlo vzdialilo, nemal som žiadnu silu; ale čoskoro sa vzchopiac do určitej miery, išiel som domov. A keď som sa oprel o krb, matka sa opýtala, čo sa stalo. Odpovedal som: „Nerob si starosti, všetko je v poriadku – je mi celkom dobre.“ Potom som matke povedal: „Zistil som sám pre seba, že presbyteriánstvo nie je pravdivé.“ Zdá sa, ako keby si protivník bol vedomý, na samom začiatku môjho života, že som bol predurčený, aby som sa prejavil ako rušiteľ a sužovateľ jeho kráľovstva; prečo by sa inak moci temnoty spolčili proti mne? Prečo ten odpor a prenasledovanie, ktoré povstali proti mne, takmer v mojom detstve?

21 Niekoľko málo dní potom, čo som mal toto videnie, som sa náhodou ocitol v spoločnosti jedného z metodistických kazateľov, ktorý bol veľmi aktívny v už predtým spomenutom náboženskom rozruchu; a diskutujúc s ním o náboženských veciach, využil som príležitosť, aby som mu podal správu o videní, ktoré som mal. Bol som veľmi prekvapený jeho správaním; staval sa k môjmu oznámeniu nielen ľahkovážne, ale aj s veľkým pohŕdaním, hovoriac, že to všetko je od diabla, že v týchto dňoch nie sú také veci ako videnia alebo zjavenia; že všetky tieto veci ustali s apoštolmi a že nikdy viac nebudú.

22 Čoskoro som však zistil, že moje rozprávanie tohto zážitku vzbudilo proti mne medzi vyznávačmi náboženstva veľmi veľkú zaujatosť a bolo príčinou veľkého prenasledovania, ktoré naďalej rástlo; a hoci som bol bezvýznamným chlapcom, iba vo veku medzi štrnástym a pätnástym rokom, a moje pomery v živote boli také, že neučinili chlapca vo svete dôležitým, napriek tomu muži vysokého postavenia venovali pozornosť postačujúcu pre vyburcovanie verenej mienky proti mne a vyvolanie prudkého prenasledovania; a toto bolo bežné medzi všetkými sektami – všetky sa spojili, aby ma prenasledovali.

23 To ma vtedy, a od onej doby často, viedlo k vážnemu uvažovaniu, aké to bolo veľmi zvláštne, že bezvýznamný chlapec, vo veku niečo cez štrnásť rokov, a tiež ten, ktorý bol okolnosťami odsúdený k nutnosti získavať skromné živobytie svojou dennou prácou, by mal byť považovaný za postavu natoľko dôležitú, aby pritiahol pozornosť významných ľudí z najobľúbenejších siekt oných dní, a to spôsobom, že to v nich vyvolalo ducha nanajvýš prudkého prenasledovania a hanobenia. Ale či už to bolo zvláštne alebo nie, bolo tomu tak a bolo to pre mňa často príčinou veľkého zármutku.

24 Napriek tomu však bolo skutočnosťou, že som uzrel videnie. Od tej doby som myslieval na to, že sa cítim veľmi podobne ako Pavol, keď prednášal svoju obhajobu pred kráľom Agripom a podával správu o videní, ktoré mal, keď videl svetlo a počul hlas; ale napriek tomu bolo len málo tých, ktorí mu uverili; niektorí povedali, že je nečestný, iní povedali, že je šialený; a vysmievali sa mu a hanobili ho. Ale toto všetko nezničilo skutočnosť jeho videnia. On videl videnie, on vedel, že ho videl, a žiadne prenasledovanie pod nebom to nemohlo zmeniť; a hoci ho prenasledovali až k smrti, napriek tomu vedel, a vedel to až do svojho posledného dychu, že videl svetlo a počul hlas hovoriaci k nemu, a všetok svet ho nemohol prinútiť, aby myslel alebo veril inak.

