Vysoká priazeň Pána
Obdobia strastí a sklamania nemenia pozorné oko Pána, keď sa na nás priaznivo pozerá a žehná nás.
Jedného dňa pred rokmi, keď som ako mladý misionár pracoval v maličkej pobočke na malom ostrove Amami Oshima v Japonsku, sme boli s mojím spoločníkom radosťou bez seba, keď sme sa dozvedeli, že prezident Spencer W. Kimball navštívi Áziu a že všetci členovia a misionári v Japonsku sú pozvaní do Tokia, aby si vypočuli proroka na konferencii územia. Môj spoločník a ja sme s členmi pobočky nadšene začali robiť plány na konferenciu, ktorá si vyžadovala 12-hodinovú jazdu loďou naprieč Východočínskym morom na japonskú pevninu, nasledovanú 15-hodinovou jazdou autom do Tokia. Nanešťastie nám to však nebolo súdené. Dostali sme od nášho misijného prezidenta správu, že môj spoločník a ja sa kvôli vzdialenosti a času nebudeme môcť zúčastniť konferencie v Tokiu.
Zatiaľ čo členovia našej malej pobočky vyrazili do Tokia, my sme zostali na mieste. Nasledujúce dni sa zdali byť tiché a prázdne. Zhromaždenie sviatosti sme mali sami v malej kaplnke, zatiaľ čo sa Svätí neskorších dní a misionári zúčastnili konferencie.
Môj pocit osobného sklamania sa zosilnil dokonca aj vtedy, keď som radostne počúval, ako sa členovia pobočky vrátili z konferencie o pár dní neskôr a povedali, že prezident Kimball oznámil, že bude v Tokiu chrám. Rozplývali sa nadšením, keď sa podelili o naplnenie svojho sna. Opísali, že keď členovia a misionári počuli oznámenie chrámu, nedokázali udržať svoju radosť a začali spontánne tlieskať.
Uplynuli už roky, ale stále si pamätám to sklamanie, ktoré som cítil, lebo som zmeškal toto historické stretnutie.
Posledné mesiace som premýšľal o tejto skúsenosti, keď som pozoroval, ako druhí čelia hlbokému sklamaniu a smútku – oveľa väčšiemu a hlbšiemu ako bolo kedy to moje, keď som bol mladý misionár – spôsobenému celosvetovou pandémiou COVID-19.
Na začiatku tohto roku, keď pandémia nabrala na obrátkach, Prvé predsedníctvo sľúbilo, že „Cirkev a jej členovia verne prejavia náš záväzok byť dobrými občanmi a dobrými susedmi“1 a budú „zachovávať zvýšenú opatrnosť“.2 A tak sme zažili pozastavenie cirkevných zhromaždení po celom svete, návrat viac ako polovice misionárov Cirkvi do ich rodných krajín a zatvorenie všetkých chrámov v celej Cirkvi. Tisíce z vás sa pripravovali na vstup do chrámu na obrady za živých – vrátane chrámových pečatení. Ďalší z vás predčasne ukončili svoju službu ako misionári alebo ste boli dočasne uvoľnení a zmenilo sa vaše pridelenie.
Počas tohto obdobia predstavitelia vlády a vzdelávania zatvorili školy – čo následne pozmenilo ukončenie štúdia a museli byť zrušené športové, sociálne, kultúrne a vzdelávacie udalosti a aktivity. Mnohí z vás sa pripravili na udalosti, ktoré sa neudiali, vystúpenia, ktoré neboli vypočuté a na športové sezóny, ktoré sa neodohrali.
Ešte bolestivejšie sú myšlienky na rodiny, ktoré počas tohto obdobia stratili milovaných; väčšina nemohla usporiadať pohreby alebo iné láskyplné zhromaždenia, ako dúfali.
V skratke, veľa, preveľa z vás sa vyrovnávalo so srdcervúcim sklamaním, smútkom a odradením. Ako sa teda uzdravíme, vytrváme a posunieme sa vpred, keď sa veci zdajú byť zničené?
Prorok Nefi začal vyrývať na malé dosky, keď bol dospelý muž. Keď si zaspomínal na svoj život a službu, poskytol v úplne prvom verši Knihy Mormonovej dôležitú úvahu. Tento verš pre nás formuluje dôležitú zásadu, ktorú by sme mali zvážiť v našej dobe. Po svojich známych slovách „Ja, Nefi, narodil som sa dobrým rodičom …,“ píše „a videl som mnoho strastí v priebehu dní svojich, predsa len som mal vysokú priazeň Pána po všetky dni svoje“.3
Ako študenti Knihy Mormonovej sme oboznámení s mnohými strasťami, ktoré Nefi spomína. No po uznaní svojich strastí počas svojich dní poskytuje Nefi svoju perspektívu evanjelia, že má vysokú priazeň Pána po všetky svoje dni. Obdobia strastí a sklamania nemenia pozorné oko Pána, keď sa na nás priaznivo pozerá a žehná nás.
