Zmĺkni, utíš sa

Lisa L. Harknessová

Prvá radkyňa v generálnom predsedníctve Primáriek

Spasiteľ nás učí, ako cítiť mier a pokoj, aj keď vietor prudko fúka okolo nás a hrozí, že vzdúvajúce sa vlny utopia naše nádeje.

Keď boli naše deti malé, naša rodina strávila pár dní pri nádhernom jazere. Jedno poobedie si niektoré deti obliekli záchranné vesty predtým, ako zoskočili z móla do vody. Naša najmladšia dcéra to váhavo pozorovala, pozorne sledujúc svojich súrodencov. So všetkou odvahou, ktorú dokázala nazbierať, si jednou rukou zapchala nos a skočila. Okamžite sa vynorila a s trochou paniky v hlase zakričala: „Pomôžte mi! Pomôžte mi!“

Nebola v žiadnom smrteľnom nebezpečenstve; jej záchranná vesta fungovala dobre a ona sa bezpečne vznášala na vode. Mohli sme sa načiahnuť a vytiahnuť ju späť na mólo s minimálnym úsilím. No z jej pohľadu potrebovala pomoc. Možno to bolo chladom vody alebo novotou zážitku. V každom prípade vyliezla späť na mólo, kde sme ju zabalili do suchého uteráka a pochválili ju za jej statočnosť.

Či už sme starí alebo mladí, mnohí z nás už vyslovili vo chvíľach núdze slová ako „Pomôžte mi!“ „Zachráňte ma!“ alebo „Prosím, odpovedz na moju modlitbu!“

Takáto vec sa stala Ježišovým učeníkom počas Jeho služby v smrteľnosti. V Marekovi čítame, že Ježiš „zase učil pri mori. I zhromaždil sa k Nemu veľký zástup“.¹ Zástup sa stal takým početným, že Ježiš „vstúpil na loď“² a hovoril z jej paluby. Celý deň učil ľudí v podobenstvách, zatiaľ čo sedeli na brehu.

„Keď sa zvečerilo“, povedal Svojim učeníkom: „Prejdime na druhú stranu! I opustili zástup“³, odišli z pobrežia a vydali sa na cestu naprieč Galilejským morom. Keď si Ježiš našiel miesto vzadu na lodi, ľahol si a rýchlo zaspal. Čoskoro sa „strhla … veľká povíchrica a vlny sa valili do lode, že sa už napĺňala“⁴ vodou.

Mnohí z Ježišových učeníkov boli skúsení rybári a vedeli, ako zvládnuť loď počas búrky. Boli Jeho spoľahlivými – vskutku Jeho milovanými – učeníkmi. Zanechali svoju prácu, osobné záujmy a rodinu, aby Ježiša nasledovali. Ich viera v Neho bola očividná ich prítomnosťou na lodi. A teraz bola ich loď uprostred víchrice a na samotnom pokraji potopenia.

Nevieme, ako dlho bojovali, aby udržali loď na hladine počas búrky, ale zobudili Ježiša s trochou paniky v hlase, hovoriac:

„Nedbáš, Majstre, že hynieme?“⁵

„Zachráň nás, Pane, hynieme!“⁶

Nazvali Ho „Majstre“, a tým On je. Je tiež „Ježiš Kristus, Syn Boží, Otec neba a zeme, Stvoriteľ všetkých vecí od počiatku“.⁷

Ježiš sa zo svojho miesta na lodi postavil a pohrozil vetru a povedal rozbúrenému moru: „Zmĺkni, utíš sa! I prestal víchor a nastalo veľké utíšenie.“⁸ Ježiš, Majster Učiteľ, potom učil Svojich učeníkov pomocou dvoch jednoduchých, no láskyplných otázok. Spýtal sa:

„Čo sa tak strachujete?“⁹

„Ako to, že nemáte viery?“¹⁰

Je v nás akýsi sklon spojený so smrteľnosťou, dokonca pokušenie, že keď sa nachádzame uprostred skúšok, problémov alebo strastí, zvoláme: „Nedbáš, Majstre, že hyniem? Zachráň ma.“ Dokonca aj Joseph Smith úpenlivo prosil z hrozného väzenia: „Ó Bože, kde si? A kde je stánok, ktorý zakrýva miesto úkrytu tvojho?“¹¹

Spasiteľ sveta určite chápe naše obmedzenia v smrteľnosti, lebo nás učí, ako cítiť mier a pokoj, aj keď vietor prudko fúka okolo nás a hrozí, že vzdúvajúce sa vlny utopia naše nádeje.

Tých s osvedčenou vierou, vierou ako dieťa alebo dokonca s najmenšou štipkou viery¹² Ježiš pozýva, hovoriac: „Poďte ku mne.“¹³ „[Verte] v meno moje.“¹⁴ „[Učte] sa odo mňa a [počúvajte] slová moje.“¹⁵ Láskyplne prikazuje: „[Čiňte] pokánie a [buďte] pokrstení v mene mojom“¹⁶, „vzájomne [sa milujte]; ako som vás ja miloval“¹⁷ a vždy na mňa pamätajte¹⁸. Ježiš nás uisťuje, vysvetľujúc: „Toto som vám povedal, aby ste mali pokoj vo mne. Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“¹⁹

Dokážem si predstaviť, že boli Ježišovi učeníci na búrkou zmietanej lodi z nutnosti zaneprázdnení pozorovaním vĺn, ako narážajú na ich palubu, a vylievaním vody. Viem si ich predstaviť, ako narábajú s plachtami a snažia sa zachovať aspoň zdanie kontroly nad ich malým plavidlom. Sústredili sa na prežitie danej chvíle a ich úpenlivá prosba o pomoc bola naliehavo úprimná.