25 Tak to bolo aj so mnou. Skutočne som videl svetlo a uprostred oného svetla som videl dve Bytosti, a oni skutočne so mnou hovorili; a hoci som bol nenávidený a prenasledovaný kvôli tomu, že som povedal, že som videl videnie, predsa len to bola pravda; a zatiaľ čo ma prenasledovali, hanobili ma a hovorili lživo proti mne všetko zlé kvôli tomu, že som to povedal, bol som vedený, aby som si v srdci povedal: Prečo ma prenasledujete kvôli tomu, že hovorím pravdu? Skutočne som videl videnie; a kto som ja, aby som mohol odporovať Bohu, alebo prečo si svet myslí, že ma prinútia poprieť to, čo som skutočne videl? Lebo som videl videnie; vedel som to a vedel som, že Boh to vie, a nemohol som to poprieť, ani som sa neodvážil tak učiniť; prinajmenšom som vedel, že keby som tak učinil, prehrešil by som sa proti Bohu a prišiel k odsúdeniu.

26 Moja myseľ bola teraz upokojená ohľadom sektárskeho sveta – že nie je mojou povinnosťou pripojiť sa ku ktorejkoľvek z nich, ale že mám pokračovať, ako som, pokiaľ nebudem ďalej poučený. Zistil som, že svedectvo Jakuba je pravdivé – že človek, ktorému sa nedostáva múdrosť, môže si ju prosiť od Boha a obdržať, a nebude karhaný.

27 Pokračoval som v živote vo svojich bežných prácach, až do dvadsiateho prvého septembra tisíc osemsto dvadsaťtri, celý čas trpiac kruté prenasledovanie z rúk všetkých tried ľudí, ako nábožných, tak aj nenábožných, pretože som naďalej tvrdil, že som videl videnie.

28 V rozmedzí času, ktorý uplynul medzi dobou, kedy som mal videnie a rokom tisíc osemsto a dvadsaťtri – majúc zakázané pripojiť sa k akejkoľvek náboženskej sekte oných dní a súc veľmi útleho veku a prenasledovaný tými, ktorí mali byť mojimi priateľmi a správať sa ku mne láskavo, a ak si mysleli, že som bol oklamaný, mali sa pokúsiť napraviť ma vhodným a láskavým spôsobom – bol som ponechaný napospas všetkým druhom pokušení; a stýkajúc sa so všetkými druhmi spoločnosti, často som upadal do mnohých pochabých omylov a prejavoval som slabosť mladosti a krehkosti ľudskej povahy; ktoré, je mi to ľúto povedať, ma viedli k rôznym pokušeniam, neprijateľným v očiach Božích. Činiac toto priznanie, nikto si nemusí myslieť, že som bol vinný akýmikoľvek veľkými alebo zhubnými hriechmi. Sklon dopúšťať sa takých nikdy nebol v mojej povahe. Ale bol som vinný ľahkomyseľnosťou a niekedy som sa stýkal s veselou spoločnosťou, atď., nezlučiteľnou s charakterom, aký má byť zachovávaný tým, kto bol povolaný Bohom, tak ako som bol ja. Ale to sa nebude zdať veľmi podivné nikomu, kto si spomína na moju mladosť a je oboznámený s mojou prirodzene veselou povahou.

29 V dôsledku týchto vecí som sa často cítil odsúdený pre svoju slabosť a nedokonalosti; keď som sa večer hore uvedeného dvadsiateho prvého septembra, potom, čo som sa uložil na svoje lôžko k spánku, odobral k modlitbe a úpenlivej prosbe k Všemohúcemu Bohu o odpustenie všetkých svojich hriechov a pochabostí, a tiež kvôli prejaveniu pre seba, aby som mohol poznať svoj stav a postavenie pred ním; lebo som mal úplnú dôveru v získanie božského prejavenia, pretože som predtým jedno mal.

