Plnšie sa prebuďte k svojej povinnosti
Carole M. Stephensová
Prvá radkyňa v generálnom predsedníctve Združenia pomoci
Musíme sa prebudiť k svojej povinnosti a pokračovať s vierou, keď sa načahujeme k utešujúcej, posilňujúcej, oprávňujúcej a uzdravujúcej moci uzmierenia.
Potom, ako som bola povolaná do generálneho predsedníctva Združenia pomoci, pocítila som túžbu zistiť viac o ženách, ktoré slúžili predo mnou. Zapôsobili na mňa učenia sestry Ziny D. Youngovej, prvej radkyne v druhom generálnom predsedníctve Združenia pomoci. Povedala: „Sestry, mali by sme sa plnšie prebudiť k svojej povinnosti.“1 Premýšľala som nad slovami prebudiť sa a povinnosť, a tak som ďalej hľadala v písmach.
Pavol v Novom zákone učil Svätých tej doby:
„Je už čas prebudiť sa zo sna. Lebo teraz je nám spasenie bližšie …
Noc pokročila, deň sa priblížil. … oblečme sa do výzbroje svetla.“2
Alma v Knihe Mormonovej učí svoj ľud posvätné povinnosti tých, ktorí vstúpia do zmluvy s Bohom:
A teraz, ak si prajete prísť do stáda Božieho a byť nazývaní ľudom jeho, a ste ochotní niesť si navzájom bremená svoje, aby boli ľahké;
Áno, a ste ochotní žialiť s tými, ktorí žialia; áno, a utešovať tých, ktorí útechu potrebujú, a stáť ako svedkovia Boží vo všetkých dobách a vo všetkých veciach, a na všetkých miestach. …
Teraz, hovorím vám, ak je toto prianie srdca vášho, čo máte proti tomu, aby ste boli pokrstení v mene Pánovom na svedectvo pred ním, že ste vstúpili do zmluvy s ním, že mu budete slúžiť a zachovávať prikázania jeho, aby na vás mohol hojnejšie vylievať Ducha svojho?
A teraz, keď ľudia počuli slová tieto, s radosťou tlieskali a zvolali: Toto je prianie srdca nášho.3
Prehlásenie sestry Youngovej a tieto verše ma primäli, aby som uvažovala nad „povinnosťami“, ku ktorým by sme sa mali prebudiť v našej dobe.
Keď sme pokrstení, vstupujeme do zmluvy. Starší Robert D. Hales učil: „Keď uzatvárame a dodržiavame zmluvy, opúšťame svet a vstupujeme do kráľovstva Božieho.“4
Meníme sa. Inak vyzeráme a aj inak konáme. Veci, ktoré počúvame, čítame a hovoríme sú iné a aj to, čo si obliekame je iné, pretože sme sa stali dcérami Božími a sme s Ním zviazané zmluvou.
Keď sme pokrstení, obdržíme dar Ducha Svätého, právo mať so sebou neustály vplyv člena Božstva, aby nás viedol, utešil a ochránil. Varuje nás, keď sme pokúšaní, aby sme opustili svoje zmluvy a vrátili sa do sveta. Prezident Boyd K. Packer učí, že nikto z nás „nikdy neurobil vážnu chybu bez toho, aby ho najprv nevarovalo nabádanie Ducha Svätého“5.
Na to, aby sme obdržali tento dar a aby sme mali vždy so sebou Ducha musíme byť spôsobilé a ostražité, keď skúmame stav svojho srdca. Je naše srdce poddajné? Máme pokorné srdce, nežné srdce, srdce, ktoré sa chce učiť? Alebo sa naše srdce stáva pozvoľna zatvrdené, keď dovolíme príliš hlasnému hluku sveta, aby nás odviedol od jemných nabádaní, ktoré istotne prichádzajú od Ducha?
Keď sme pokrstené, naše srdce sa zmení a prebudí sa k Bohu. Kým sme na našej ceste v smrteľnosti, musíme sa samy seba pravidelne pýtať: Ak som zakúsila zmenu srdca, … môžem sa tak cítiť teraz?6 A ak nie, potom prečo nie?
