Vezme vás na plecia a odnesie domov
Prezident Dieter F. Uchtdorf
Druhý radca v Prvom predsedníctve
Tak ako Dobrý Pastier nachádza Svoje stratené ovce, ak pozdvihnete len svoje srdce k Spasiteľovi sveta, nájde aj vás.
Jedna z mojich ťaživých spomienok z detstva začína tým, ako ma zo spánku budí húkanie vzdialených sirén pri leteckom poplachu. Zanedlho sa ozýva ďalší zvuk, rachot a hukot vrtúľ, ktorý postupne silnie, dokiaľ neotriasa samotným vzduchom. Každé z nás detí berie pripravenú tašku a beží na kopec do protilietadlového krytu, ako nás to naučila mama. Zatiaľ čo bežíme temnou nocou, z oblohy padajú zelené a biele svetlice, ktoré bombardérom označujú ciele. Zvláštne, všetci tieto svetlice nazývajú vianočné stromčeky.
Mám štyri roky a som svedkom toho, ako je svet vo vojne.
Drážďany
Neďaleko miesta, kde bývala naša rodina bolo mesto Drážďany. Ich obyvatelia boli svedkami možno až tisícnásobku toho, čo som videl ja. Drážďany postihli obrovské požiare spôsobené tisíckami ton výbušnín, ktoré zničili viac ako 90% mesta a zanechali za sebou len ruiny a popol.
Z mesta, kedysi nazývaného „klenotnica“, za krátky čas nezostalo nič. Nemecký spisovateľ Erich Kästner o tejto skaze napísal: „Ich nádhera bola budovaná tisíc rokov a za jednu noc boli úplne zničené.“1 V detstve som si nedokázal predstaviť, ako by sa zničenie spôsobené vojnou, ktorú rozpútal náš vlastný ľud, dalo vôbec niekedy napraviť. Svet okolo nás vyzeral úplne beznádejne a bez akejkoľvek budúcnosti.
Minulý rok som mal príležitosť sa do Drážďan vrátiť. Sedemdesiat rokov po vojne je toto mesto znova „klenotnicou“. Ruiny boli odpratané a mesto bolo obnovené a dokonca aj vylepšené.
Počas svojej návštevy som videl nádherný luteránsky kostol Frauenkirche, kostol Panny Márie. Tento kostol, ktorý bol pôvodne postavený v osemnástom storočí, bol jedným zo žiarivých klenotov Drážďan, ale vojna ho premenila na hromadu sutín. Tak to bolo po mnoho rokov, až nakoniec bolo rozhodnuté, že kostol bude zrekonštruovaný.
Kamene zo zničeného kostola boli uložené a skatalogizované a ak to bolo možné, boli následne použité pri rekonštrukcii. Dnes je možné vidieť, ako tieto ohňom sčerneté kamene spoluvytvárajú vonkajšie steny. Tieto „jazvy“ nepripomínajú iba vojnovú minulosť tejto stavby, ale sú tiež pamätníkom nádeje – veľkolepým symbolom ľudskej schopnosti vytvoriť z popola nový život.
Keď som premýšľal o histórii Drážďan a divil som sa nad dômyselnosťou a odhodlaním tých, ktorí obnovili niečo, čo bolo úplne zničené, cítil som jemný vplyv Ducha Svätého. Pomyslel som si, že pokiaľ človek dokáže vziať ruiny, sutinu a ostatky zničeného mesta a vybudovať z nich dych-vyrážajúcu stavbu, ktorá sa týči do nebies, o koľko schopnejší je náš Všemohúci Otec v uzdravení Svojich detí, ktoré padli, majú problémy alebo sa stratili?
Nezáleží na tom, ako zničený sa môže náš život zdať. Nezáleží na tom, ako šarlátové sú naše hriechy, aká hlboká je naša horkosť alebo ako osamelé, prázdne či zlomené je naše srdce. Obnovení môžu byť dokonca aj tí, ktorí sú bez nádeje, sú zúfalí, zradili niečiu dôveru, vzdali sa svojej bezúhonnosti alebo sa odvrátili od Boha. Okrem niekoľkých synov zatratenia nie je žiadny život natoľko zničený, aby nemohol byť obnovený.
Radostnou zvesťou evanjelia je toto: vďaka večnému plánu šťastia, ktorý nám poskytol náš milujúci Nebeský Otec, a prostredníctvom nekonečnej obete Ježiša Krista môžeme byť nielen vykúpení zo svojho padlého stavu a znovuzriadení k čistote, ale tiež môžeme presiahnuť predstavivosť smrteľníka a stať sa dedičmi večného života a podielnikmi neopísateľnej Božej slávy.
Podobenstvo o stratenej ovci
Počas Spasiteľovej služby odsudzovali náboženskí vodcovia Jeho doby to, že Ježiš trávil čas s ľuďmi, ktorí boli označení za „hriešnikov“.