30 Zatiaľ čo som tak volal k Bohu, spozoroval som svetlo objavujúce sa v mojej izbe, ktoré postupne pribúdalo, až bola izba jasnejšia než napoludnie, keď sa náhle pri mojom lôžku objavila postava stojaca vo vzduchu, lebo jej nohy sa nedotýkali dlážky.

31 Mal voľné rúcho veľmi prenikavej belosti. Bola to belosť presahujúca čokoľvek pozemské, čo som kedy videl; ani neverím, že by akákoľvek pozemská vec mohla vyzerať tak nesmierne belostne a žiarivo. Ruky mal holé, a paže tiež, trochu nad zápästie; rovnako mal tiež holé chodidlá, takisto ako nohy, trochu nad členky. Hlavu a krk mal tiež obnažené. Mohol som si povšimnúť, že na sebe nemá iný odev než toto rúcho, pretože bolo odhalené, takže som mohol vidieť jeho hruď.

32 Nielen jeho rúcho bolo nesmierne biele, ale celá jeho osoba bola neopísateľne nádherná a tvár jeho skutočne ako blesk. Izba bola nesmierne jasná, ale nie tak veľmi žiarivá ako bezprostredne okolo jeho osoby. Keď som na neho po prvýkrát pohliadol, bál som sa; ale strach ma čoskoro opustil.

33 Oslovil ma menom a povedal mi, že je poslom poslaným ku mne z prítomnosti Božej a že jeho meno je Moroni; že Boh má pre mňa dielo, ktoré mám vykonať; a že moje meno bude pokladané za dobré aj zlé medzi všetkými národmi, pokoleniami a jazykmi, alebo že má byť medzi všetkými ľuďmi vyslovované ako v dobrom, tak v zlom.

34 Povedal, že existuje uschovaná kniha, napísaná na zlatých doskách, podávajúca správu o predošlých obyvateľoch tohto kontinentu a o prameni, z ktorého vzišli. Tiež povedal, že je v nej obsiahnutá plnosť večného evanjelia, ako bola odovzdaná Spasiteľom oným dávnym obyvateľom;

35 Tiež že existujú dva kamene v strieborných obrubách – a tieto kamene, pripevnené k náprsníku, tvoria to, čo sa nazýva urím a tummím – uschované s doskami; a vlastníctvo a používanie týchto kameňov je to, čo určovalo v dávnych teda v skorších dobách „vidcov“; a že Boh ich pripravil so zámerom preloženia onej knihy.

36 Povediac mi tieto veci, započal s citovaním proroctiev Starého zákona. Najskôr citoval prvú časť tretej kapitoly Malachiáša; a tiež citoval poslednú časť tejto kapitoly toho istého proroctva, hoci s malou odchýlkou od toho, čo je napísané v našich Bibliách. Namiesto citovania devätnásteho verša tak, ako je napísaný v našich knihách, citoval ho takto:

37 Lebo hľa, prichádza deň, ktorý bude horieť ako pec; a všetci pyšní, áno, a všetci tí, ktorí si počínajú zlovoľne, budú horieť ako strnisko; lebo tí, ktorí prichádzajú, ich spália, hovorí Pán mocností, takže im to neponechá ani koreňa, ani vetvy.

38 A znova, dvadsiaty tretí verš citoval takto: Hľa, zjavím vám Kňazstvo rukou Eliáša, proroka, pred príchodom veľkého a hrozného dňa Pánovho.

39 A tiež ďalší verš citoval odlišne: A on zasadí do sŕdc detí prísľuby učinené otcom a srdcia detí sa obrátia k ich otcom. Keby tomu tak nebolo, celá zem by bola úplne spustošená pri jeho príchode.

40 Okrem toho citoval jedenástu kapitolu Izaiáša, hovoriac, že bude čoskoro naplnená. Citoval tiež tretiu kapitolu Skutkov, dvadsiaty druhý a dvadsiaty tretí verš, presne tak, ako stoja v našom Novom zákone. Povedal, že oný prorok je Kristus; ale ten deň ešte neprišiel, „kedy tí, ktorí nechcú počuť hlas jeho, budú odrezaní sprostred ľudu“, ale čoskoro príde.

