Pán na vás nezabudol

Linda S. Reevesová

Druhá radkyňa vgenerálnom predsedníctve Združenia pomoci

Náš Nebeský Otec a náš Spasiteľ, Ježiš Kristus, nás poznajú a milujú nás. … Môžeme počas nášho utrpenia cítiť Ich lásku a súcit.

Keď sme sa stretávali so sestrami po celom svete, boli sme užasnuté silou vašich svedectiev. Veľa z vás je prvou či druhou generáciou členov Cirkvi. Vidíme veľa sestier, ktoré slúžia v mnohých povolaniach, cestujú ďaleko, aby mohli chodiť na zhromaždenie a obetujú veľa, aby mohli uzatvoriť a dodržiavať posvätné chrámové zmluvy. Vážime si vás. Ste Pánovi pionieri dnešnej doby!

Nedávno som spolu so svojím manželom Melom navštívila múzeum v Austrálii a stretli sme sa tam so sprievodkyňou, dobrovoľníčkou, ktorá sa volala Mollie Lenthalová. Zistili sme, že Mollie, milá, sedemdesiatročná žena, nemá deti a nikdy sa nevydala. Bola jedináčik a jej rodičia boli už mnoho rokov mŕtvi. Najbližšími príbuznými boli dve sesternice, ktoré žili na inom kontinente. Náhle som bola zaplavená Duchom, ktorý mi svedčil, takmer ako keby mi Nebeský Otec hovoril: „Mollie nie je sama! Mollie je moja dcéra! Ja som jej Otec! Je veľmi dôležitá dcéra v mojej rodine a nikdy nie je sama!“

Jedným z mojich obľúbených príbehov zo Spasiteľovho života je príbeh o Lazárovi. Písma hovoria, že „Ježiš miloval Martu i jej sestru [Máriu] a [ich brata] Lazára“¹. K Ježišovi sa dostala správa, že Lazár je veľmi chorý, ale Ježiš neprišiel za ním hneď; zdržal sa ešte dva dni, prehlasujúc: „Tá nemoc … je … pre slávu Božiu, aby oslávený bol ňou Syn Boží.“²

Marta, keď sa dopočula, že Ježiš prichádza, „išla Mu naproti“³ a porozprávala Mu, čo sa stalo. Lazár „už štvrtý deň leža[l] v hrobe“⁴. Zarmútená Marta bežala späť do ich domu, aby povedala Márii, že prišiel Pán.⁵ Skľúčená Mária bežala k Ježišovi, padla Mu k nohám a plakala.⁶

Čítame, že „keď Ježiš videl [Máriu], že plače, … zachvel sa v duchu a vzrušený“ sa spýtal, kde ho položili.

„Povedali Mu: Poď, Pane, a pozri sa.“⁷

Potom čítame jedny z najsúcitnejších, najláskavejších slov v písmach: „A Ježiš zaplakal.“⁸

Apoštol James E. Talmage napísal: „Pohľad na dve ženy, ktoré premohol smútok, … spôsobil, že Ježiš smútil [s nimi], a tak sa zachvel v duchu a bol veľmi sklúčený.“⁹ Táto skúsenosť svedčí o pocitoch súcitu, empatie a lásky, ktoré ku každému jednému z nás prechováva náš Spasiteľ a náš Nebeský Otec, keď sme skľúčení hnevom, hriechom, protivenstvom a bolesťami života.

Milé sestry, náš Nebeský Otec a náš Spasiteľ, Ježiš Kristus, nás poznajú a milujú nás. Vedia presne, čo nás bolí alebo prečo trpíme. Nehovoria nám: „To je v poriadku, že ťa to teraz bolí, lebo čoskoro bude všetko v poriadku. Uzdravíš sa alebo tvoj manžel si nájde prácu, alebo tvoje zblúdené dieťa nájde cestu späť.“ Cítia hĺbku nášho utrpenia a my môžeme počas nášho utrpenia cítiť Ich lásku a súcit.

Alma svedčil,

že Ježiš vyjde, trpiac bolesťami a strasťami a pokušeniami všetkého druhu; a to sa stane, aby sa naplnilo slovo, ktoré hovorí, že na seba vezme bolesti a nemoci ľudu Svojho.

A vezme na seba … ich slabosti, aby vnútro jeho mohlo byť naplnené milosrdenstvom … aby poznal … ako pomôcť ľudu svojmu podľa ich slabostí.¹⁰

Keď premýšľame nad tým, či nás náš Spasiteľ a náš Otec v Nebi poznajú alebo ako dobre nás poznajú osobne, mali by sme sa rozpamätať na Spasiteľove slová Oliverovi Cowderymu:

Ak si praješ ďalšie svedectvo, obráť myseľ svoju k onej noci, kedy si volal ku mne v srdci svojom, aby si mohol poznať pravdu o týchto veciach.¹¹

Už predtým mu Spasiteľ povedal, že nie je nikto iný okrem Boha, kto pozná myšlienky naše a zámery nášho srdca.¹²

Spasiteľ pripomenul Oliverovi, že pozná každý detail jeho vrúcnej modlitby – a pamätal na ňu – v konkrétnom čase, v tom správnom okamihu.

