Pamätajte, na čom záleží najviac
Na čom záleží najviac, je náš vzťah s Nebeským Otcom a Jeho milovaným Synom, s našimi rodinami a blížnymi, a to, aby sme umožnili Duchu, aby nás viedol.
Pri tom, ako si tento víkend pripomíname Spasiteľov triumfálny vstup do Jeruzalema krátko pred Jeho zmiernou obeťou, myslím na Jeho slová nádeje a útechy: „Ja som vzkriesenie a život – kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrie.“1
Milujem Ho. Verím Mu. Svedčím o tom, že On je vzkriesenie a život.
Toto svedectvo ma uplynulé štyri a pol roka – od smrti mojej manželky Barbary – utešuje a posilňuje. Chýba mi.
Často premýšľam o našom večnom manželstve a spoločnom živote.
Už som sa s vami podelil o to, ako som Barbaru prvýkrát stretol a ako ma táto skúsenosť naučila používať systém „následnej porady“, ktorý som sa naučil na svojej misii. Po našom prvom stretnutí som s ňou hneď musel mať „následnú poradu“, pretože bola krásna, populárna a mala veľmi nabitý spoločenský kalendár. Keďže bola prívetivá a priateľská, už na začiatku som sa do nej beznádejne zamiloval. Obdivoval som jej dobrotu. Cítil som, že k sebe patríme. Zdalo sa mi to také jednoduché.
S Barbarou sme spolu randili a náš vzťah sa začal rozvíjať, ale ona si nebola istá, či je pre ňu manželstvo so mnou to pravé.
Nestačilo, že som to vedel ja. Barbara to musela vedieť tiež. Vedel som, že ak sa budeme ohľadom tejto záležitosti postiť a modliť, Barbara dostane potvrdenie z neba.
Jeden víkend sme vynechali rande, aby sme sa mohli samostatne postiť a modliť, a aby sme dostali odpoveď. Mal som šťastie, že dostala rovnaké potvrdenie ako ja. No a zvyšok je už, ako sa hovorí, známy príbeh.
Po Barbarinej smrti jej naše deti dali na náhrobný kameň vyryť niekoľko ponaučení, ktoré si Barbara želala, aby si zapamätali. Jedným z týchto ponaučení bolo, že „to, na čom záleží najviac, vydrží najdlhšie“.
Dnes sa s vami od srdca podelím o pár svojich pocitov a myšlienok o tom, na čom záleží najviac.
Po prvé: najdôležitejší je vzťah s naším Nebeským Otcom a Jeho Synom, Pánom Ježišom Kristom. Na tomto vzťahu záleží najviac, teraz i vo večnosti.
Po druhé: medzi veci, na ktorých záleží najviac, patria rodinné vzťahy.
Počas svojej služby som navštívil mnoho jednodlivcov a rodín, ktorých postihli ničivé prírodné katastrofy. Mnohí prišli o domov, mnohí boli hladní a vystrašení. Potrebovali lekársku pomoc, jedlo a prístrešie.
Potrebovali tiež svoju rodinu.
Uvedomujem si, že niektorí možno nemajú požehnania blízkej rodiny, preto medzi „rodinu“ zaraďujem aj vzdialenú rodinu, priateľov a dokonca aj rodiny zo zboru. Tieto vzťahy sú pre emocionálne a fyzické zdravie človeka nevyhnutné.
Tieto vzťahy so sebou tiež môžu prinášať lásku, radosť, šťastie a pocit spolupatričnosti.
Vyživovanie týchto dôležitých vzťahov je naším rozhodnutím. Rozhodnutie byť súčasťou rodiny si vyžaduje oddanosť, lásku, trpezlivosť, komunikáciu a odpustenie.2 Niekedy môžeme s druhým človekom nesúhlasiť, ale môžeme nesúhlasiť bez toho, aby sme boli nepríjemní. Pri randení a manželstve sa nezamilovávame ani nerozmilovávame tak, akoby sme boli nejaké figúrky, ktoré sa posúvajú po šachovnici. Naša vzájomná láska a podpora je niečo, pre čo sa rozhodujeme. Takisto je to aj s ďalšími rodinnými vzťahmi a s priateľmi, ktorí sú pre nás ako rodina.
V prehlásení o rodine sa píše, že „božský plán šťastia umožňuje, aby rodinné vzťahy pokračovali večne, i za hrob. Posvätné obrady a zmluvy dosiahnuteľné vo svätých chrámoch umožňujú jednotlivcom vrátiť sa do Božej prítomnosti a rodinám umožňujú, aby boli zjednotené na večnosť“.3
Ďalšia vec, na ktorej záleží najviac, je nasledovanie nabádaní Ducha v našich najdôležitejších vzťahoch a v našom úsilí milovať blížneho ako seba samého, a to v našej súkromnej i verejnej službe. Toto som sa naučil ešte zamlada, keď som slúžil ako biskup.