41 Tiež citoval druhú kapitolu Joela, od dvadsiateho ôsmeho verša do posledného. Tiež povedal, že toto ešte nie je naplnené, ale čoskoro bude. A ďalej uviedol, že má čoskoro prísť plnosť pohanov. Citoval mnohé ďalšie úryvky z písiem a poskytol mnohé vysvetlenia, ktoré tu nemôžu byť zmienené.

42 Znova mi hovoril, že keď dostanem oné dosky, o ktorých hovoril – lebo čas, kedy majú byť získané, ešte nebol naplnený – nemám ich ukazovať žiadnej osobe; ani náprsník s urímom a tummímom; iba tým, ktorým mi bude prikázané ich ukázať; keby som tak učinil, bol by som zničený. Zatiaľ čo so mnou hovoril o týchto doskách, otvorilo sa mojej mysli videnie, takže som videl miesto, kde boli dosky uschované, a to tak jasne a zreteľne, že som to miesto znova poznal, keď som ho navštívil.

43 Po tomto rozhovore som videl, že svetlo v izbe sa začalo sústreďovať bezprostredne okolo osoby toho, ktorý ku mne hovoril, a tak to pokračovalo, až kým izba nezostala znova temná, okrem svetla tesne okolo neho; a potom som náhle uvidel akoby priechod otvorený priamo hore do neba, a on stúpal, až úplne zmizol, a izba zostala tak ako predtým, než sa objavilo toto nebeské svetlo.

44 Ležal som hĺbajúc o jedinečnosti tohto výjavu a podivujúc sa veľmi tomu, čo mi bolo povedané týmto neobyčajným poslom; keď tu uprostred svojho meditovania som náhle spozoroval, že sa moja izba začína znova rozsvecovať, a, akoby v okamihu, bol rovnaký nebeský posol znova pri mojej posteli.

45 Započal a znova rozprával úplne tie isté veci, ktoré rozprával pri svojej prvej návšteve, bez najmenšej odchýlky; a tak učiniac ma poučil o veľkých súdoch, ktoré prichádzajú na zem, s veľkým pustošením hladom, mečom a morom; a že tieto bolestné súdy prídu na zem v tomto pokolení. Keď dorozprával tieto veci, znova vystúpil, ako to učinil predtým.

46 Také hlboké boli dojmy učinené na moju myseľ v tej dobe, že sa mi spánok vytratil z očí a ja som ležal ochromený v úžase nad tým, čo som videl a počul. Ale aké bolo moje prekvapenie, keď som rovnakého posla znova uzrel pri svojej posteli a počul som ho znova rozprávať či opakovať mi rovnaké veci ako predtým; a pridal varovanie pre mňa, hovoriac mi, že Satan sa bude snažiť pokúšať ma (v dôsledku núdznych pomerov rodiny môjho otca), aby som získal dosky so zámerom obohatiť sa. Toto mi zakázal, hovoriac, že nesmiem mať pri získavaní dosiek na zreteli žiadny iný cieľ než osláviť Boha a nesmiem byť ovplyvnený žiadnou inou pohnútkou než budovaním jeho kráľovstva; inak by som ich získať nemohol.

47 Po tejto tretej návšteve znova vystúpil do neba ako predtým a ja som bol znova ponechaný, aby som premýšľal o neobyčajnosti toho, čo som práve zažil; keď takmer ihneď potom, čo odo mňa nebeský posol vystúpil po tretíkrát, zakikiríkal kohút a ja som zistil, že nastáva deň, takže naše rozhovory museli zabrať onú celú noc.