Lesa a ja sme sa nedávno virtuálne stretli s asi 600 misionármi v Austrálii, z ktorých väčšina mala nariadenú nejakú mieru obmedzenia pohybu alebo iného obmedzenia vzhľadom na COVID-19, mnohí pracovali zo svojich bytov. Spoločne sme premýšľali nad jednotlivcami v Novom zákone, Knihe Mormonovej a Náuke a zmluvách, ktorých Pán požehnal, aby dosiali veľkosť počas protivenstva. Všetci boli viac charakterizovaní tým, čo dokázali urobiť s Pánovou pomocou, než tým, čo nedokázali urobiť kvôli svojmu odňatiu slobody a obmedzeniu.
Čítame o Pavlovi a Sílasovi, ktorí keď boli uväznení v klade, modlili sa, spievali, vyučovali, svedčili – a dokonca pokrstili žalárnika.4
A zase o Pavlovi v Ríme, ktorý mal dvojročné domáce väzenie, počas ktorého neustále „vykladal, svedčil o kráľovstve Božom“5, „učil o Pánovi Ježišovi Kristovi“.6
O Nefim a Lechím, synoch Helamanových, ktorí boli po zneužívaní a väznení obklopení ochranným ohňom, keď Pánov „tichý hlas dokonalej miernosti … prenikal až do vnútra duše [ich väzniteľov]“.7
O Almovi a Amulekovi v krajine Ammonia, ktorí zistili, že mnohí „uverili a začali činiť pokánie, a skúmať písma“8, aj keď sa im potom ľudia vysmievali a boli bez jedla, vody a oblečenia zviazaní a zatvorení vo väzení.9
A nakoniec o Josephovi Smithovi, ktorý keď trpel v žalári v Liberty a cítil sa byť opustený a zabudnutý, vtedy počul Pánove slová: „Tieto veci … budú pre dobro tvoje“10 a „Boh bude s tebou na veky vekov“.11
Každý z nich rozumel tomu, čo Nefi vedel: že aj keď videli mnoho strastí v priebehu svojich dní, mali vysokú priazeň Pána.
Aj my sa môžeme ako jednotliví členovia a ako cirkev porovnať spôsobom, akým máme vysokú priazeň Pána počas náročných čias, ktoré prežívame posledných niekoľko mesiacov. Keď budem vymenovávať tieto príklady, umožnite, aby posilnili aj vaše svedectvo o prorockom vedení nášho žijúceho proroka, ktorý nás pripravil úpravami pred akýmkoľvek náznakom pandémie, čím nám umožnil zniesť výzvy, ktoré prišli.
Po prvé, stať sa viac na domov zameranými a Cirkvou podporovanými.
Pred dvomi rokmi prezident Russell M. Nelson povedal: „Zvykli [sme si] myslieť na ‚zhromaždenie‘ ako na niečo, čo sa deje v našich zhromažďovacích budovách, podporované tým, čo sa deje v domácnostiach. Potrebujeme úpravu tohto modelu. … Cirkev zameranú na domov, podporovanú tým, čo sa odohráva v [našich] budovách.“12 Aké to prorocké prispôsobenie! Učenie sa evanjelia zamerané na domov sa začalo spolu s dočasným uzatvorením zhromažďovacích budov. Aj keď sa svet začne normalizovať a vrátime sa do kaplniek, budeme si chcieť zachovať naše na domov zamerané zvyky štúdia a učenia sa evanjelia, ktoré sme si vytvorili počas pandémie.
Druhý príklad toho, že máme vysokú priazeň Pána, je zjavenie ohľadom inšpirovanej služby vznešenejším a svätejším spôsobom.
V roku 2018 predstavil prezident Nelson inšpirovanú službu ako úpravu toho, „ako sa o seba navzájom budeme starať“.13 Pandémia nám poskytla nespočetne veľa príležitostí na zdokonalenie našich zručností inšpirovane slúžiť. Slúžiaci bratia a sestry, mladé ženy a mladí muži a ostatní ponúkli pomoc v podobe kontaktu, konverzácie, práce na záhrade, jedál, správ prostredníctvom technológií a obradu sviatosti, aby požehnali ľudí v núdzi. Samotná Cirkev tiež inšpirovane slúžila druhým počas pandémie bezprecedentným zasielaním tovaru výdajniam jedla, prístreškom pre ľudí bez domova a podporným centrám pre imigrantov, a projektami zameranými na najvážnejšie situácie hladu na svete. Sestry zo Združenia pomoci a ich rodiny zareagovali na výzvu výroby miliónov rúšok pre zdravotníckych pracovníkov.
