Udržateľné spoločnosti
Ak sa bude dostatok z nás a dostatok našich susedov snažiť viesť naše životy pravdou Božou, morálne cnosti, ktoré sú potrebné v každej spoločnosti, sa budú vyskytovať v hojnom množstve.
Aké bolo krásne počuť spev zboru o nádhernom Spasiteľovi.
V roku 2015 OSN prijala takzvanú „Agendu 2030 pre trvalo udržateľný rozvoj“. Bola opísaná ako „spoločný plán mieru a prosperity pre ľudí a planétu, teraz i do budúcnosti“. Agenda pre trvalo udržateľný rozvoj obsahuje 17 cieľov, ktoré sa majú dosiahnuť do roku 2030, ako napríklad: žiadna chudoba, nulový hlad, kvalitné vzdelávanie, rodová rovnosť, čistá voda a hygiena, a dôstojná práca.1
Koncept trvalo udržateľného rozvoja je zaujímavý a dôležitý. Ešte naliehavejšia je však širšia otázka udržateľných spoločností. Aké sú základy, ktoré udržujú prosperujúcu spoločnosť, takú, ktorá podporuje šťastie, pokrok, mier a blahobyt medzi svojimi členmi? V písmach máme záznamy o aspoň dvoch takýchto prosperujúcich spoločnostiach. Čo sa môžeme od nich naučiť?
V dávnych časoch patriarcha a prorok Enoch hlásal spravodlivosť a „postavil mesto, ktoré bolo nazvané Mesto Svätosti, dokonca Sion“.2 Uvádza sa, že „Pán nazval ľud svoj Sionom, pretože boli jedného srdca a jednej mysle a prebývali v spravodlivosti; a neboli medzi nimi žiadni chudobní“.3
„A Pán požehnal krajinu a oni boli požehnaní na horách a na vysokých miestach a prekvitali.“4
Národy v prvom a druhom storočí na západnej pologuli, ktoré boli známe ako Nefiti a Lámániti, poskytujú ďalší úžasný príklad prosperujúcej spoločnosti. Po pozoruhodnej inšpirovanej službe vzkrieseného Spasiteľa medzi nimi, „kráčali podľa prikázaní, ktoré obdržali od Pána svojho a Boha svojho, pokračujúc v pôste a v modlitbe, a v častých zhromaždeniach, aby sa modlili, a tiež aby počuli slovo Pánove. …
A nebolo žiadnej závisti ani rozbrojov, ani nepokojov, ani smilstva, ani lží, ani vraždenia, ani žiadneho druhu chlipnosti; a určite nemohlo byť šťastnejšieho ľudu medzi všetkými ľuďmi, ktorí boli stvorení rukou Božou“.5
Spoločnosti v týchto dvoch príkladoch, boli udržiavané požehnaniami nebies, ktoré boli výsledkom ich príkladnej oddanosti dvom veľkým prikázaniam: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“ a „Milovať budeš blížneho ako seba samého“.6 Boli poslušní Bohu vo svojich osobných životoch a vzájomne sa starali o svoje časné a duchovné blaho. Podľa slov Náuky a zmlúv šlo o spoločnosti, u ktorých bol „každý človek usilujúci o blaho blížneho svojho a činiaci všetky veci s okom upreným na slávu Božiu“.7
Nanešťastie, ako dnes ráno poznamenal starší Quentin L. Cook, ideálna spoločnosť opísaná v 4. Nefi v Knihe Mormonovej nevydržala dlhšie, než do svojho druhého storočia. Udržateľnosť sa nedá zaručiť a prosperujúca spoločnosť môže časom zlyhať, ak opustí svoje základné cnosti, ktoré udržiavajú mier a prosperitu. V tomto prípade sa ľudia, ktorí podľahli pokušeniam diabla, „začali … rozdeľovať do tried; a začali si pre seba budovať cirkvi, aby dosahovali zisk, a začali popierať pravú cirkev Kristovu“.8
„A stalo sa, že keď tristo rokov uplynulo, tak ľud Nefiho, ako aj Lámániti sa stali nesmierne zlovoľnými, jedni ako druhí.“9
Koncom nasledujúceho storočia umreli milióny v bratovražednej vojne a ich kedysi harmonický národ sa premenil na bojujúce kmene.