Mnohí z nás sú v dnešnej dobe rovnakí. Nedávne udalosti na celom svete a v našich krajinách, komunitách a rodinách nám spôsobujú nepredvídané skúšky. V čase zmätku môžeme cítiť, že sa naša viera napína až k limitom našej vytrvalosti a porozumenia. Vlny strachu nás môžu rozptýliť, kvôli čomu zabúdame na Božiu dobrotivosť, a tak je naša perspektíva krátkozraká a rozmazaná. No práve v týchto ťažkých vypätiach našej cesty môže byť naša viera nielen skúšaná, ale aj posilnená.

Bez ohľadu na naše okolnosti môžeme vedome vyvinúť úsilie na budovanie a zväčšenie viery v Ježiša Krista. Je posilnená, keď si pamätáme, že sme deti Božie a že On nás miluje. Naša viera rastie, keď skúšame slovo Božie s nádejou a usilovnosťou a snažíme sa najlepšie, ako vieme, nasledovať Kristove učenia. Naša viera sa zväčšuje, keď sa rozhodneme veriť namiesto toho, aby sme pochybovali, keď odpúšťame namiesto toho, aby sme súdili, keď činíme pokánie namiesto toho, aby sme sa búrili. Naša viera je zušľachtená, keď sa trpezlivo spoliehame na zásluhy a milosrdenstvo, a milosť Svätého Mesiáša.²⁰

„Aj keď viera nie je dokonalá znalosť,“ povedal starší Neal A. Maxwell, „prináša hlbokú dôveru v Boha, ktorého znalosť je dokonalá!“²¹ Dokonca aj v búrlivých časoch je viera v Pána Ježiša Krista vytrvalá a odolná. Pomáha nám rozpoznať nepodstatné rozptýlenia. Povzbudzuje nás, aby sme išli ďalej po ceste zmluvy. Viera nás posúva cez odradenie a umožňuje nám čeliť budúcnosti s odhodlaním a zdvihnutou hlavou. Nabáda nás požiadať o pomoc a útechu, keď sa modlíme k Otcovi v mene Jeho Syna. A keď sa prosby vyslovené v modlitbe zdajú byť nezodpovedané, naša vytrvalá viera v Ježiša Krista nám dáva trpezlivosť, pokoru a schopnosť s úctou vysloviť slová: „Buď vôľa Tvoja.“²²

Prezident Russell M. Nelson učil:

„Nemusíme dovoliť, aby náš strach nahradil našu vieru. Môžeme tento strach poraziť posilnením svojej viery.

Začnite svojimi deťmi. … Umožnite im cítiť vašu vieru, aj keď vám prídu do cesty vážne skúšky. Nech je vaša viera zameraná na nášho milujúceho Nebeského Otca a Jeho milovaného Syna, Pána Ježiša Krista. … Učte každého drahocenného chlapca alebo drahocenné dievča, že on alebo ona sú dieťaťom Božím, stvoreným na Jeho obraz, s posvätným účelom a potenciálom. Každý sa rodí s výzvami, ktoré musí prekonať a vierou, ktorú musí rozvinúť.“²³

Nedávno som počula, ako sa dve štvorročné deti podelili o svoju vieru v Ježiša Krista, keď odpovedali na otázku: „Ako vám Ježiš Kristus pomáha?“ Prvé dieťa povedalo: „Viem, že ma Ježiš miluje, pretože za mňa zomrel. Miluje aj dospelých.“ Druhé dieťa povedalo: „Pomáha mi, keď som smutný alebo namrzený. Pomáha mi aj keď sa trápim.“

Ježiš vyhlásil: „Takže, kto bude činiť pokánie a príde ku mne ako malé dieťa, toho prijmem, lebo takých je kráľovstvo Božie.“²⁴

„Lebo tak Boh miloval svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí v Neho.“²⁵

Prezident Nelson nedávno sľúbil, „že bude nasledovať zmiernenie strachu a prehĺbenie viery“, keď „[znovu začneme] skutočne počuť, poslúchať a dbať na slová Spasiteľa“.²⁶

Sestry a bratia, naše súčasné náročné okolnosti nie sú naším konečným večným miestom určenia. Ako členovia Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní sme na seba vzali meno Ježiša Krista prostredníctvom zmluvy. Máme vieru v Jeho vykupujúcu moc a nádej v Jeho veľké a vzácne sľuby. Máme veľký dôvod na radosť, pretože náš Pán a Spasiteľ si je veľmi dobre vedomý našich problémov, starostí a bolestí. Tak ako bol Ježiš so Svojimi učeníkmi za stara, je aj v našej lodi! Svedčím, že dal Svoj život, aby sme ja ani vy nezahynuli. Kiež Mu dôverujeme, poslúchame Jeho prikázania a počúvame Ho s vierou, keď hovorí: „Zmĺkni, utíš sa!“²⁷ V posvätnom a svätom mene Ježiša Krista, amen.