„Aby som mohol pritiahnuť všetkých ľudí k sebe“
Keď sa približujeme k Bohu, do nášho života vstúpi uschopňujúca moc uzmierenia Ježiša Krista.
Moji drahí bratia a sestry, keď sme žili v Afrike, premýšľal som nad radou od Staršieho Wilforda W. Andersena zo Sedemdesiatnikov ako pomôcť Svätým, ktorí žijú v chudobe. Jedným z úžasných postrehov, o ktoré sa so mnou podelil, bol aj tento: „Čím vzdialenejší je vzťah medzi darcom a obdarovaným, tým viac oný obdarovaný rozvíja pocit nároku.“
Táto zásada tvorí základ cirkevného systému sociálneho blaha. Keď členovia nie sú schopní zabezpečiť si vlastné potreby, najprv sa obrátia na svoju rodinu. Potom, ak je to potrebné, sa môžu tiež obrátiť na miestnych cirkevných vedúcich, aby im pomohli s časnými potrebami. Členovia rodiny a miestni cirkevní vedúci sú najbližšie k tým, ktorí sú v núdzi, často čelia podobnej situácii a najlepšie rozumejú tomu, ako pomôcť. Vďaka tomu, že sú si darcovia aj obdarovaní takí blízki, tí, ktorí dostávajú pomoc podľa tohto vzoru sú vďační a cítia menší nárok.
Táto idea – „čím vzdialenejší je vzťah medzi darcom a obdarovaným, tým viac oný obdarovaný rozvíja pocit nároku“ – má tiež hlboké duchovné využitie. Náš Nebeský Otec a Jeho Syn, Ježiš Kristus, sú najdokonalejší Darcovia. Čím viac sme od Nich vzdialení, tým väčší pocit nároku cítime. Začneme si myslieť, že si zasluhujeme milosť a že nám dlhujú požehnania. Sme viac náchylní k tomu, aby sme sa dívali okolo seba, všimli si nespravodlivosti a boli nahnevaní – ba i urazení – neférovosťou, ktorú vnímame. Zatiaľ čo oná neférovosť môže mať rozpätie od triviálnej až po takú, čo spôsobuje obrovskú bolesť, keď sme vzdialení od Boha, vtedy sa i malé nespravodlivosti zdajú byť veľkými. Myslíme si, že Boh má záväzok napraviť veci – a napraviť ich práve teraz!
Rozdiel, ktorý tkvie v našej blízkosti k Nebeskému Otcovi a Ježišovi Kristovi je opísaný v Knihe Mormonovej v jasnom kontraste medzi Nefim a jeho staršími bratmi, Lámánom a Lemúélom.
-
Nefi mal „veľkú túžbu poznať tajomstvá Božie, a preto [volal] k Pánovi“ a jeho srdce bolo obmäkčené. Na druhej strane, Lámán a Lemúél boli od Boha vzdialení – nepoznali Ho.
-
Nefi prijal náročné úlohy bez sťažovania sa, ale Lámán a Lemúél „reptali v mnohých veciach“. Reptanie je v písmach príkladom detinského fňukania. Písma hovoria, že „reptali, pretože nepoznali záležitosti Boha, ktorý ich stvoril“.
-
Nefiho blízkosť k Bohu ho uschopnila, aby rozpoznal Božie „láskyplné milosrdenstvá“ a bol za ne vďačný. Na druhej strane, keď Lámán a Lemúél videli, že Nefi dostáva požehnania, „boli na neho nahnevaní, pretože nerozumeli záležitostiam Pána“. Lámán a Lemúél videli požehnania, ktoré obdržali, ako svoje právo a nahnevane predpokladali, že by mali mať viac. Zdalo sa, že sa na Nefiho požehnania pozerajú ako na „zlo“, ktoré je páchané proti nim. Toto je v písmach príkladom neuspokojeného nároku.
-
Nefi používal vieru v Boha, aby uskutočnil to, o čo bol požiadaný, aby učinil. Na druhej strane, Lámán a Lemúél „zatvrdili srdcia svoje, … nehľadeli na Pána, ako mali“. Zdalo sa, že si mysleli, že Pán musí poskytnúť odpovede na otázky, ktoré nepoložili. „Pán nám žiadnu takú vec nedáva vedieť,“ povedali, ale oni sa dokonca ani nesnažili spýtať sa. Toto je v písmach príkladom posmešného skepticizmu.