Jedného chladného, zasneženého zimného večera som odchádzal zo svojej biskupskej kancelárie a vtom som pocítil silné nabádanie, že mám navštíviť jednu staršiu vdovu zo zboru. Pozrel som sa na hodinky – bolo 10 hodín večer. Usúdil som, že na takúto návštevu je už neskoro. Okrem toho snežilo. Rozhodol som sa, že túto milú sestru navštívim hneď ráno, aby som ju nerušil v takú neskorú hodinu. Odišiel som domov a ľahol som si do postele, ale celú noc som sa prehadzoval, pretože na mňa pôsobil Duch.
Na druhý deň som sa hneď skoro ráno vybral priamo domov k onej vdove. Jej dcéra otvorila dvere a so slzami v očiach povedala: „Ach, biskup, ďakujem, že ste prišli. Matka pred dvoma hodinami zomrela.“ Bol som zdrvený. Nikdy nezabudnem na pocity, ktoré som mal v srdci. Rozplakal som sa. Kto by si bol viac ako táto milá vdova zaslúžil, aby ju jej biskup držal za ruku, utešil ju a možno jej dal aj posledné požehnanie? Premeškal som túto príležitosť, pretože som toto silné vnuknutie Ducha odmietol rozumovým odôvodnením.4
Bratia a sestry, mladí muži a mladé ženy, a deti z Primáriek, svedčím vám o tom, že nasledovanie nabádaní Ducha je jednou z vecí, na ktorej vo všetkých našich vzťahoch záleží najviac.
Na záver tohto víkendu, na ktorý pripadá slávenie Kvetnej nedele, svedčím o tom, že obrátenie k Pánovi, vydávanie svedectva o Ňom a služba Jemu sú tiež vecami, na ktorých záleží najviac.
Viera v Ježiša Krista je základom nášho svedectva. Svedectvo je dôkazom alebo potvrdením večnej pravdy, ktoré sa prostredníctvom Ducha Svätého vrylo do jednotlivých sŕdc a duší. Svedectvo o Ježišovi Kristovi, zrodené z Ducha a posilnené Duchom, mení životy – mení spôsob nášho myslenia a to, ako žijeme. Svedectvo nás obracia k nášmu Nebeskému Otcovi a Jeho božskému Synovi.
Alma učil:
„Hľa, svedčím vám, že viem, že veci tieto, o ktorých som hovoril, sú pravdivé. A ako myslíte, že viem o ich istote?
Hľa, hovorím vám, že mi boli oznámené Svätým Duchom Božím. Hľa, po mnoho dní som sa postil a modlil, aby som mohol poznať veci tieto sám za seba. A teraz viem sám pre seba, že sú pravdivé, lebo Pán Boh mi ich zjavil svojim Svätým Duchom.“5
Mať samotné svedectvo však nepostačuje. Keď naše obrátenie k Ježišovi Kristovi rastie, prirodzene o Ňom chceme svedčiť – o Jeho dobrote, láske a láskavosti.
Na svedeckých zhromaždeniach na pôstnu nedeľu často viac počujeme slovné spojenia „som vďačný“ a „milujem“, ako slová „viem“ a „verím“.
Pozývam vás k tomu, aby ste svoje svedectvo o Ježišovi Kristovi vydávali častejšie. Vydávajte svedectvo o tom, čo viete a čomu veríte, a čo cítite, nielen o tom, za čo ste vďační. Svedčte o svojich vlastných skúsenostiach s poznávaním a milovaním Spasiteľa, so životom podľa Jeho učenia a s Jeho vykupiteľskou a uschopňujúcou mocou vo vašom živote. Keď budete vydávať svedectvo o tom, čo viete, čomu veríte a čo cítite, Duch Svätý túto pravdu potvrdí tým, ktorí vaše svedectvo s úprimnosťou počúvajú. Budú ho počúvať preto, lebo videli, ako ste sa stali pokojným nasledovníkom Ježiša Krista. Budú vidieť, čo znamená byť Jeho učeníkom. Budú tiež cítiť niečo, čo možno ešte nikdy necítili. Čisté svedectvo pochádza zo zmeneného srdca a moc Ducha Svätého ho môže niesť k srdciam druhých ľudí, ktorí sú otvorení tomu, aby ho prijali.
Tí, ktorí vďaka vášmu svedectvu niečo pocítia, môžu potom v modlitbe prosiť Pána, aby im potvrdil pravdivosť vášho svedectva. Potom to môžu vedieť aj oni sami.
Bratia a sestry, svedčím vám o tom, že viem, že Ježiš Kristus je Spasiteľ a Vykupiteľ sveta. On žije. On je vzkriesený Syn Boží, a toto je Jeho Cirkev, ktorá je vedená Jeho prorokom a apoštolmi. Modlím sa o to, aby som jedného dňa, keď odídem na druhý svet, odišiel s jasne horiacim svedectvom.
Počas svojej služby som sa naučil, že to, na čom záleží najviac, je náš vzťah s Nebeským Otcom a Jeho milovaným Synom, s našimi rodinami a blížnymi, a to, aby sme umožnili Pánovmu Duchu, aby nás v týchto vzťahoch viedol, aby sme mohli svedčiť o veciach, na ktorých záleží najviac a ktoré vydržia najdlhšie. V mene Ježiša Krista, amen.