O ľútosti a predsavzatiach

Október 2012

19:46

O ľútosti a predsavzatiach

Prezident Dieter F. Uchtdorf

Druhý radca v Prvom predsedníctve

Čím viac zasvätíme samých seba k tomu, aby sme dosiahli svätosť a šťastie, tým menej bude pravdepodobné, že sa ocitneme na ceste ľútosti.

O ľútosti

Máme vás radi, prezident Monson. Ďakujeme vám za inšpiratívne a historické oznámenie o vybudovaní nových chrámov a o misionárskej službe. Som si istý, že vďaka tomu získame veľké požehnania, a aj mnohé generácie, ktoré prídu po nás.

Moji drahí bratia a sestry, moji drahí priatelia! Všetci sme smrteľní. Dúfam, že toto nie je pre nikoho prekvapením.

Nikto z nás nezostane na zemi príliš dlho. Máme tu na zemi niekoľko vzácnych rokov, ktoré sú, v porovnaní s večnou perspektívou, len žmurknutím oka.

A potom odídeme. Naši duchovia sú vzatí domov k tomu Bohu, ktorý nám dal život.¹ Odložíme svoje telo a opustíme veci tohto sveta, keď sa posunieme do ďalšej sféry našej existencie.

Keď sme mladí, zdá sa nám, že budeme žiť večne. Myslíme si, že existuje neobmedzená zásoba východov slnka, ktoré čakajú priamo za horizontom a budúcnosť vyzerá ako súvislá cesta, ktorá sa pred nami vinie do nekonečna.

Avšak, ako starneme, tým viac máme tendenciu obzerať sa späť a čudovať sa tomu, aká krátka je tá cesta v skutočnosti. Čudujeme sa, ako rýchlo prešli tie roky. A začíname premýšľať nad rozhodnutiami a vecami, ktoré sme učinili. Počas tohto procesu si spomíname na mnohé sladké okamihy, ktoré zahriali našu dušu a rozradostnili naše srdce. Ale tiež si pamätáme ľútosť – veci, ktoré by sme si želali vrátiť späť a zmeniť ich.

Sestrička, ktorá sa stará o ľudí v konečnom štádiu choroby hovorí, že často svojim pacientom, ktorí sa pripravujú opustiť tento život, kladie jednoduchú otázku.

„Je vám niečoho ľúto?“ pýta sa.²

Keď sme tak blízko onému konečnému dňu smrteľnosti, často nám to rozjasní myšlienky a poskytne nám pochopenie a perspektívu. A tak keď sa týchto ľudí spýtali na to, čoho im je ľúto, otvorili svoje srdce. Premýšľali nad tým, čo by zmenili, ak by mohli vrátiť čas.

Keď som premýšľal nad tým, čo povedali, bol som prekvapený, ako môžu základné zásady evanjelia Ježiša Krista ovplyvniť smer nášho života k dobru, ak ich budeme používať.

Na zásadách evanjelia nie je nič tajomné. Študujeme ich v písmach, diskutujeme o nich na nedeľnej škole a veľakrát sme si ich vypočuli od rečníckeho pultu. Tieto božské zásady a hodnoty sú priamočiare a jasné; sú nádherné, hlboké a mocné; a určite nám môžu pomôcť vyhnúť sa následnej ľútosti.

Želám si, aby som strávil viac času s ľuďmi, ktorých milujem

Asi tou najbežnejšou vecou, ktorú ľutovali umierajúci pacienti bolo to, že si želali stráviť viac času s ľuďmi, ktorých milovali.

Muži vo všeobecnosti bedákajú: „hlboko ľutujú to, že každý deň trávili toľko veľa času zo svojho života na bežeckom páse kariéry.“³ Mnohí z nich stratili vybrané spomienky, ktoré prichádzajú, keď trávime čas s rodinou a s priateľmi. Prepásli príležitosť rozvinúť si hlboký vzťah s tými, ktorí pre nich znamenajú tak veľa.

Nie je to tak, že sme často veľmi zaneprázdnení? A je smutné, že to musíme povedať, dokonca berieme ten fakt, že sme zaneprázdnení ako niečo úctyhodné, ako keby to, že sme zaneprázdnení sami sebou bol nejaký úspech alebo znak úspešného života.

Nie je to tak?

