Pozerajte sa na iných ako na tých, kými sa môžu stať
Prezident Thomas S. Monson
Musíme rozvíjať schopnosť vidieť mužov takých, akými sa môžu stať.
Moji drahí bratia, dvakrát ročne sa toto úžasné Konferenčné centrum úplne naplní kňazstvom Božím, keď sa tu zhromaždíme, aby sme si vypočuli posolstvo inšpirácie. Je tu úžasný duch, ktorý prestupuje celým všeobecným kňazským zasadaním Cirkvi. Tento duch vyžaruje z Konferenčného centra a vstupuje do každej budovy, kde sa zhromažďujú synovia Boží. Tento večer tohto ducha určite cítime.
Pred mnohými rokmi, predtým ako bolo postavené toto nádherné Konferenčné centrum, sa jeden z návštevníkov Chrámového námestia v Salt Lake City zúčastnil konferenčného zasadania v Tabernákli. Vypočul si posolstvo od Bratov. Venoval pozornosť modlitbám. Počúval Tabernacle Choir a jeho nádhernú hudbu. Žasol nad majestátnosťou úžasného organu v Tabernákli. Keď zasadanie skončilo, niekto ho počul povedať: „Dal by som všetko, čo mám, aby som zistil, či to, čo tí rečníci dnes hovorili, je pravda.“ V podstate povedal: „Kiež by som mal svedectvo o evanjeliu.“
Na tomto svete neexistuje vôbec nič, čo by mohlo poskytnúť väčší pokoj a šťastie než svedectvo o pravde. Verím, že každý muž či mladý muž, ktorý je tu dnes večer, má svedectvo, hoci sa môžu líšiť intenzitou a silou. Ak cítite, že ešte stále nemáte také hlboké svedectvo, aké by ste si želali, nabádam vás, aby ste pracovali na tom, aby ste takéto svedectvo získali. Ak je silné a hlboké, pracujte na tom, aby ste si ho také udržali. Akí sme len požehnaní, že poznáme pravdu.
Bratia, mojím posolstvom dnes večer je, že tu je nespočetné množstvo ľudí, ktorí práve teraz majú len malé alebo žiadne svedectvo, ktorí ho však môžu obdržať, a aj ho obdržia, ak my budeme ochotní vynaložiť nejaké úsilie na to, aby sme sa s nimi podelili o to svoje a pomohli im zmeniť sa. V niektorých prípadoch môžeme byť my tým podnetom na zmenu. Najprv sa chcem zmieniť o tých, ktorí sú členmi, ale momentálne nie sú plne zaviazaní evanjeliu.
Pred mnohými rokmi, na konferencii územia v Helsinkách vo Fínsku, som si počas zasadania pre matky a dcéry vypočul silné, nezabudnuteľné a veľmi povzbudzujúce posolstvo. Hoci už odvtedy uplynulo takmer 40 rokov, nikdy naň nezabudnem. Spomedzi mnohého, o čom oná sestra hovorila, povedala aj to, že žena potrebuje počuť, že je pekná. Žena potrebuje počuť, že má cenu. Potrebuje počuť, že je hodnotná.
Bratia, viem že v tomto ohľade sa muži veľmi podobajú ženám. Aj my potrebujeme počuť, že máme nejakú cenu, že sme zdatní a spôsobilí. Potrebujeme dostať šancu slúžiť. Tí členovia, ktorí sú neaktívni alebo ktorí váhajú s tým, či sa stať opäť aktívnymi – s modlitbou hľadáme nejaký spôsob, ako k nim natiahnuť ruku. Keď ich požiadame, aby nejakým spôsobom slúžili, môže to byť práve ten popud, ktorí potrebujú, aby sa vrátili k plnej aktivite. Ale tí vedúci, ktorí by im v tomto ohľade mohli pomôcť, sú niekedy neochotní. Musíme mať na pamäti, že ľudia sa môžu zmeniť. Môžu zanechať svoje nesprávne návyky. Môžu činiť pokánie z priestupkov. Môžu byť hodnými držiteľmi kňazstva. A môžu usilovne slúžiť Pánovi. Rád by som vymenoval niekoľko príkladov.