Pred mnohými rokmi môj manžel ochorel vzácnym ochorením. Ako tak týždne plynuli a on bol na tom horšie a horšie, bola som presvedčená o tom, že umiera. Nikomu som o svojich obavách nepovedala. Mali sme veľkú, mladú rodinu a šťastné, večné manželstvo a myšlienka, že stratím manžela a budem vychovávať deti sama ma napĺňala samotou, zúfalstvom a dokonca hnevom. Hanbím sa to povedať, ale vzdialila som sa od svojho Nebeského Otca. Už celé dni som sa nemodlila, nič som neplánovala, len som plakala. Nakoniec som dospela k tomu, že toto sama nezvládnem.

Prvý raz po mnohých dňoch som pokľakla a vyliala som svoje srdce svojmu Otcovi v Nebi, poprosila som o odpustenie, že som sa od Neho odvrátila, zverila som sa Mu so svojimi najhlbšími pocitmi a nakoniec som žiadala o to, že ak je toto to, čo naozaj chce, aby som robila, budem to robiť. Vedela som, že musí mať plán pre naše životy.

Ako som neprestávala vylievať si svoje srdce, zaplavili ma tie najsladšie, najpokojnejšie a najmilujúcejšie pocity. Bolo to ako keby ma zakryla teplá deka lásky. Bolo to ako keby som cítila, že Nebeský Otec hovorí: „To je všetko, čo som potreboval vedieť.“ Rozhodla som sa, že už sa od Neho nikdy neodvrátim. Postupne a na úžas všetkých sa môj manžel začal cítiť lepšie, až sa úplne uzdravil.

O niekoľko rokov neskôr sme spolu s mojím manželom kľačali pri našej sedemnásťročnej dcére a prosili o jej život. Tentoraz bola odpoveď nie, ale veľmi silno sme cítili rovnaké pocity lásky a pokoja, ktoré nám sľúbil náš Spasiteľ, a vedeli sme, že hoci ju Nebeský Otec zavolal späť domov, všetko bude v poriadku. Zistili sme, čo to znamená položiť svoje bremená na Pána; zistili sme, že On nás miluje a súcití s nami v našom smútku a bolesti.

Jedným z najkrajších okamihov medzi otcom a synom v Knihe Mormonovej je svedectvo Almu mladšieho jeho synovi Helamanovi. Alma opisuje nevýslovnú hrôzu, ktorú cítil, keď si predstavil, že príde do prítomnosti Božej, aby bol súdený za svoje mnohé priestupky. Potom ako tri dni a tri noci cítil váhu všetkých svojich hriechov, činil pokánie a volal k Spasiteľovi, aby bol k nemu milosrdný. Opísal Helamanovi prenikavú a sladkú radosť z toho, keď sa už viac nemohol rozpamätať na svoje bolesti. Namiesto toho, aby cítil nevýslovnú hrôzu z toho, že príde pred trón Boží, uvidel Alma videnie Boha sediaceho na svojom tróne a prehlásil, že jeho duša tam túžila byť.¹³

Nie je to presne tak, ako sa cítime, moje drahé sestry, keď činíme pokánie a rozjímame o láske, milosrdenstve a vďačnosti, ktorú cítime k nášmu Nebeskému Otcovi a k Spasiteľovi – že aj my túžime byť tam, byť opäť raz objaté v Jeho milujúcom objatí?

Rovnako ako mi Pán svedčil, že nezabudol na Svoju vzácnu dcéru Mollie Lenthalovú, ja svedčím, že nezabudol na vás! Nech už prechádzate akoukoľvek slabosťou, bolesťou, skúškou, zápasom či hriechom, On pozná všetky tieto okamihy a rozumie im. Miluje vás! A bude vám v týchto chvíľach pomáhať, tak ako to učinil pre Máriu a Martu. Zaplatil cenu za to, aby mohol poznať, ako vám pomôcť. Položte svoje bremená na Neho. Povedzte svojmu Nebeskému Otcovi, ako sa cítite. Povedzte Mu o svojej bolesti a starostiach, a potom Mu ich dajte. Bádajte v písmach každý deň. Nájdete tam tiež veľkú útechu a pomoc.

Náš Spasiteľ sa opýtal:

Lebo môže žena zabudnúť na dojča svoje, žeby sa nezľutovala nad synom lona svojho? Áno, oni snáď zabudnú, ja však na teba nezabudnem. …

… Vyryl som si ťa do dlaní rúk svojich.¹⁴

Nikomu som neprikázal, aby odišiel, ale naopak, prikázal som, aby ste prišli ku mne, aby ste mohli pocítiť a vidieť; práve tak budete vy činiť svetu.¹⁵

Toto je naše poverenie. Musíme pocítiť a uvidieť najprv my sami, a potom pomôcť všetkým deťom Nebeského Otca, aby pocítili a uvideli, a spoznali, že náš Spasiteľ na Seba nevzal len všetky naše hriechy, ale aj naše bolesti, trápenia a starosti, aby tak mohol vedieť, ako sa cítime a ako nás môže upokojiť. O Ňom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.