Čo môže dať človek ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?
Starší Robert C. Gay
Sedemdesiatnik
Máme sa vzdať všetkých svojich hriechov, veľkých či malých, za Otcovu odmenu večného života.
Spasiteľ sa raz opýtal Svojich učeníkov nasledujúcu otázku: „Čo môže dať človek ako protihodnotu na vykúpenie svojej duše?“1
Môj otec ma pred rokmi učil, aby som túto otázku pozorne zvážil. Keď som dospieval, moji rodičia mi pridelili prácu okolo domu a dávali mi za ňu vreckové. Často som používal tie peniaze, niečo cez 50 centov na týždeň, aby som išiel do kina. Vtedy stál lístok pre jedenásťročných 25 centov. Ostalo mi 25 centov na sladké tyčinky, ktoré stáli 5 centov za kus. Kino s piatimi sladkými tyčinkami! Nemohlo to byť lepšie.
Všetko bolo v poriadku, kým som nemal 12 rokov. Keď som jedno poobedie stál v rade, uvedomil som si, že cena lístka pre dvanásťročných bola 35 centov, a to znamenalo, že budem mať o dve sladké tyčinky menej. Nie celkom pripravený na takú obeť som si povedal: „Vyzeráš tak isto ako pred týždňom.“ Potom som pristúpil a vypýtal si lístok za 25 centov. Pokladníčka ani nemrkla a ja som si kúpil mojich obvyklých päť sladkých tyčiniek namiesto troch.
Potešený svojím úspechom som sa neskôr ponáhľal domov, aby som povedal svojmu otcovi o mojom veľkom skvelom ťahu. Keď som vychrlil detaily, nič nepovedal. Keď som skončil, jednoducho sa na mňa pozrel a povedal: „Synček, predal by si svoju dušu za päťcent?“ Jeho slová prenikli do môjho dvanásťročného srdca. Je to lekcia, na ktorú som nikdy nezabudol.
O niekoľko rokov neskôr som sa opýtal rovnakú otázku menej aktívneho držiteľa Melchisedekovho kňazstva. Bol to úžasný muž, ktorý miloval svoju rodinu. Avšak, nebol v Cirkvi veľa rokov. Mal talentovaného syna, ktorý hral v elitnom športovom tíme, ktorý trénoval a mával zápasy v nedeľu. Tento tím viackrát vyhral významné majstrovstvá. Keď sme sa stretli, pripomenul som mu, že ako držiteľovi kňazstva mu bolo sľúbené, že ak prijme svoj sľub a zmluvu, obdrží všetko, čo má náš Otec.2 Potom som sa ho spýtal: „Sú národné majstrovstvá vzácnejšie ako všetko, čo má Otec?“ Jemne povedal: ‚Viem, čo tým chcete povedať,‘ a dohodol si stretnutie, aby navštívil svojho biskupa.
Byť unesený hlukom sveta je dnes veľmi jednoduché, napriek našim dobrým zámerom. Svet na nás tlačí, aby sme hľadeli za cieľ.3 Niekto sa ma nedávno spýtal: „Naozaj záleží na jednom drinku?“ Rozumiete tomu, že je to protivníkova otázka? Kain sa spýtal, kto je ten Pán, že by ho mal poznať4, a potom stratil svoju dušu. Keď si ospravedlňujeme drobné hriechy, Satan sa raduje. Práva prvorodeného a dedičstvá boli vymenené za misku mlieka5, zle vyslovené meno6 a za kašu hustej polievky7.
Keď zvažujeme výmenu päťcentu alebo národných majstrovstiev vo svojom živote, môžeme si buď ospravedlniť svoje činy ako Kain, alebo podrobiť sa vôli Božej. Otázka, ktorá stojí pred nami nie je to, či robíme veci, ktoré potrebujeme napraviť, pretože ich robíme vždy. Otázkou je: vzdáme sa alebo dokončíme úlohu, ktorú od nás Otec vyžaduje?8
Pán miluje našu spravodlivosť, ale vyžaduje, aby sme pokračovali v pokání a v podriaďovaní sa. V Biblii čítame, že to bolo zachovávanie prikázaní, na čo sa pýtal bohatý mládenec, ktorý pokľakol pred Spasiteľom a spýtal sa, čo má urobiť, aby mal večný život. Ten odišiel smutný, keď Spasiteľ povedal: „Jedno ti chýba: ... predaj, čo máš.“9
Bol ešte ďalší bohatý, ale svetaznalý muž, kráľ Lamanitov, otec Lamoniho, ktorý sa tiež spýtal rovnakú otázku ohľadom večného života, pýtajúc sa čo by mal urobiť, aby mohol byť zrodený z Boha a aby bol zlovoľný duch vykorenený z jeho hrude, a aby prijal Jeho ducha. Povedal, že sa vzdá svojho kráľovstva, aby mohol obdržať túto veľkú radosť.10
Pamätáte si odpoveď, ktorú dal Pán kráľovi skrze Jeho služobníka Árona? Áron povedal, že ak bude činiť pokánie zo všetkých svojich hriechov a skloní sa pred Bohom, a bude vo viere volať Jeho meno veriac, že obdrží, potom obdrží nádej, ktorú si prial.11
Keď kráľ pochopil obeť, ktorá bola vyžadovaná, pokoril sa a padol tvárou k zemi, a potom sa modlil k Bohu hovoriac, že odloží všetky svoje hriechy, aby Ho spoznal.12
Toto je výmena, ktorú od nás Spasiteľ žiada: máme sa vzdať všetkých svojich hriechov, veľkých či malých, za Otcovu odmenu večného života. Máme zabudnúť na sebaospravedlňujúce príbehy, výhovorky, odôvodňovanie, obranné mechanizmy, odkladanie, na výzor, osobnú pýchu, odsudzujúce myšlienky a robiť veci svojím spôsobom. Máme sa oddeliť od všetkej svetskosti a vziať na seba obraz Boha do svojej tváre.13
Bratia a sestry, pamätajte si, že tento poplatok je viac ako len to, že nebudeme robiť zlé veci. Kvôli tomu, že nepriateľ je zaneprázdnený, my musíme tiež konať a nesedieť v stave bezmyšlienkovitej strnulosti.14 To, že berieme na seba tvár Boha znamená, že si budeme navzájom slúžiť. Je hriech, keď robíme veci, ktoré sú zlé a hriech, keď nerobíme to, čo by sme mali, a my sa máme obom vyhnúť.