Premýšľam nad naším Pánom a dokonalým príkladom, Ježišom Kristom, a Jeho krátkym životom medzi ľuďmi v Galilei a v Jeruzaleme. Pokúšam sa predstaviť si Ho ako pobieha sem a tam medzi stretnutiami či sa snaží robiť viac vecí naraz a zostavuje si zoznam najdôležitejších vecí, ktoré je potrebné urobiť.

Neviem si to predstaviť.

Namiesto toho vidím súcitného a starostlivého Syna Božieho, ktorý každý deň prežije s nejakým zámerom. Keď sa stretával s tými, ktorí boli okolo Neho, cítili sa dôležití a milovaní. Poznal ohromnú hodnotu ľudí, s ktorými sa stretával. Žehnal im a slúžil im. Pozdvihol ich a uzdravil ich. Daroval im vzácny dar Svojho času.

V dnešnej dobe je také ľahké predstierať, že trávime čas s druhými. Kliknutím myši sa „spojíme“ s tisíckami „priateľov“ bez toho, aby sme ich vôbec uzreli. Technológie môžu byť úžasné a veľmi nápomocné, keď nemôžeme byť v blízkosti našich milovaných. Ja i moja manželka žijeme veľmi ďaleko od svojej rodiny, a tak vieme, aké to je. Avšak, verím, že nepostupujeme po správnej ceste, ako jednotlivci aj ako spoločnosť, keď sa vo väčšine spájame s rodinou alebo s priateľmi tým spôsobom, že im preposielame humorné obrázky, triviálne správy či linky na webové stránky. Pripúšťam, že existujú situácie na takýto druh aktivity, ale koľko veľa času sme ochotní pri tom stráviť? Ak nedáme to najlepšie, čo je v nás tým, ktorí sú pre nás skutočne dôležití, a nevenujeme im dostatok času, jedného dňa to budeme ľutovať.

Rozhodnime sa, že si budeme vážiť tých, ktorých milujeme tým, že s nimi budeme tráviť zmysluplný čas, budeme robiť niečo spoločne a budeme si pestovať vzácne spomienky.

Želám si, aby som mohol dosiahnuť svoj potenciál

Iní ľudia, ktorí niečo ľutujú, vyjadrujú, že zlyhali v tom, že sa nestali tou osobou, ktorou cítili, že sa mohli a mali stať. Keď sa obzrú za svojím životom, zisťujú, že nikdy nedosiahli svoj potenciál, že príliš veľa piesní zostalo neodspievaných.

Nehovorím tu o stúpaní po rebríku úspechu v našich rôznych profesiách. Oný rebrík, nezáležiac na tom, aký skvelý sa zdá byť tu na tejto zemi, sa na veľkej večnej púti, ktorá nás čaká, rovná ledva jednému kroku.

Radšej chcem hovoriť o tom, ako sa stať človekom, akého nás Boh, náš Nebeský Otec, zamýšľal, aby sme sa stali.

Prišli sme na tento svet, ako povedal básnik, „vedení oblakmi slávy“⁴ z predsmrteľnej sféry.

Náš Nebeský Otec vidí náš skutočný potenciál. Vie o nás to, čo my sami o sebe nevieme. Nabáda nás po celý náš život, aby sme naplnili mieru nášho stvorenia, aby sme prežili dobrý život a aby sme sa vrátili do Jeho prítomnosti.

Prečo potom venujeme tak veľa svojho času a energie veciam, ktoré sú tak prchavé, tak bezvýznamné a tak povrchné? Odmietame vidieť bláznovstvo v honbe za niečím banálnym a pominuteľným?

Nemali by sme byť múdrejší a „[zhromažďovať] si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú“⁵?

Ako to robíme? Tak, že nasledujeme Spasiteľov príklad, začleňujeme Jeho učenia do svojho každodenného života a skutočne milujeme Boha a nášho blížneho.

Určite to nemôžeme urobiť, ak k učeníctvu pristupujeme zdráhavo, ak sa znepokojujeme tým, koľko času nám to zaberie a ak nariekame nad tým, čo všetko musíme urobiť.

Keď ide o to, ako žiť podľa evanjelia, nemali by sme byť ako chlapec, ktorý si namočil prst do vody, a potom tvrdil, že išiel plávať. Ako synovia a dcéry nášho Nebeského Otca sme schopní učiniť oveľa viac. A kvôli tomu dobré úmysly nestačia. Musíme niečo robiť. Ba čo viac, musíme sa stať tými, akými nás chce mať Nebeský Otec.