48 Krátko potom som vstal zo svojho lôžka a ako zvyčajne som išiel konať nutné práce toho dňa; ale pokúšajúc sa pracovať ako inokedy, zistil som, že moje sily sú také vyčerpané, že ma to učinilo úplne neschopným. Môj otec, ktorý pracoval spoločne so mnou, spozoroval, že so mnou niečo nie je v poriadku a povedal mi, aby som išiel domov. Vykročil som s úmyslom ísť domov; ale pokúšajúc sa preliezť plot von z poľa, kde sme boli, sily ma úplne opustili a ja som bezmocne spadol na zem, a po určitú dobu som v mdlobách nič nevnímal.

49 Prvá vec, na ktorú si môžem spomenúť, bol hlas hovoriaci ku mne, oslovujúc ma menom. Vzhliadol som a uzrel som rovnakého posla stojaceho nad svojou hlavou, obklopeného svetlom ako predtým. Potom mi znova rozprával všetko, čo mi hovoril predošlej noci a prikázal mi, aby som išiel za svojím otcom a povedal mu o videní a prikázaniach, ktoré som obdržal.

50 Poslúchol som; vrátil som sa k otcovi na pole a všetko som mu rozpovedal. Odpovedal mi, že je to od Boha a povedal mi, aby som išiel a učinil tak, ako mi posol prikázal. Opustil som pole a išiel som na miesto, kde, ako mi povedal posol, boli uschované dosky; a vďaka zreteľnosti videnia, ktoré som ohľadom neho mal, som poznal oné miesto okamžite, keď som tam prišiel.

51 Neďaleko dediny Manchester v kraji Ontário v štáte New York stojí pahorok značnej veľkosti a najvyvýšenejší zo všetkých naokolo. Na západnej strane tohto pahorku, neďaleko od vrcholu, pod kameňom značnej veľkosti, ležali dosky uschované v kamennej schránke. Tento kameň bol široký a zaoblený uprostred hornej strany, a užší smerom k okrajom, takže jeho stredná časť bola viditeľná nad zemou, ale okraj okolo bol prikrytý zeminou.

52 Odstrániac zeminu, vzal som si sochor, ktorý som vklinil pod okraj kameňa, a s trochou námahy som ho nadvihol. Pozrel som sa dovnútra, a tam som vskutku uzrel dosky, urím a tummím, a náprsník, ako uviedol posol. Schránka, v ktorej ležali, bola zhotovená prikladaním kameňov k sebe s nejakým druhom malty. Na dne schránky boli položené naprieč schránkou dva kamene a na týchto kameňoch ležali dosky a s nimi ostatné veci.

53 Pokúsil som sa ich vybrať, ale posol mi to zakázal a znova ma poučil o tom, že doba pre ich vynesenie ešte neprišla, ani nepríde, pokiaľ neuplynú štyri roky od tejto doby; ale povedal mi, že mám na to miesto prísť presne o rok od tejto doby a že sa tam so mnou stretne, a že tak mám činiť naďalej, pokiaľ nepríde čas na získanie dosiek.

54 Podľa toho, ako mi bolo prikázané, prichádzal som na konci každého roku a vždy som tam našiel toho istého posla, a pri každom našom rozhovore som od neho obdržal poučenie a znalosť ohľadom toho, čo sa Pán chystá učiniť, a ako a akým spôsobom má byť vedené jeho kráľovstvo v posledných dňoch.

55 Pretože hmotné pomery môjho otca boli veľmi obmedzené, boli sme nútení pracovať vlastnými rukami, súc najímaní na jednodennú prácu a inak, ako sme mali príležitosť. Niekedy sme boli doma, a niekedy mimo, a neustálou prácou nám bolo umožnené získať dostatočné živobytie.