Mnohí z prvých Svätých zakúsili túto mocnú zmenu srdca.7 Prebudilo ich to k tomu, aby obdržali chrámové požehnania, ktoré ich posilnili v ich povinnostiach. Prví Svätí v Nauvoo chodili „do chrámu celý deň a do neskorej noci“8, aby obdržali obrady a uzatvorili zmluvy predtým, než sa vydali na cestu na západ.
Sarah Richová, sestra zo Združenia pomoci v Nauvoo, povedala: „V chráme Pána sme obdržali mnohé požehnania, ktoré nám spôsobovali radosť a útechu vo všetkom súžení, ktoré sme podstúpili a toto nám dodávalo vieru v Boha, vediac, že On nás bude viesť a podporovať na tejto nepoznanej ceste, ktorá bola pred nami.“9
So srdcom zmeneným skrze vieru v Spasiteľa sa spoliehali na moc Jeho uzmierenia. Hlboko vo svojom srdci spoznali, že existuje jeden – Spasiteľ – kto rozumie ich osobnej nepriazni, pretože to za nich vytrpel v Getsemanskej záhrade a na kríži. Cítil ich strach, ich pochybnosti, ich bolesť a ich osamelosť. Vytrpel ich smútky, ich prenasledovanie, ich hlad, ich vyčerpanosť a ich stratu. A preto, že vytrpel všetky tieto veci, mohol im povedať: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení; ja vám dám odpočinutie!“10
A ony prišli. Uverili a nasledovali proroka. Vedeli, že cesta bude dlhá a ich povinnosť ťažká. Vedeli, že si to bude vyžadovať obete, ale zachovali si vieru a priľnuli k svojim zmluvám, boli duchovne pripravené.
Skupina Svätých, predtým než opustili Nauvoo, napísala odkaz v zhromažďovacej sále v chráme, ktorý boli nútení opustiť. Píše sa tam: „Pán zhliadol na našu obeť: nasledujte nás.“11
Nedávno som sa zúčastnila na pionierskej výprave s mladými mužmi a mladými ženami z nášho zboru. Každé ráno som sa pýtala samej seba: „Čo je moja obeť? Ako ich môžem nasledovať?“
Druhý deň našej výpravy sme už ťahali svoje ručné vozíky trinásť kilometrov, keď sme prišli na miesto, ktoré sa volá „ženský úsek“. Muži a ženy sa rozdelili a muži odišli popredu na kopec. Keď sme začali ťahať svoje ručné vozíky, pozrela som sa na našich bratov v kňazstve, starých i mladých, ktorí stáli na oboch stranách cesty, klobúky v rukách na znak úcty k ženám.
Zo začiatku bola cesta ľahká, ale čoskoro sme sa dostali do hlbokého piesku a kopec začal byť veľmi strmý. Sklonila som hlavu a ťahala som zo všetkých síl, keď som pocítila, že sa vozík trhol vpred a keď som vzhliadla hore, uvidela som Lexi, jednu z mladých žien a moju susedku. Už vytiahla svoj ručný vozík na vrchol a keď uvidela, že potrebujeme pomoc, rozbehla sa naspäť. Keď sme prišli až na vrchol, veľmi som sa chcela rozbehnúť späť a pomôcť ostatným, ktorí išli za mnou, ale ledva som dýchala a moje srdce bilo tak rýchlo, že mi zopárkrát prišli na myseľ slová srdcový infarkt! S vďačnosťou som sa dívala na to, ako ostatné mladé ženy pustili svoje vozíky a rozbehli sa na pomoc.
Keď sme všetky prišli na vrchol, mali sme pár minút na to, aby sme si zapísali svoje pocity do denníka. Ja som si zapísala toto: „Nepripravila som sa príliš dobre po fyzickej stránke, a tak som nemala dosť sily pomôcť ostatným. Asi už nikdy nebudem musieť ťahať vozík, ale už nikdy nechcem dopustiť, aby moje sestry duchovne klesli, nikdy!“
Bola to posvätná skúsenosť, ktorá ma duchovne prebudila k mojim povinnostiam, ktoré mám voči svojej rodine a ostatným. Počas celej našej výpravy som premýšľala nad tým, čo som sa naučila.