Hlásať svoje svedectvo o evanjeliu je dobré, ale byť živým príkladom znovuzriadeného evanjelia je lepšie. Čakať na to, kým budeme vernejší svojim zmluvám je dobré, ale naozaj byť verní posvätným zmluvám – vrátane toho, že žijeme cnostným životom, platíme desiatky a pôstne obete, dodržiavame Slovo múdrosti a slúžime tým, ktorí sú v núdzi – je oveľa lepšie. Oznámiť, že zasvätíme viac času rodinnej modlitbe, štúdiu písiem a prospešným rodinným aktivitám je dobré, ale ak skutočne vytrvalo činíme všetky tieto veci, prinesie to do nášho života požehnania nebies.

Učeníctvo je snahou o dosiahnutie svätosti a šťastia. Je to cesta k nášmu najlepšiemu „ja“ a k tomu, aby sme boli čo najšťastnejší.

Rozhodnime sa, že budeme nasledovať Spasiteľa a usilovne pracovať na tom, aby sme sa stali tým človekom, ktorým sme boli zamýšľaní sa stať. Počúvajme vnuknutia Ducha Svätého a poslúchajme ich. Ak tak činíme, Nebeský Otec nám zjaví veci, ktoré sme o sebe vôbec netušili. Osvetlí pred nami cestu a otvorí naše oči, aby sme uzreli svoje neznáme a možno aj nepredstaviteľné talenty.

Čím viac zasvätíme samých seba k tomu, aby sme dosiahli svätosť a šťastie, tým menej bude pravdepodobné, že sa ocitneme na ceste ľútosti. Čím viac závisíme na Spasiteľovej milosti, tým viac pocítime, že sme na ceste, ktorú pre nás zamýšľal náš Otec v Nebi.

Želám si, aby som sa cítil šťastnejšie

Ďalšia vec, ktorú ľutovali tí, ktorí vedeli, že zomierajú, sa možno zdá byť trošku prekvapivá. Želali si, aby sa cítili šťastnejšie.

Príliš často sa ženieme za ilúziou, že existuje niečo, čo je mimo nášho dosahu, čo by nám prinieslo šťastie – lepšie pomery v rodine, lepšie finančné pomery či koniec náročnej skúšky.

Čím sme starší, tým viac sa obzeráme späť a zisťujeme, že vonkajšie okolnosti skutočne neurčujú naše šťastie a nie sú jeho podmienkou.

Záleží na nás.My sami určujeme svoje šťastie.

Vy a ja sme tí, ktorí sú v konečnom dôsledku zodpovední za svoje šťastie.

Spolu so svojou ženou Harriet milujeme bicyklovanie. Je to úžasné, keď ideme von a radujeme sa z krásy prírody. Máme určité trasy, po ktorých sa radi bicyklujeme, ale nevenujeme príliš veľa pozornosti tomu, ako rýchlo ideme alebo ako ďaleko v porovnaní s ostatnými cyklistami.

Avšak, myslím si, že z času na čas by sme mali byť trošku súťaživejší. Dokonca si myslím, že ak by sme sa len trošku prinútili, mohli by sme dosiahnuť lepší čas alebo ísť rýchlejšie. A potom niekedy dokonca urobím tú veľkú chybu, že spomeniem túto myšlienku svojej úžasnej manželke.

Jej typická reakcia na moje návrhy tohto druhu je vždy veľmi milá, jasná a priama. Usmeje sa a povie: „Dieter, to nie je pretek; je to prechádzka. Užívaj si to.“

Má úplnú pravdu!

Niekedy v živote sa tak veľmi zameriame na cieľovú pásku, že zlyháme v tom, aby sme si užívali cestu. Nechodím sa so svojou ženou bicyklovať, aby som si užil finiš. Chodím s ňou preto, pretože byť s ňou je krásne a prináša mi to radosť.

Nepripadá vám to bláznivé, keď si pokazíme nádherné a radostné zážitky, pretože sa neustále pripravujeme na ten okamih, kedy skončia?

Počúvame nádhernú hudbu len preto, že čakáme až kým dohrá posledný tón, aby sme sa uvoľnili a skutočne sa z toho tešili? Nie. Počúvame a splývame s melódiou, rytmom a s harmóniou skladby.

Prednášame svoje modlitby tak, že v našej mysli sa sústredíme len na konečné „amen“? Samozrejme, že nie. Modlíme sa, aby sme boli bližšie k nášmu Nebeskému Otcovi, aby sme obdržali Ducha a aby sme cítili Jeho lásku.

