Kristus uzdraví to, čo je rozbité
On môže vyliečiť rozbité vzťahy s Bohom, rozbité vzťahy s druhými a rozbité kúsky, ktoré máme v sebe.
Pred pár rokmi sme boli na rodinnom stretnutí a môj synovec, ktorý mal vtedy osem rokov, požiadal nášho najstaršieho syna Britona, či by sa s ním nechcel ísť zahrať s loptou. Briton odpovedal s nadšením: „Áno! Veľmi rád!“ Potom, čo sa už nejaký čas hrali, ušla Britovi lopta a on nechtiac rozbil starožitný črepník svojich starých rodičov.
Briton sa cítil strašne. Keď začal zbierať rozbité kúsky, William prišiel k svojmu bratrancovi a s láskou ho potľapkal po chrbte. Potom ho utešil: „Neboj sa, Briton. Raz som niečo rozbil v dome starej mamy a starého otca a starká ma objala a povedala: ‚To je v poriadku, William. Máš len päť rokov.‘“
Načo Briton odpovedal: „Ale William, ja mám dvadsať tri!“
Z písiem sa môžeme naučiť veľa o tom, ako nám náš Spasiteľ Ježiš Kristus pomôže úspešne zvládať tie veci v našich životoch, ktoré sú rozbité, bez ohľadu na náš vek. On môže vyliečiť rozbité vzťahy s Bohom, rozbité vzťahy s druhými a rozbité kúsky, ktoré máme v sebe.
Rozbité vzťahy s Bohom
Keď Spasiteľ vyučoval v chráme, zákonníci a farizeji k Nemu priviedli jednu ženu. Nepoznáme celý jej príbeh, iba to, že ju pristihli „pri cudzoložstve“.1 Písma často uvádzajú len malú časť niečieho života a na základe tejto časti máme niekedy tendenciu vychvaľovať alebo odsudzovať. Nikoho život sa nedá pochopiť vďaka jednému veľkolepému okamihu či jednému poľutovaniahodnému verejnému sklamaniu. Účelom takýchto príbehov v písmach je, aby nám pomohli uvedomiť si, že Ježiš Kristus bol odpoveďou vtedy a je odpoveďou i teraz. Pozná celý náš príbeh a presne vie, čím trpíme a pozná aj naše schopnosti a zraniteľné miesta.
Kristova odpoveď tejto drahej dcére Božej bola: „Ani ja ťa neodsudzujem, choď a odteraz viac nehreš.“2 „Choď a odteraz viac nehreš“ sa dá povedať aj iným spôsobom, ako „choď vpred a zmeň sa“. Spasiteľ ju vyzval, aby činila pokánie, zmenila svoje správanie, svoje vzťahy, ako o sebe zmýšľala a svoje srdce.
Vďaka Kristovi nám naše rozhodnutie „ísť vpred a zmeniť sa“ môže tiež umožniť „ísť vpred a uzdraviť sa“, pretože On je zdrojom k uzdraveniu všetkého, čo je v našich životoch rozbité. Kristus, ako veľký Prostredník a Obhajca u Otca, posväcuje a obnovuje rozbité vzťahy, a čo je najdôležitejšie, i náš vzťah s Bohom.
Preklad Josepha Smitha ujasňuje, že žena nasledovala Spasiteľovu radu a zmenila svoj život: „A žena oslavovala Boha od tej hodiny, a verila v meno jeho.“3 Je poľutovaniahodné, že nepoznáme jej meno či iné podrobnosti o jej živote po tomto okamihu, lebo na to, aby sa kajala a zmenila, bolo nutné veľké odhodlanie, pokora a viera v Ježiša Krista. Vieme, že to bola žena, ktorá „verila v meno jeho“ s vedomím, že nie je mimo dosahu Jeho nekonečnej a večnej obete.
Rozbité vzťahy s druhými
V 15. kapitole Lukáša čítame podobenstvo o mužovi, ktorý mal dvoch synov. Mladší syn požiadal svojho otca o dedičstvo a odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie.4
„Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť.
Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť.
I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal.
Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom.
Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe
a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov.
I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho.“5
Skutočnosť, že otec bežal k synovi, je podľa mňa významná. Osobná bolesť, ktorú syn spôsobil svojmu otcovi, bola určite hlboká a intenzívna. Okrem toho mohol byť otec skutočne zahanbený konaním svojho syna.
Tak prečo otec nepočkal, kým sa jeho syn neospravedlní? Prečo nečakal na ponuku vyrovnania a zmierenia predtým, ako prejavil svoje odpustenie a lásku? Často som o tom premýšľala.