Posledným príkladom toho, že sme požehnaní počas protivenstva, je zväčšená radosť z návratu chrámových obradov.
Najlepšie sa to dá opísať pomocou príbehu. Keď sestra Kaitlyn Palmerová obdržala minulý apríl svoje povolanie na misiu, tešila sa, že bola povolaná ako misionárka, no cítila, že bolo rovnako dôležité a špeciálne, aby išla do chrámu a obdržala svoje obdarovanie a uzatvorila posvätné zmluvy. Krátko nato, ako si naplánovala svoje obdarovanie, prišiel oznam, že sa všetky chrámy dočasne zatvárajú kvôli celosvetovej pandémii. Potom, ako počula túto srdcervúcu informáciu, zistila, že bude navštevovať misionárske tréningové stredisko (MTS) virtuálne z domu. Napriek týmto sklamaniam sa Kaitlyn zamerala na to, aby mala pozitívny postoj.
V nadchádzajúcich mesiacoch sestra Palmerová nikdy nestratila nádej, že navštívi chrám. Jej rodina sa postila a modlila, aby boli chrámy otvorené pred jej odchodom. Kaitlyn často začínala svoje domáce MTS rána tým, že sa spýtala: „Bude dnešok tým dňom, kedy obdržíme zázrak a chrámy sa opäť otvoria?“
10. augusta Prvé predsedníctvo oznámilo, že sa Kaitlynin chrám opäť otvorí na obrady za žijúcich, čo bol presne ten deň, kedy bol skoro ráno naplánovaný jej odlet na misiu. Nemohla navštíviť chrám aj stihnúť svoj let. S malou nádejou na úspech jej rodina kontaktovala prezidenta chrámu Michaela Vellinga, aby zistili, či je spôsob, akým by sa dal uskutočniť zázrak, za ktorý sa modlili. Ich pôst a modlitby boli zodpovedané!
O druhej ráno, len pár hodín pred odchodom sestry Palmerovej, bola spolu so svojou rodinou, so slzami v očiach, privítaná pri dverách chrámu usmievajúcim sa prezidentom chrámu, slovami: „Dobré ráno, rodina Palmerovcov! Vitajte v chráme!“ Keď dokončila svoje obdarovanie, boli povzbudení, aby sa rýchlo presunuli, pretože pri dverách chrámu čakala ďalšia rodina. Išli autom rovno na letisko práve včas, aby stihli jej odlet na misiu.
Chrámové obrady, ktoré sme za pár mesiacov zmeškali, sa zdajú byť ešte vzácnejšie, ako sme si predtým vedeli predstaviť, keď sa chrámy na celom svete postupne opäť otvárajú.
Kým budem končiť, vypočujte si, prosím, povzbudzujúce, nadšené, povznášajúce slová proroka Josepha Smitha. Človek by si nepomyslel, že ich napísal v strastiach a izolácii, uviaznutý a obmedzovaný v dome v Nauvoo, kde sa skrýval pred tými, ktorí ho chceli nelegálne zadržať:
„Teraz, čo počujeme v evanjeliu, ktoré sme obdržali? Hlas veselia! Hlas milosrdenstva z neba; a hlas pravdy zo zeme; radostné zvesti pre mŕtvych; hlas veselia pre živých a mŕtvych; radostné zvesti veľkej radosti. …
Nepôjdeme ďalej v takej veľkej veci? Choďte vpred, a nie naspäť. Odvahu … a ďalej, ďalej k víťazstvu! Nech sa srdcia vaše radujú a sú nesmierne radostné. Nech zem prepukne v spev.“14
Bratia a sestry, verím, že jedného dňa bude každý z vás spomínať na zrušené udalosti, smútok, sklamanie a samotu sprevádzajúce ťažké časy, ktorými prechádzame, a uvidíte ich zatienené požehnaniami a zväčšenou vierou a svedectvami. Verím, že v tomto živote a v živote, ktorý príde, budú vaše strasti, vaša krajina Ammonia, váš žalár v Liberty, posvätené k vášmu dobru.15 Modlím sa, aby sme spolu s Nefim mohli uznať strasti v priebehu svojich dní a zároveň rozpoznali, že máme vysokú priazeň Pána.
Na záver vydávam svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktorému tiež neboli strasti cudzie a ako súčasť Svojho nekonečného uzmierenia zostúpil pod všetky veci.16 Rozumie nášmu žiaľu, bolesti a zúfalstvu. Je naším Spasiteľom, naším Vykupiteľom, našou nádejou, našou útechou a naším Vysloboditeľom. O tomto svedčím v Jeho svätom mene, v mene Ježiša Krista, amen.