Keď som slúžil ako misijný prezident v Afrike, stále som sa učil túto významnú pravdu. Bol som na ceste na stretnutie, keď som uvidel osamoteného malého chlapca, ktorý na kraji cesty neovládateľne plakal. Hlas vo mne mi povedal: „Zastav a pomôž tomu chlapcovi.“ Hneď ako som počul ten hlas, okamžite som si odôvodnil: „Nemôžeš zastaviť. Budeš meškať. Si predsedajúci úradník a nemôžeš prísť neskoro.“
Keď som prišiel ku budove, kde malo byť stretnutie, znovu som počul ten hlas: „Choď a pomôž tomu chlapcovi.“ Potom som dal svoje kľúče od auta členovi Cirkvi, ktorý sa volal Afasi a požiadal som ho, aby priviedol toho chlapca ku mne. O 20 minút neskôr mi niekto poklepal na rameno. Ten malý chlapec bol vonku.
Mal asi 10 rokov. Zistili sme, že jeho otec zomrel a jeho mama bola vo väzení. Býval v slumoch v Accre s opatrovateľkou, ktorá mu poskytovala jedlo a miesto na spanie. Aby si zarobil na svoju stravu, predával na ulici sušené ryby. Ale po tom dni pouličného predaja našiel dieru vo svojom vrecku, keď doň siahol. Stratil všetko, čo zarobil. Afasi a ja sme okamžite vedeli, že keby sa vrátil bez peňazí, nazvali by ho klamárom, zrejme by ho zbili a potom vyhnali na ulicu. Bolo to vo chvíli znepokojenia, keď som ho prvýkrát uvidel. Upokojili sme ho, nahradili jeho stratu a vzali ho naspäť domov za jeho opatrovateľkou.
Keď som v ten večer išiel domov, uvedomil som si dve významné pravdy. Po prvé, vedel som tak ako nikdy predtým, že Boh dáva pozor na každého z nás a nikdy nás neopustí; a po druhé, vedel som, že musíme vždy načúvať hlasu Ducha v nás a ísť „hneď“15 kde je treba, bez ohľadu na náš strach alebo akékoľvek nepohodlie.
Jedného dňa sa spýtali učeníci Spasiteľa, kto je najväčší v nebeskom kráľovstve. Povedal im, aby boli obrátení, pokorní a poddajní ako malé deti. Potom povedal: „Syn človeka prišiel spasiť, čo zahynulo.“16 Touto jedinou vetou určil naše poslanie. Máme ísť zachrániť tých, ktorí sú stratení, tých, ktorí sú považovaní za posledných a za najmenej dôležitých. Nestačí sa vyhýbať zlu; musíme niesť Jeho kríž17 a byť horlivo zamestnaní v pomoci druhým18, aby sa obrátili. Máme objať márnotratného syna so súcitom a láskou19, odpovedať na plač sirôt v hystérii, na prosby tých v temnote a v zúfalstve20, a na bolestivé volanie rodiny v núdzi. Starší Neal A. Maxwell povedal: „Satan nepotrebuje, aby bol každý ako Kain alebo Judáš... Potrebuje len, aby boli ľudia schopní ... vidieť samých seba ako vzdelaných a na neutrálnej pôde.“21
Po poslednej konferencii kolu ku mne pristúpil chlapec v tínejdžerskom veku a spýtal sa: „Miluje ma Boh?“ Kiež je náš život služby vždy potvrdením, že Boh nikoho neopúšťa.
Na otázku „Čo človek dá ako protihodnotu svojej duše?“ by Satan predal náš život za sladké tyčinky a majstrovstvá tohto sveta. Spasiteľ nás však volá, bez svetskej odmeny, aby sme vymenili svoje hriechy, vzali na seba Jeho tvár a priniesli to do srdca tých, ktorí sú v našom dosahu. Za to obdržíme všetko, čo má Boh, o čom nám bolo povedané, že je to väčšie ako všetky poklady tejto zeme22. Dokážete si to predstaviť?
Na nedávnom výlete do Nikaraguy som si všimol plaketu v skromnom dome rodiny, ktorú sme navštívili. Písalo sa tam: „Moje svedectvo je môj najvzácnejší majetok.“ Tak je to aj u mňa. Moje svedectvo je môj poklad duše a v jednote so svojím srdcom vám zanechávam svoje svedectvo, že táto cirkev je Božia pravá Cirkev, že náš Spasiteľ stojí na jej čele a vedie ju skrze Svojho vyvoleného proroka. V mene Ježiša Krista, amen.