Keď premýšľam o tomto a o ďalších príkladoch kedysi prosperujúcich spoločností, ktoré sa neskôr rozpadli, myslím, že môžem s istotou povedať, že keď sa ľudia odvrátia od zmyslu pre zodpovednosť voči Bohu, a keď začnú dôverovať v „ruku človeka“, hrozí katastrofa. Vkladať dôveru v ruku človeka znamená ignorovať božského autora ľudských práv a ľudskej dôstojnosti, a urobiť z bohatstva, moci a chvály sveta najvyššiu prioritu (často sa pritom vysmievajúc a prenasledujúc tých, ktorí sa riadia iným štandardom). Medzitým sa ľudia v udržateľných spoločnostiach usilujú, ako povedal kráľ Benjamín, rásť „v poznaní slávy toho, ktorý [ich] stvoril, alebo v poznaní toho, čo je spravodlivé a pravdivé“.10
Inštitúcie rodiny a náboženstva sú kľúčové pre obdarovanie jednotlivcov a komunít cnosťami, ktoré podporujú pretrvávajúcu spoločnosť. Tieto cnosti, ktoré sú zakorenené v písmach, zahŕňajú, okrem iného, bezúhonnosť, spoľahlivosť a zodpovednosť, súcit, manželstvo a manželskú vernosť, úctu k druhým a k majetku druhých, službu, a potrebu a dôstojnosť práce.
Gerard Baker, redaktor na voľnej nohe, napísal začiatkom roka stĺpček do novín Wall Street Journal, v ktorom vzdal úctu svojmu otcovi Frederickovi Bakerovi pri príležitosti stých narodenín svojho otca. Baker polemizoval o dôvodoch dlhovekosti svojho otca, ale potom pridal tieto myšlienky:
„Aj keď možno všetci chceme poznať tajomstvo dlhého života, často mám dojem, že by bolo lepšie, ak by sme venovali viac času zisťovaniu, ako si vytvoriť dobrý život, akákoľvek môže byť jeho dĺžka. V tomto prípade som si istý, že poznám tajomstvo môjho otca.
Žil v dobe, kedy bol život definovaný v prvom rade skrze povinnosť, nie nárok; skrze zodpovednosť voči spoločnosti, nie osobné privilégiá. Hlavnou motivačnou zásadou počas jeho storočia bol zmysel pre povinnosť – voči rodine, Bohu, krajine.
V časoch, v ktorých prevládali úlomky rozbitých rodín, bol môj otec 46 rokov oddaným manželom svojej manželky, svedomitým otcom šiestich detí. Nikdy nebol prítomnejší či dôležitejší, než keď moji rodičia utrpeli nemysliteľnú tragédiu, keď prišli o dieťa. …
A v dobe, keď sa náboženstvo stáva čoraz väčšou zvláštnosťou, žil môj otec ako ozajstný, verný katolík s neotrasiteľnou vierou v Kristove prísľuby. Niekedy si naozaj myslím, že žije tak dlho, lebo je pripravený na smrť lepšie ako ktokoľvek, koho som kedy stretol.
Som šťastný muž – požehnaný dobrým vzdelaním, mojou vlastnou úžasnou rodinou, určitým svetským úspechom, ktorý som si nezaslúžil. Ale akokoľvek hrdo a vďačne sa cítim, je to zatienené hrdosťou a vďačnosťou, ktorú cítim k mužovi, ktorý bez rozruchu či dramatickosti, neočakávajúc odmenu ani uznanie, žije – už jedno storočie – s jednoduchými povinnosťami, záväzkami a, v konečnom dôsledku, s radosťami žitia cnostného života.“11
V posledných rokoch vnímaná dôležitosť náboženstva a náboženskej viery v mnohých národoch poklesla. Rastúci počet ľudí si myslí, že viera v Boha a oddanosť Bohu nie sú potrebné pre morálnosť či už jednotlivcov alebo spoločností v dnešnom svete.12 Myslím, že by sme všetci súhlasili, že tí, ktorí sa neprihlasujú k žiadnemu vierovyznaniu, môžu byť, a často sú, dobrí, morálni ľudia. Nesúhlasili by sme však, že sa to deje bez božského vplyvu. Mám na mysli svetlo Kristovo. Spasiteľ vyhlásil: „[Ja] som to pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, ktorý prichádza na svet.“13 Či už sú si toho vedomí alebo nie, každý muž, každá žena a každé dieťa každého vierovyznania, odvšadiaľ a z akejkoľvek doby, sú naplnení svetlom Kristovým, a preto majú zmysel pre to, čo je dobré a čo zlé, ktorý často nazývame svedomie.14
Keď však sekularizácia oddeľuje osobnú a občiansku cnosť od zmyslu pre zodpovednosť voči Bohu, je to odrezaním rastliny od koreňov. Spoliehanie sa len na kultúru a tradíciu nebude dostatočné pre zachovanie cnosti v spoločnosti. Ak niekto nemá vyššieho boha ako seba samého a nevyhľadáva väčšie dobro, než uspokojenie svojich vlastných chúťok a priorít, zanedlho sa prejavia dôsledky.