Nemôžeme čakať na to, že budeme šťastní, až keď dosiahneme nejaký bod v budúcnosti, iba aby sme objavili oné šťastie, ktoré je dostupné po celý čas! Život nie je zamýšľaný takým spôsobom, aby sme ho ocenili len v retrospektíve. Žalmista napísal: „Toto je deň, ktorý učinil Hospodin: jasajme a radujme sa v ňom!“⁶

Bratia a sestry, nezáleží na našich pomeroch, nezáleží na našich výzvach či skúškach, každý deň je tu niečo, čo by sme mali privítať a vážiť si to. Každý deň je tu niečo, čo nám môže priniesť vďačnosť a radosť, ak to uvidíme a oceníme to.

Možno by sme sa mali menej dívať očami, a viac srdcom. Mám rád tento citát: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“⁷

Je nám prikázané, aby sme vzdávali vďaky vo všetkých veciach.⁸ Takže nie je lepšie vidieť očami i srdcom dokonca malé veci, za ktoré môžeme byť vďační, než aby sme zveličovali negatíva našej súčasnej situácie?

Pán prisľúbil: A ten, kto prijíma všetky veci s vďačnosťou, bude oslávený; a veci tejto zeme mu budú pridané, dokonca i stonásobne.⁹

Bratia a sestry, so štedrými požehnaniami nášho Nebeského Otca, s Jeho veľkorysým plánom spásy, božskými pravdami znovuzriadeného evanjelia a mnohými krásami tejto púti v smrteľnosti, či nemáme dôvod k radosti¹⁰?

Rozhodnime sa, že budeme šťastní, nezávisle na našich okolnostiach.

O predsavzatiach

Jedného dňa urobíme ten nevyhnutný krok a prejdeme z tejto smrteľnej sféry do ďalšieho stavu. Jedného dňa sa obzrieme za svojím životom a budeme si lámať hlavu nad tým, či sme mohli byť lepší, učiniť lepšie rozhodnutia či múdrejšie zaobchádzať so svojím časom.

Aby sme sa vyhli niektorým veciam v živote, ktoré by sme mohli hlboko ľutovať, bolo by múdre učiniť niektoré predsavzatia už dnes. Takže rozhodnime sa:

Stráviť viac času s tými, ktorých milujeme.
Naliehavejšie sa usilovať o to, aby sme sa stali tým človekom, akého nás chce mať Boh.
Nájsť šťastie, bez ohľadu na svoje pomery.

Je mojím svedectvom, že mnohým veciam, ktorých je nám v budúcnosti najviac ľúto, by sa dalo zabrániť tým, že budeme dnes nasledovať Spasiteľa. Ak sme zhrešili alebo učinili chyby – ak sme učinili rozhodnutia, ktoré teraz ľutujeme – je tu vzácny dar Kristovho uzmierenia, skrze ktoré nám môže byť odpustené. Nemôžeme sa vrátiť späť v čase a zmeniť minulosť, ale môžeme činiť pokánie. Spasiteľ môže zotrieť každú slzu z očí¹¹ a odňať nám bremeno našich hriechov¹². Jeho uzmierenie nám umožňuje nechať minulosť za nami a ísť vpred s nevinnými rukami a čistým srdcom¹³, a rozhodnúť sa činiť lepšie a predovšetkým stať sa lepšími.

Áno, tento život plynie rýchlo; naše dni rýchlo vädnú; a smrť vyzerá časom desivo. Avšak, náš duch bude pokračovať v živote a bude jedného dňa spojený s naším vzkrieseným telom, aby sme obdržali nesmrteľnú slávu. Vydávam vážne svedectvo, že vďaka milosrdnému Kristovi budeme žiť opäť a navždy. Vďaka nášmu Spasiteľovi a Vykupiteľovi budeme jedného dňa skutočne rozumieť významu slov, že osteň smrti je pohltený v Kristovi¹⁴.

Cesta vedúca k tomu, aby sme naplnili svoj božský účel ako synovia a dcéry Božie je večná. Moji drahí bratia a sestry, drahí priatelia, musíme začať kráčať po onej večnej ceste už dnes; nemôžeme premárniť ani jeden deň. Modlím sa o to, aby sme nečakali až dovtedy, kým sme pripravení umrieť, aby sme sa skutočne naučili žiť. V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.