Po prvé, naučila som sa veľa o svojich sestrách, o tých, ktoré samé ťahali ručné vozíky a o tých, ktoré aj dnes stále ťahajú svoje ručné vozíky samé. Približne dvadsať percent žien v týchto prvých výpravách ručných vozíkov bolo osamotených aspoň na kúsku cesty. Tieto ženy boli slobodné, rozvedené alebo ovdovené. Mnohé boli slobodné matky.12 Všetky ťahali spolu – dcéry zmluvy, mladé i staré, z rozličných pomerov, na rovnakej ceste, s rovnakým cieľom.
Tie, ktoré sa rozbehli pomôcť sestrám v núdzi mi pripomenuli záchranárov, tých čo sú vidieť, i tých, čo sú neviditeľní, ktorí si rýchlo všimnú, čo potrebujeme a konajú.
Premýšľam nad Pánovými slovami: Pôjdem pred vašou tvárou. Budem po vašej pravici a po vašej ľavici, a Duch môj bude v srdci vašom, a anjeli moji okolo vás, aby vás podopierali.13
Po oboch stranách cesty stáli verní, poslušní muži, ktorí dodržiavajú zmluvy. Ich kňazská moc – moc Božia, ktorá sa používa na požehnanie všetkých Jeho detí – nás pozdvihovala, posilňovala a podporovala. Boli pripomienkou toho, že nikdy nie sme samy. Keď dodržiavame svoje zmluvy, môžeme mať túto moc stále so sebou.
Premýšľala som nad mužmi, ktorí boli odlúčení od svojich rodín, a tie tak museli ťahať svoje ručné vozíky samy. Mnohí mužovia po ceste zomreli. Niektorí synovia zostali vo svojej rodnej krajine, aby slúžili na misii. Niektorí odišli už skôr, aby sa pripravili na príchod svojej rodiny do Salt Lake Valley. Niektorí mužovia chýbali zo svojej vlastnej vôle, lebo sa rozhodli nedodržiavať svoje zmluvy.
Mnohí aj dnes, rovnako ako tí, ktorí ich predošli, žijú v pomeroch, ktoré nie sú ideálne. Učíme sa ďalej o ideáli a usilujeme oň, lebo vieme, že neustála snaha nás udrží v pohybe na ceste a pripraví nás na príležitosti, kedy budeme môcť obdržať všetky prisľúbené požehnania, keď „očakáva[me] Hospodina“14.
Každý z nás vo svojom živote zakúsil, a aj naďalej bude zakúšať protivenstvo. Tento smrteľný život je dobou skúšky a my budeme neustále mať príležitosti na to, aby sme použili svoju slobodnú vôľu, aby sme sa rozhodli, čo sa naučíme z protivenstva, ktoré určite príde.
Ako dcéry Božie kráčame po ceste s vierou, pretože, ako učil prezident Thomas S. Monson, rozumieme tomuto: „Spásne obrady prijímané v chráme, ktoré nám umožňujú jedného dňa sa vrátiť k Nebeskému Otcovi vo večnom rodinnom zväzku a byť obdarení požehnaniami a mocou z výsosti stoja za každú obeť a za každú námahu.“15
Nestačí len byť na ceste, musíme sa prebudiť k svojej povinnosti a pokračovať s vierou, keď sa načahujeme k utešujúcej, posilňujúcej, oprávňujúcej a uzdravujúcej moci uzmierenia.
Sestry, mám vás rada. Mnohé z vás nepoznám osobne, ale viem, kto ste! Sme dcéry v Jeho kráľovstve, ktoré dodržiavajú zmluvy, a skrze tie zmluvy sme obdarované mocou a pripravené konať svoju povinnosť.
Združenie pomoci pripravuje ženy na požehnania večného života tým, že nás duchovne prebúdza, aby sme zvýšili vieru a osobnú spravodlivosť. Začnime od seba. Začnime tam, kde sme. Začnime teraz. Keď sme duchovne prebudené, budeme lepšie schopné posilňovať rodiny a domovy a pomáhať druhým.
Toto je dielo spásy a posilňujúca a oprávňujúca moc uzmierenia ho robí možným. Prebuďte sa a buďte tými, kto sme. Prebuďte sa k svojej povinnosti Sme dcéry nášho Nebeského Otca, ktorý nás miluje. O tom svedčím v mene Ježiša Krista, amen.