Napríklad spoločnosť, v ktorej je súhlas jednotlivca jediným obmedzením pohlavnej aktivity, je spoločnosť v rozklade. Cudzoložstvo, promiskuita, pôrody mimo manželstva15 a voliteľné potraty sú len niektoré z horkých plodov, ktoré sú výsledkom pokračujúcej sexuálnej revolúcie. Z toho vyplývajúce dôsledky, ktoré narúšajú udržateľnosť zdravej spoločnosti, zahŕňajú narastajúce počty detí, ktoré vyrastajú v chudobe a bez pozitívneho vplyvu otcov, pričom je to niekedy po viac generácií; ženy, ktoré samy nesú zodpovednosti, ktoré by sa mali zdieľať; a skutočne nedostačujúce vzdelávanie, keďže školy, podobne ako ďalšie inštitúcie, majú za úlohu vykompenzovať zlyhanie v domove.16 K týmto spoločenským patológiám sa pridávajú nespočetné prípady žiaľu a beznádeje jednotlivcov – mentálny a emocionálny rozklad, ktorý dopadá ako na vinných, tak aj na nevinných.
Nefi vyhlasuje:
„Áno, beda tomu, kto načúva predpisom ľudí a zapiera moc Božiu a dar Ducha Svätého! …
… beda všetkým tým, ktorí sa trasú a sú nahnevaní pre pravdu Božiu!“17
V protiklade k tomu je naše radostné posolstvo našim deťom a celému ľudstvu, že „pravda Božia“ ukazuje lepšiu cestu alebo, ako povedal Pavol, „ešte lepšiu cestu“18, cestu k osobnému šťastiu a blahobytu komunity teraz, a k trvalému mieru a radosti v budúcnosti.
Pravdou Božou sa myslia základné pravdy, ktoré sú podstatou Jeho plánu šťastia pre Jeho deti. Tieto pravdy sú, že Boh žije; že On je Nebeský Otec našich duchov; že na znak Svojej lásky nám dal prikázania, ktoré vedú k plnosti radosti s Ním; že Ježiš Kristus je Syn Boží a náš Vykupiteľ; že trpel a zomrel, aby uzmieril naše hriechy za predpokladu, že budeme činiť pokánie; že vstal z mŕtvych uskutočňujúc vzkriesenie celého ľudstva; a že všetci pred Ním budeme stáť, aby sme boli súdení, teda aby sme sa zodpovedali za naše životy.19
Deväť rokov po začatí toho, čo sa v Knihe Mormonovej nazývalo „vláda sudcov“, sa prorok Alma vzdal svojej funkcie hlavného sudcu, aby sa plne venoval svojmu vedeniu Cirkvi. Jeho cieľom bolo zamerať sa na pýchu, prenasledovanie a chamtivosť, ktoré narastali medzi ľudom a hlavne medzi členmi Cirkvi.20 Ako raz poznamenal starší Stephen D. Nadauld: „Almovo inšpirované rozhodnutie nebolo tráviť viac času snažiac sa vytvárať a uplatňovať viac pravidiel pre nápravu správania svojho ľudu, ale hovoriť im o slove Božom, vyučovať náuku a umožniť, aby ich porozumenie plánu vykúpenia priviedlo k zmene ich správania.“21
Je toho veľa, čo môžeme urobiť ako susedia a spoluobčania, aby sme prispeli k udržateľnosti a úspechu spoločností, v ktorých žijeme, a našou najdôležitejšou a najpretrvávajúcejšou službou zaiste bude vyučovať a žiť pravdy, ktoré sú neodmysliteľné v Božom slávnom pláne vykúpenia. Ako sa píše v texte cirkevnej piesne:
S vierou našich otcov budeme milovať
i priateľa i nepriateľa počas našich zvád,
a kázať tiež, tak jak láska dokáže,
milým slovom a životom v čistote.22
Ak sa bude dostatok z nás a dostatok našich susedov snažiť robiť rozhodnutia a viesť naše životy pravdou Božou, morálne cnosti, ktoré sú potrebné v každej spoločnosti, sa budú vyskytovať v hojnom množstve.
Vo Svojej láske dal náš Nebeský Otec Svojho Jednorodeného Syna Ježiša Krista, aby sme mali večný život.23
„[Ježiš Kristus] nečiní nič, okrem toho, čo je pre osoh sveta; lebo on miluje svet, dokonca tak, že položí vlastný život svoj, aby mohol pritiahnuť všetkých ľudí k sebe. A preto, neprikazuje nikomu, aby sa nepodieľal na spáse jeho.
Hľa, či volá k niekomu, hovoriac: Odstúp odo mňa? Hľa, hovorím vám: Nie; ale hovorí: Poďte ku mne, vy všetky končiny zeme, kupujte mlieko a med, bez peňazí a bez ceny.“24
Toto vyhlasujeme „s vážnosťou srdca, v duchu miernosti“25 a v mene Ježiša Krista, amen.