V priebehu konferencie prezident kolu prečítal mená štyroch bratov, ktorí boli spôsobilí byť vysvätení za starších. Prezident Tanner týchto mužov poznal, pretože určitý čas žil v tejto oblasti. Ale prezident Tanner si ich pamätal, akí boli v minulosti a nevedel, že zmenili svoje životy a boli plne spôsobilí stať sa staršími.
Prezident kolu prečítal meno prvého muža a požiadal ho, aby sa postavil. Prezident Tanner mi pošepkal: „Pozri sa na neho. Nikdy by som si nepomyslel, že to dokáže.“ Prezident kolu prečítal meno druhého muža, a on sa postavil. Prezident Tanner do mňa opäť drgol a znova sa čudoval. A to sa zopakovalo pri všetkých štyroch bratoch.
Po konferencii sme spolu s prezidentom Tannerom mali možnosť pogratulovať týmto štyrom bratom. Boli príkladom toho, že sa muži môžu zmeniť.
V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch minulého storočia bol v Amerike veľmi populárny väzenský dozorca Clinton Duffy pre svoje úsilie opäť vrátiť do života mužov zo svojej väznice. Jeden z jeho kritikov povedal: „Mal by si vedieť, že leopardy si nemôžu zmeniť škvrny!“
Dozorca Duffy odpovedal: „Mali by ste vedieť, že ja nepracujem s leopardmi. Pracujem s mužmi, a muži sa menia každý deň.“1
Pred mnohými rokmi som slúžil ako prezident Kanadskej misie. Mali sme tam pobočku s veľmi malým počtom držiteľov kňazstva. Prezidentom pobočky bol vždy misionár. Mal som silný dojem, že prezidentom pobočky by mal byť miestny člen.
V tejto pobočke bol jeden dospelý člen, ktorý bol diakonom v Áronovom kňazstve, ale nechodil na zhromaždenia príliš často ani sa na nich príliš nezapájal, a tak nemohol postupovať v kňazstve. Pocítil som inšpiráciu povolať ho za prezidenta pobočky. Vždy si budem pamätať ten deň, kedy som s ním mal pohovor. Povedal som mu, že Pán ma inšpiroval, aby som ho povolal za prezidenta pobočky. Po mnohých protestoch z jeho strany, a po mnohom povzbudzovaní zo strany jeho manželky, mi dal najavo, že by rád slúžil. Vysvätil som ho za kňaza.
Toto bol nový začiatok pre oného muža. Rýchlo si dal život do poriadku a uistil ma, že bude žiť podľa prikázaní, tak ako sa od neho očakáva. Za niekoľko mesiacov bol vysvätený do úradu staršieho. Spolu so svojou manželkou a s celou rodinou dokonca išli do chrámu a boli spečatení. Ich deti slúžili na misii a boli zosobášené v dome Pána.
Niekedy, keď dáme svojim bratom najavo, že ich potrebujeme a že si ich vážime, pomôže im to učiniť ten krok k záväzku a plnej aktivite. Toto platí pre všetkých držiteľov kňazstva, bez ohľadu na vek. Je našou zodpovednosťou poskytnúť im príležitosti, aby žili tak, ako majú. Môžeme im pomôcť prekonať ich nedokonalosti. Musíme rozvíjať schopnosť vidieť mužov takých, akými sa môžu stať, keď obdržia svedectvo o Kristovom evanjeliu, a nie takých, akí sú teraz.
Raz som sa zúčastnil na konferencii v Leadville v Colorade. Leadville leží vo výške viac ako tritisíc metrov nad morom. Nepamätám si túto konferenciu len kvôli nadmorskej výške, ale tiež preto, čo sa v ten večer udialo. Bolo tam prítomných len veľmi málo držiteľov kňazstva. Rovnako ako tá pobočka v Kanadskej misii, aj tejto vždy predsedal misionár.