56 V roku 1823 postihla rodinu môjho otca veľká strasť následkom smrti môjho najstaršieho brata Alvina. V mesiaci október, roku 1825, som bol najatý starým váženým mužom, ktorý sa volal Josiah Stoal, ktorý žil v kraji Chenango v štáte New York. Počul niečo o bani na striebro, ktorá bola otvorená Španielmi v Harmony v kraji Susquehanna v štáte Pensylvánia; a predtým než si ma k sebe najal, kopal, aby, ak je to možné, tú baňu objavil. Potom čo som k nemu išiel bývať, vzal mňa a zvyšok svojich robotníkov, aby sme kopali a hľadali baňu na striebro, na čom som aj naďalej pracoval takmer mesiac bez úspechu v našom konaní, a nakoniec som starého váženého muža presvedčil, aby zastavil kopanie a jej hľadanie. Odtiaľ povstal veľmi rozšírený príbeh o tom, že som bol hľadačom pokladov.

57 Počas tejto doby, keď som bol takto zamestnaný, mal som na onom mieste ubytovanie a stravu u pána Isaaca Halea; tam som po prvýkrát uvidel svoju manželku (jeho dcéru) Emmu Haleovú. 18. januára 1827 sme sa vzali, zatiaľ čo ja som bol ešte zamestnaný v službe pána Stoala.

58 Kvôli svojmu neustálemu tvrdeniu, že som videl videnie, ma stále sprevádzalo prenasledovanie a rodina otca mojej manželky veľmi odporovala tomu, aby sme sa vzali. Takže som bol nútený zobrať ju inde; tak sme odišli a vzali sme sa v dome zmierovacieho sudcu Tarbilla v South Bainbridge v kraji Chenango v štáte New York. Okamžite po svojej svadbe som pána Stoala opustil a odišiel som k svojmu otcovi, a v onom období som hospodáril s ním.

59 Potom prišiel čas na získanie dosiek, urímu a tummímu a náprsníka. Dvadsiateho druhého dňa mesiaca september jedentísíc osemsto dvadsaťsedem, odíduc ako obvykle na konci ďalšieho roku na miesto, kde boli uschované, mi ich rovnaký nebeský posol vydal s týmto príkazom: že za ne budem zodpovedný; že keď o ne prídem ľahkomyseľnosťou alebo nejakou svojou nedbalosťou, budem odrezaný; ale že keď použijem všetko svoje úsilie, aby som ich zachoval, dokiaľ si pre ne on, posol, nepríde, budú ochraňované.

60 Čoskoro som zistil dôvod, prečo som obdržal také prísne príkazy, aby som ich uchovával v bezpečí a prečo posol povedal, že keď učiním, čo je požadované z mojej ruky, príde si pre ne. Lebo hneď ako bolo známe, že ich mám, bolo použité nesmierne úsilie, aby mi ich vzali. Každý úskok, ktorý mohol byť vymyslený, bol k onému účelu použitý. Prenasledovanie bolo zúrivejšie a krutejšie než predtým, a zástupy boli neustále v strehu, aby mi ich vzali, ak to bude možné. Ale múdrosťou Božou zostali bezpečne v mojich rukách, pokiaľ som s nimi neuskutočnil to, čo bolo požadované z mojej ruky. Keď si podľa dohovoru pre ne posol prišiel, vydal som mu ich; a on ich má vo svojej starostlivosti do tohto dňa, čo je druhý deň mesiaca máj, jedentisíc osemsto tridsaťosem.

61 Rozruch však stále pokračoval a povesť so svojimi tisícmi jazykmi bola neustále zamestnaná šírením neprávd o rodine môjho otca a o mne. Keby som mal vypovedať tisícinu z nich, zaplnilo by to knihy. Prenasledovanie sa však stalo také neznesiteľné, že som bol nútený opustiť Manchester a ísť so svojou manželkou do kraja Susquehanna v štáte Pensylvánia. Zatiaľ čo sme sa pripravovali na cestu – boli sme veľmi chudobní a prenasledovanie na nás tak ťažko doliehalo, že nebola žiadna pravdepodobnosť, že na tom niekedy budeme inak – uprostred svojich strastí sme našli priateľa vo váženom mužovi, ktorý sa volal Martin Harris, ktorý k nám prišiel a dal mi päťdesiat dolárov, aby nám pomohol v našej ceste. Pán Harris bol obyvateľom okresu Palmyra v kraji Wayne v štáte New York a farmárom s dobrou povesťou.