Lámán a Lemúél, pretože boli vzdialení od Spasiteľa, reptali, začali sa sváriť a boli bez viery. Mysleli si, že život nie je fér a že majú právo na Božiu milosť. Na druhej strane, Nefi, pretože sa priblížil k Bohu, musel rozpoznať, že život bude najviac nefér k Ježišovi Kristovi. Spasiteľ, hoci bol úplne nevinný, bude trpieť najviac.
Čím bližšie sme k Ježišovi Kristovi v myšlienkach a zámeroch nášho srdca, tým viac sme vďační za Jeho nevinné utrpenie, tým viac sme vďační za milosť a odpustenie a tým viac chceme činiť pokánie a stať sa takými, ako je On. Naša absolútna vzdialenosť od Nebeského Otca a Ježiša Krista je dôležitá, ale smer, ktorým ideme, je ešte viac rozhodujúci. Boha viac tešia kajúcni hriešnici, ktorí sa snažia k Nemu priblížiť, než pokryteckí, chyby vyhľadávajúci jednotlivci, ktorí si, podobne ako farizeji a zákonníci za stara, neuvedomujú, ako veľmi potrebujú činiť pokánie.
Ako dieťa som spieval švédsku koledu, ktorá učí jednoduchú, ale mocnú lekciu – keď sa približujeme k Spasiteľovi, núti nás to zmeniť sa. Slová sú približne takéto:
Keď zažiari ráno Vianoc,
chcem ísť do maštale,
kde Boh uprostred noci
leží na slame.
Ako veľmi si si želal
prísť dole na zem!
Nuž, neželám si viac premárniť
svoje detstvo v hriechu!
Keď sa obrazne prenesieme do maštale v Betleheme, „kde Boh uprostred noci leží na slame“, môžeme lepšie rozpoznať, že Spasiteľ je darom od láskavého, milujúceho Nebeského Otca. Radšej ako by sme mali cítiť nárok na Jeho požehnania a milosť, rozvíjame intenzívnu túžbu, aby sme už ďalej nezarmucovali Boha.
Nech už je náš súčasný smer k Nebeskému Otcovi a Ježišovi Kristovi alebo vzdialenosť od Nich akákoľvek, môžeme sa rozhodnúť, že sa obrátime k Nim a priblížime sa Im. Pomôžu nám. Ako povedal Spasiteľ po Svojom vzkriesení Nefitom:
„A Otec môj ma poslal, aby som mohol byť pozdvihnutý na kríž; a potom, čo som bol pozdvihnutý na kríž, aby som mohol pritiahnuť všetkých ľudí k sebe …
A z tohto dôvodu som bol pozdvihnutý; takže podľa moci Otcovej pritiahnem si všetkých ľudí k sebe, aby mohli byť súdení podľa skutkov svojich.“
Aby sme sa priblížili k Spasiteľovi, musíme zvýšiť našu vieru v Neho, uzatvárať a dodržiavať zmluvy a mať Ducha Svätého s nami. Tiež musíme konať s vierou a reagovať na duchovné vedenie, ktoré obdržíme. Toto všetko sa spája vo sviatosti. Vskutku, tým najlepším spôsobom, ako sa priblížiť k Bohu je svedomito sa každý týždeň pripraviť na sviatosť a byť spôsobilí ju prijať.
Naša priateľka z Južnej Afriky sa s nami podelila o to, ako to uskutočnila. Keď bola Diane len krátko pokrstená, chodila na zhromaždenie do pobočky mimo Johanesburgu. Jednu nedeľu, keď sedela v kongregácii, stalo sa, že kvôli tomu, ako bola naprojektovaná táto budova, si ju diakon, ktorý roznášal sviatosť, nevšimol. Diane bola sklamaná, ale nič nepovedala. Jeden člen si povšimol, že na ňu zabudli, a po zhromaždení to povedal prezidentovi pobočky. Keď začala nedeľná škola, Diane zavolali do prázdnej triedy.
Vošiel držiteľ kňazstva. Pokľakol, požehnal chlieb a rozlámal ho na kúsky. Diane ho zjedla. Opäť pokľakol, požehnal vodu a podal jej malý pohárik. Vypila ju. Hneď potom jej hlavou vírili dve myšlienky: Prvá: „Ach, on [držiteľ kňazstva] to urobil práve pre mňa.“ A tá druhá: „On [Spasiteľ] to urobil práve pre mňa.“ Diane pocítila lásku Nebeského Otca.