Možno sa im zdalo, že Ježiš hriešne správanie toleroval, alebo ho dokonca schvaľoval. Možno verili, že najlepší spôsob ako hriešnikom pomôcť činiť pokánie je odsudzovať ich, posmievať sa im a zahanbovať ich.
Keď si Spasiteľ uvedomil, čo si farizeji a zákonníci myslia, rozpovedal im príbeh:
„Keby niekto z vás mal sto oviec a stratil by jednu z nich, či nenechá deväťdesiatdeväť na pustatine a nejde za stratenou, kým ju nenájde?
A keď ju nájde, položí si ju s radosťou na plecia.“2
Po celé stáročia je toto podobenstvo tradične vykladané ako výzva, aby sme privádzali späť stratené ovce a prejavovali záujem o tých, ktorí sú stratení. Zatiaľ čo tento výklad je nepochybne správny a dobrý, premýšľam, či sa v ňom neskrýva ešte niečo ďalšie.
Je možné, že Ježišovým prvoradým zámerom bolo učiť o diele Dobrého Pastiera?
Je možné, že svedčil o láske, ktorú Boh má pre svoje svojvoľné deti?
Je možné, že Spasiteľovým posolstvom bolo to, že Boh vie všetko o tých, ktorí sú stratení – a že On ich nájde, pomôže im a zachráni ich?
Pokiaľ to tak je, čo musia učiniť ovce, aby boli tejto božskej pomoci hodné?
Musí ovečka vedieť používať zložitý sextant, aby si dokázala vypočítať svoje súradnice? Musí byť schopná používať GPS zariadenie, aby mohla určiť, kde sa práve nachádza? Musí byť odborníkom schopným vytvoriť aplikáciu, s ktorou by si potom mohla privolať pomoc? Musí mať podporu niekoho významného, kým ju Dobrý Pastier príde zachrániť?
Nie, v žiadnom prípade nemusí! Ovečka je hodná božskej záchrany jednoducho preto, že ju Dobrý Pastier miluje.
Pre mňa je podobenstvo o stratenej ovci jednou z najnádejnejších pasáží v celých písmach.
Náš Spasiteľ, oný Dobrý Pastier, nás pozná a miluje. Pozná a miluje vás.
Vie, keď ste stratení, a vie, kde ste. Pozná váš žiaľ. Vaše tiché prosby. Vaše obavy. Vaše slzy.
Nezáleží na tom, ako ste sa stratili – či za to môžu vaše vlastné zlé rozhodnutia alebo okolnosti, nad ktorými nemáte žiadnu kontrolu.
Jediné na čom záleží je to, že ste Jeho dieťa. A miluje vás. On miluje Svoje deti.
A pretože vás miluje, tak vás nájde. S radosťou vás vezme na plecia. A keď vás prinesie domov, všetkým do jedného povie: „Radujte sa so mnou, lebo som si našiel stratenú ovcu.“3
Čo musíme robiť?
Možno si ale hovoríte, v čom je háčik? Nepochybne toho musím robiť viac, než len čakať na svoju záchranu.
Zatiaľ čo si náš milujúci Otec praje, aby sa k Nemu vrátili všetky Jeho deti, nikoho do neba nútiť nebude.4 Boh nás nezachráni proti našej vôli.
Čo teda musíme robiť?
Jeho výzva je prostá:
„Vráťte sa ku mne.“5
„Poďte ku mne.“6
„Priblížte sa ku mne a Ja sa priblížim k vám.“7
Takto Mu dáme najavo, že si prajeme byť zachránení.
Žiada si to trochu viery. Ale nezúfajte. Pokiaľ v sebe práve teraz nedokážete nájsť vieru, začnite s nádejou.
Ak nedokážete povedať, že viete, že Boh existuje, môžete aspoň dúfať, že tomu tak je. Môžete si priať, aby ste uverili.8 To na začiatok stačí.
Potom podľa tejto nádeje konajte a obráťte sa na Nebeského Otca. Boh vám prejaví Svoju lásku a Jeho dielo záchrany a premeny tým bude začaté.
Časom v živote rozpoznáte Jeho ruku. Pocítite Jeho lásku. A túžba kráčať v Jeho svetle a isť v Jeho stopách bude rásť každým krokom, ktorý vo viere učiníte.
Tieto kroky viery nazývame „poslušnosť“.
To v dnešnej dobe nie je príliš populárne slovo. Avšak poslušnosť je drahocennou zásadou evanjelia Ježiša Krista, lebo vieme, že „zmiernou obeťou Kristovou môže byť spasené celé ľudstvo dodržiavaním zákonov a obradov evanjelia“9.