Pán nás učí, že odpustenie druhým je univerzálnym prikázaním: „Ja, Pán, odpustím tomu, komu odpustím, ale od vás je vyžadované, aby ste odpúšťali všetkým ľuďom.“6 Ponúknuť odpustenie si môže vyžadovať nesmiernu odvahu a pokoru. Môže si to tiež vyžadovať čas. Vyžaduje si to vložiť našu vieru a dôveru v Pána, keď preberáme zodpovednosť za stav svojho srdca. Tu vidno dôležitosť a moc slobodnej vôle.
Zobrazením tohto otca v podobenstve o márnotratnom synovi Spasiteľ zdôraznil, že odpustenie je jedným z najušľachtilejších darov, ktoré môžeme dať jeden druhému a najmä sebe. Nie je vždy ľahké odbremeniť si naše srdce odpustením, ale je to možné skrze uschopňujúcu moc Ježiša Krista.
Naše rozbité kúsky
V 3. kapitole Skutkov sa dozvedáme o mužovi, ktorý sa narodil chromý a „ktorého každý deň kládli ku chrámovým dverám, takzvaným Krásnym, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu“.7
Chromý žobrák mal viac ako štyridsať rokov8 a strávil celý svoj život v zdanlivo nekonečnom štádiu túžby a čakania, lebo bol závislý od štedrosti druhých.
Jedného dňa videl „Petra a Jána vystupovať do chrámu [a] prosil si od nich almužnu.
Peter a Ján zahľadeli sa uprene na neho a povedali: Pozri na nás!
I podíval sa pozorne na nich, lebo dúfal, že dostane niečo od nich.
I povedal mu Peter: Striebra, zlata nemám, ale čo mám, to ti dávam: v mene Ježiša Krista Nazaretského vstaň a choď!
Nato ho chytil za pravú ruku a zodvihol. A hneď zmocneli mu nohy a kĺby,
takže vyskočil, postavil sa na nohy, chodil a vošiel s nimi do chrámu, chodil poskakujúc a chváliac Boha“.9
Často sa môžeme cítiť ako chromý žobrák pri bráne chrámu, trpezlivo – a niekedy netrpezlivo – „očakáva[me] Hospodina“.10 Očakávame fyzické i emocionálne uzdravenie. Očakávame odpovede, ktoré preniknú do najhlbšej časti nášho srdca. Očakávame zázrak.
Očakávanie Pána môže byť posvätným stavom – stavom očisťovania a zušľachťovania, v ktorom spoznáme Spasiteľa hlboko osobným spôsobom. Očakávanie Pána môže byť tiež stavom, v ktorom sa občas pristihneme s otázkou: „Ó Bože, kde si?“11 Stavom, v ktorom si od nás duchovná vytrvalosť vyžaduje, aby sme uplatňovali vieru v Krista tým, že si Ho zámerne vyberáme zas a znova. Poznám tento stav a chápem tento druh očakávania.
Strávila som nespočetne veľa hodín v zariadení na liečbu rakoviny, spojená v utrpení s mnohými, ktorí túžili po uzdravení. Niektorí to prežili; iní nie. Intenzívnym spôsobom som sa naučila, že vyslobodenie z našich skúšok je pre každého z nás iné, a preto sa máme menej sústrediť na spôsob, ktorým sme vyslobodení a viac na samotného Vysloboditeľa. Náš dôraz má byť vždy na Ježiša Krista!
Uplatňovanie viery v Krista znamená, že nielenže dôverujeme Božej vôli, ale aj Jeho načasovaniu. Lebo On vie presne, čo potrebujeme a kedy to potrebujeme. Keď sa podriadime vôli Pánovej, dostaneme nakoniec podstatne viac ako sme si želali.
Moji drahí priatelia, všetci máme vo svojom živote niečo, čo je rozbité a čo treba napraviť, opraviť alebo vyliečiť. Keď sa obraciame k Spasiteľovi, keď s Ním spájame svoje srdce a myseľ, keď činíme pokánie, príde k nám „s uzdravením na jeho krídlach“12, láskyplne nás objíme a povie: „To je v poriadku. Máš iba 5 či 16, 23, 48, 64 alebo 91 rokov. Môžeme to opraviť spoločne!“
Svedčím vám, že vo vašom živote nie je nič rozbité tak, že by to presahovalo liečivú, vykupiteľskú a uschopňujúcu moc Ježiša Krista. V posvätnom a svätom mene Toho, ktorý má moc uzdraviť, v mene Ježiša Krista, amen.