62 Touto pomocou v príhodnom čase mi bolo umožnené dosiahnuť miesto svojho určenia v Pensylvánii; a okamžite po svojom príchode som započal s prepisovaním znakov z dosiek. Prepísal som ich značný počet a prostredníctvom urímu a tummímu som niektoré z nich preložil, čo som učinil v dobe medzi svojím príchodom do domu otca svojej manželky v mesiaci decembri a februárom nasledujúceho roka.

63 Niekedy v tomto mesiaci februári k nám prišiel už predtým zmienený pán Martin Harris, dostal znaky, ktoré som opísal z dosiek, a odišiel s nimi do mesta New York. Ohľadom toho, čo sa stalo jemu a so znakmi, odkazujem na jeho vlastnú správu o týchto okolnostiach, tak ako mi ich rozprával po svojom návrate, čo bolo nasledovné:

64 „Išiel som do mesta New York a predložil som znaky, ktoré boli preložené, s ich prekladom profesorovi Charlesovi Anthonovi, váženému mužovi známemu svojimi literárnymi znalosťami. Profesor Anthon uviedol, že preklad je správny, viac než ktorýkoľvek, ktorý predtým videl preložený z egyptčiny. Potom som mu ukázal tie, ktoré ešte preložené neboli, a on povedal, že sú egyptské, chaldejské, asýrske a arabské; a povedal, že sú to pravé znaky. Dal mi osvedčenie osvedčujúce ľuďom z Palmyry, že sú to pravé znaky a že preklad tých z nich, ktoré boli preložené, je tiež správny. Vzal som osvedčenie a vložil som si ho do vrecka, a práve som opúšťal dom, keď ma pán Anthon zavolal späť a opýtal sa ma, ako ten mladý muž zistil, že zlaté dosky boli na tom mieste, kde ich našiel. Odpovedal som, že mu to zjavil anjel Boží.

65 Potom mi povedal: ‚Dovoľte, aby som sa na to osvedčenie pozrel.‘ Vybral som ho teda z vrecka a podal som mu ho, keď ho on vzal a roztrhal ho na kúsky, hovoriac, že teraz nie sú žiadne také veci ako služba anjelov, a že ak mu dosky prinesiem, on ich preloží. Oboznámil som ho, že časť dosiek je zapečatená a že mi bolo zakázané ich priniesť. Odpovedal: ‚Nemôžem čítať zapečatenú knihu.‘ Opustil som ho a išiel som k dr. Mitchellovi, ktorý potvrdil, čo profesor Anthon povedal ohľadom znakov i prekladu.“

· · · · · · ·

66 Piateho dňa mesiaca apríl 1829 prišiel ku mne domov Oliver Cowdery, ktorého som do tej doby nikdy nevidel. Oznámil mi, že učí v škole neďaleko miesta, kde býva môj otec, a keďže môj otec bol jedným z tých, ktorí posielali deti do školy, dochádzal po nejakú dobu k nemu domov na ubytovanie a na stravu, a zatiaľ čo tam bol, rodina mu rozprávala o okolnostiach toho, ako som obdržal dosky, a preto prišiel, aby sa ma na to opýtal.

67 Dva dni po príchode pána Cowderyho (bolo to 7. apríla) som započal prekladať Knihu Mormonovu a on pre mňa začal písať.