Zatiaľ čo prehlbujeme svoju vieru, musíme prehlbovať aj svoju vernosť. Na začiatku som citoval nemeckého spisovateľa, ktorý bedákal nad zničením Drážďan. Je tiež autorom slov: „Es gibt nichts Gutes, ausser: Man tut es.“ Vám, ktorí celestiálnym jazykom nehovoríte, to preložím: „Nestane sa nič dobré, pokiaľ to sami neurobíte.“10
Vy a ja môžeme nesmierne múdro hovoriť o duchovných veciach. Môžeme pôsobiť na ľudí svojím bystrým, intelektuálnym výkladom náboženských tém. Môžeme sa rozplývať nad náboženstvom a „len snívať o našom domove v nebi“11. Pokiaľ však naša viera nemení to, ako žijeme – pokiaľ naše presvedčenie neovplyvňuje naše každodenné rozhodnutia – je naše náboženstvo márne a naša viera, ak nie je mŕtva, na tom rozhodne nie je dobre a hrozí jej, že nakoniec vyprchá.12
Poslušnosť je životodarnou silou viery. Práve skrze poslušnosť do svojej duše zhromažďujeme svetlo.
Myslím si však, že niekedy poslušnosť chápeme nesprávne. Niekedy v nej skôr môžeme vidieť samotný cieľ než prostriedok na jeho dosiahnutie. Alebo môžeme búchať obrazným kladivom poslušnosti o železnú nákovu prikázaní v snahe sformovať tých, ktorých máme radi, skrze neustále zahrievanie a opakované búchanie, v svätejší, nebeský materiál.
Nepochybne sú chvíle, kedy musíme byť prísne volaní k pokániu. Určite sú ľudia, ktorí sa dajú osloviť len týmto spôsobom.
Možno však existuje ešte iné prirovnanie, ktoré môže objasniť, prečo poslúchame Božie prikázania. Poslušnosť možno tak úplne nepredstavuje proces ohýbania, krútenia a pretavovania našej duše do niečoho, čím nie sme. Je to skôr proces, ktorého prostredníctvom zisťujeme, čo v nás skutočne je.
Sme stvorení Všemohúcim Bohom. On je náš Nebeský Otec. Sme doslova Jeho duchovné deti. Sme stvorení z najdrahocennejšej a vysoko prečistenej nadpozemskej hmoty, a tak v sebe nesieme prvky božskosti.
Tu na zemi sú však naše myšlienky a skutky zaťažené tým, čo je skazené, nesväté a nečisté. Prach a špina sveta poškvrňujú našu dušu, kvôli čomu je ťažké uvedomovať si svoj zmysel a dedičné právo a pamätať naň.
Toto všetko však nemôže zmeniť to, kým skutočne sme. Základná božskosť našej podstaty pretrvá. A vo chvíli, kedy sa rozhodneme inklinovať srdcom k nášmu milovanému Spasiteľovi a vydáme sa cestou nasledovníctva, stane sa niečo zázračné. Naše srdce naplní láska Božia; našu myseľ naplní svetlo pravdy; túžba hrešiť začne miznúť; a už netúžime viac chodiť v temnote.13
Začneme hľadieť na poslušnosť nie ako na trest, ale ako na oslobodzujúcu cestu k nášmu božskému určeniu. A skazenosť, prach a obmedzenie tejto zeme postupne začnú miznúť. Nakoniec sa v nás prejaví oný neoceniteľný večný duch nebeskej bytosti a žiara dobrotivosti sa stane našou prirodzenosťou.
Ste hodní záchrany
Moji drahí bratia a sestry, moji drahí priatelia, svedčím vám o tom, že Boh nás vidí takých, akí skutočne sme, a vidí nás ako bytosti, ktoré sú hodné záchrany.
Možno máte pocit, že váš život je v troskách. Možno hrešíte. Možno máte strach, ste nahnevaní, žialite alebo vás trápia pochybnosti. Ale tak ako Dobrý Pastier nachádza Svoje stratené ovce, ak pozdvihnete len svoje srdce k Spasiteľovi sveta, nájde aj vás.
Zachráni vás.
Pozdvihne vás a vezme vás na plecia.
Donesie vás domov.
Ak dokážu ruky smrteľníka premeniť ruiny a trosky na nádherný dom uctievania, potom môžeme mať dôveru a vieru v to, že náš milujúci Nebeský Otec dokáže obnoviť nás a že to aj učiní. Jeho plánom je vytvoriť z nás niečo omnoho veľkolepejšie, než čím sme kedy boli – omnoho veľkolepejšie, než si dokážeme predstaviť. S každým krokom viery na ceste nasledovníctva sa meníme na bytosti večnej slávy a nekonečnej radosti, ktorými sme sa mali od začiatku stať.
To je moje svedectvo, moje požehnanie a pokorná modlitba, v posvätnom mene nášho Majstra, v mene Ježiša Krista, amen.