To, že si uvedomila, že Spasiteľ sa obetoval práve pre ňu jej pomohlo, aby cítila, že je k Nemu bližšie a aby ju to naplnilo ohromnou túžbou udržať si tento pocit vo svojom srdci, nielen v nedeľu, ale každý deň. Uvedomila si, že hoci sedela pri prijímaní sviatosti v kongregácii, zmluvy, ktoré si každú nedeľu obnovovala, sú iba jej. Sviatosť Diane pomohla – a neustále jej pomáha – cítiť moc božskej lásky, rozpoznať vo svojom živote Pánovu ruku a priblížiť sa k Spasiteľovi.
Spasiteľ označil sviatosť za nevyhnutnú pre duchovný základ. Povedal:
„A dávam vám prikázanie, aby ste veci tieto činili [prijímali sviatosť]. A ak budete veci tieto vždy činiť, požehnaní ste, lebo ste postavení na skale mojej.
Ale ktokoľvek medzi vami urobí viac či menej ako toto, nie je postavený na skale mojej, ale je postavený na piesčitých základoch; a keď spadne dážď a prídu záplavy, a zadujú vetry, a udrú na neho, on padne.“
Ježiš nepovedal, „ak spadne dážď, ak prídu záplavy a ak zadujú vetry“, ale „keď“. Nikto nie je imúnny proti výzvam života; všetci potrebujeme bezpečie, ktoré prichádza, keď prijímame sviatosť.
V deň Spasiteľovho vzkriesenia cestovali dvaja učeníci do mestečka zvaného Emaus. Vzkriesený Pán sa k nim pripojil na ceste, nespoznaný. Po ceste ich učil z písiem. Keď dorazili na miesto, pozvali Ho, aby s nimi povečeral.
„A keď stoloval s nimi, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im.
Tu sa im otvorili oči a poznali Ho. Ale On im zmizol.
I povedali si: Či nehorelo v nás srdce, keď nám hovoril cestou a vysvetľoval Písma?
A vstali v tú hodinu, vrátili sa do Jeruzalema a našli zhromaždených jedenástich [apoštolov] a tých, čo boli s nimi.“
A potom svedčili apoštolom: „Vskutku, vstal Pán. …
Vyrozprávali aj oni, čo sa stalo na ceste, a ako Ho poznali podľa lámania chleba.“
Sviatosť nám skutočne pomáha, aby sme spoznali nášho Spasiteľa. Tiež nám pripomína Jeho nevinné utrpenie. Ak by bol život skutočne fér, ani ja, ani vy by sme nikdy neboli vzkriesení; ani ja, ani vy by sme nikdy neboli schopní stáť čistí pred Bohom. Zvážiac toto, som vďačný za to, že život nie je fér.
V tej istej chvíli môžem s istotou vyhlásiť, že vďaka uzmiereniu Ježiša Krista tu napokon nebude, s večným pochopením všetkých vecí, žiadna neférovosť. „Všetko čo je na živote nespravodlivé môže byť dané do poriadku.“ Možno sa naša súčasná situácia nezmení, ale skrze Boží súcit, láskavosť a lásku my všetci obdržíme viac, než si zaslúžime, viac, než by sme kedy mohli získať, a viac, než v čo kedy môžeme dúfať. Je nám prisľúbené, že Boh „zotrie im každú slzu z očí a smrť už viac nebude, ani smútok, ani plač, ani bolesť už viac nebude, lebo prvotné sa pominulo“.
Nezáleží na tom, ako na tom ste vo vašom vzťahu k Bohu, pozývam vás, aby ste sa priblížili k Nebeskému Otcovi a Ježišovi Kristovi, Najdokonalejším Dobrodincom a Darcom všetkého dobrého. Pozývam vás, aby ste každý týždeň prišli na zhromaždenie sviatosti a prijímali sväté symboly Spasiteľovho tela a krvi. Pozývam vás, aby ste pocítili Jeho blízkosť, keď sa vám prejaví, tak ako to učinil učeníkom za stara, pri „lámaní chleba“.
Ak tak učiníte, tak vám sľubujem, že sa budete cítiť bližšie k Bohu. Prirodzené sklony k detinskému fňukaniu, neuspokojenému nároku a posmešnému skepticizmu zmiznú. Oné zmýšľanie a pocity budú nahradené pocitmi väčšej lásky a vďačnosti za dar Nebeského Otca, za Jeho Syna. Keď sa približujeme k Bohu, do nášho života vstúpi uschopňujúca moc uzmierenia Ježiša Krista. A tak ako učeníci na ceste do Emaus, zistíme, že Spasiteľ bol celý čas nablízku. O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.