· · · · · · ·

68 Stále sme pokračovali v práci na preklade, keď, nasledujúceho mesiaca (máj 1829), sme určitého dňa išli do lesa, aby sme sa pomodlili a spýtali sa Pána ohľadom krstu na odpustenie hriechov, o ktorom sme našli zmienku v preklade dosiek. Zatiaľ čo sme boli takto zamestnaní, modliac sa a vzývajúc Pána, v oblaku svetla zostúpil z neba posol a vložil ruky svoje na nás, a vysvätil nás, hovoriac:

69 Vám, spoluslužobníci moji, v mene Mesiáša, udeľujem kňazstvo Áronovo, ktoré drží kľúče služby anjelov a evanjelia pokánia, a krstu ponorením na odpustenie hriechov; a to už nebude nikdy vzaté zo zeme, až kým synovia Léviho nebudú znova obetovať obeť Pánovi v spravodlivosti.

70 Povedal, že toto Áronovo kňazstvo nemá moc kladenia rúk pre dar Ducha Svätého, ale že toto nám bude udelené neskôr; a prikázal nám, aby sme išli a boli pokrstení, a dal nám pokyny, že ja mám pokrstiť Olivera Cowderyho a že potom má on pokrstiť mňa.

71 A tak sme išli a boli sme pokrstení. Najskôr som ja pokrstil jeho, a potom on pokrstil mňa – potom som ja položil ruky na jeho hlavu a vysvätil som ho do Áronovho kňazstva, a potom on položil ruky na mňa a vysvätil ma do rovnakého kňazstva – lebo tak nám bolo prikázané.*

72 Posol, ktorý nás pri tejto príležitosti navštívil a udelil nám toto kňazstvo, povedal, že jeho meno je Ján, ten istý, ktorý je v Novom zákone nazývaný Ján Krstiteľ, a že koná pod vedením Petra, Jakuba a Jána, ktorí držia kľúče kňazstva Melchisedekovho, ktoré to kňazstvo, povedal, nám bude v príhodnom čase udelené, a že ja budem nazývaný prvým starším Cirkvi a on (Oliver Cowdery) druhým. Bolo to pätnásteho dňa mesiaca mája 1829, keď sme boli vysvätení pod rukou tohto posla a pokrstení.

73 Hneď ako sme sa vynorili z vody, potom, čo sme boli pokrstení, sme obdržali veľké a úžasné požehnania od nášho Nebeského Otca. Hneď ako som pokrstil Olivera Cowderyho, Duch Svätý spočinul na ňom a on sa postavil a prorokoval veľa vecí, ktoré čoskoro nastanú. A znova, hneď ako som bol ja pokrstený ním, tiež som mal ducha proroctva, kedy, postaviac sa, prorokoval som o vzostupe tejto Cirkvi a mnohých ďalších veciach spojených s Cirkvou a týmto pokolením detí ľudských. Boli sme naplnení Duchom Svätým a radovali sme sa v Bohu svojej spásy.

74 Pretože naša myseľ bola teraz osvietená, začali sme mať písma otvorené svojmu porozumeniu a pravý význam a zámer ich záhadnejších úryvkov nám bol zjavený spôsobom, ktorý sme nikdy predtým nemohli dosiahnuť, ani sme nikdy predtým na to nepomysleli. Zatiaľ sme boli nútení zachovávať v tajnosti okolnosti týkajúce sa toho, že sme obdržali kňazstvo a boli pokrstení, kvôli duchu prenasledovania, ktorý sa už sám o sebe v susedstve prejavoval.

75 Z času na čas nám hrozilo, že budeme napadnutí, a to tiež od vyznávačov náboženstva. A ich zámery napadnúť nás boli marené iba vplyvom rodiny otca mojej manželky (pod Božskou prozreteľnosťou), ktorá začala byť voči mne veľmi priateľská a ktorá odporovala zberbe, a boli ochotní dovoliť mi, aby som pokračoval v diele prekladania bez prerušovania; a takže nám ponúkli a sľúbili ochranu pred všetkými nezákonnými postupmi, tak ďaleko ako boli schopní.