Mali sme v ten večer nádhernú konferenciu, ale keď sme spievali záverečnú pieseň, pocítil som inšpiráciu, že by mal byť prezidentom pobočky niekto miestny. Obrátil som sa k misijnému prezidentovi a opýtal sa: „Je tu niekto, kto by mohol byť prezidentom – niekto miestny?“
Odpovedal: „Neviem o nikom takom.“
Kým sme spievali, pozorne som si obzeral mužov, ktorí sedeli v prvých troch radoch. Moja pozornosť sa upriamila na jedného z týchto bratov. Povedal som misijnému prezidentovi: „Mohol by on slúžiť ako prezident pobočky?“
Odpovedal: „Neviem. Možno áno.“
Povedal som: „Prezident, vezmem ho do vedľajšej miestnosti a pohovorím si s ním. Vy len rozprávajte, keď dospievate, až kým sa nevrátime.“
Keď sme sa vrátili späť, misijný prezident ukončil svoje svedectvo. Predstavil som toho brata ako nového prezidenta pobočky. Od toho dňa viedol jednotku v Leadville v Colorade vždy miestny člen.
Bratia, tie isté zásady sa dajú použiť aj na tých, ktorí ešte nie sú členmi. Mali by sme rozvíjať schopnosť vidieť mužov takých, akými sa môžu stať, keď sa stanú členmi Cirkvi, keď budú mať svedectvo o evanjeliu a keď budú ich životy v súlade s jeho učením, a nie takých, akí sú teraz.
V roku 1961 sa v Salt Lake City konala celosvetová konferencia pre misijných prezidentov, a zúčastnil sa jej každý misijný prezident v Cirkvi. Prišiel som do Salt Lake City zo svojej misie v Toronte v Kanade.
Na jednom stretnutí sa zúčastnil N. Eldon Tanner, ktorý bol vtedy asistentom Kvóra Dvanástich a práve sa vrátil zo svojho prvého poverenia, keď predsedal misiám vo Veľkej Británii a západnej Európe. Rozprával nám o misionárovi, ktorý bol tým najúspešnejším misionárom, ktorého kedy stretol počas všetkých tých pohovorov, ktoré viedol. Povedal, že keď mal s týmto misionárom pohovor, povedal mu: „Predpokladám, že všetci ľudia, ktorých ste pokrstili, vám boli odporúčaní členmi.“
Mladý muž odpovedal: „Nie, všetkých sme našli pri kontaktovaní.“
Brat Tanner sa ho spýtal, v čom bol jeho prístup iný – prečo bol iba on taký úspešný, a iní nie. Mladý muž povedal, že sa pokúšal pokrstiť každú osobu, ktorú stretol. Povedal, že keď zaklopal na dvere, a uvidel muža, ktorý fajčil cigaru a bol oblečený v ošumelom oblečení, a vyzeral, že ho už nič nezaujíma – a už vôbec nie náboženstvo – tak si tento misionár vo svojej mysli oného muža predstavil v úplne odlišných pomeroch. V jeho mysli vyzeral ako hladko oholený a bol oblečený v bielom. A seba si ten misionár predstavil ako ho vedie k vodám krstu. Povedal: „Keď som sa na niekoho pozrel týmto spôsobom, bol som schopný vydať mu svoje svedectvo takým spôsobom, že sa mohlo dotknúť jeho srdca.“
Máme zodpovednosť pozerať sa na našich priateľov, našich kolegov a na našich susedov takým istým spôsobom. A znova, máme zodpovednosť vidieť ľudí takých, akými sa môžu stať, nie takých, akí sú. Úpenlivo vás prosím, aby ste o nich premýšľali týmto spôsobom.
Bratia, Pán nám povedal niečo o dôležitosti kňazstva, ktoré nesieme. Povedal nám, že ho obdržíme s prísahou a so zmluvou. Poučil nás, že musíme byť verní a spravodliví vo všetkom, čo obdržíme, a že máme zodpovednosť zachovávať túto zmluvu až do konca. A potom nám Otec dá všetko, čo má On.2
Odvaha je to slovo, ktoré by sme mali počúvať a mať vo svojom srdci – odvahu odvrátiť sa od pokušení, odvahu pozdvihnúť svoj hlas vo svedectve všetkým, ktorých stretneme, pamätajúc na to, že každý musí mať príležitosť vypočuť si toto posolstvo. Pre väčšinu ľudí nie je ľahké tak učiniť. Ale môžeme uveriť slovám, ktoré hovoril Pavol Timoteovi:
„Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania.
Nehanbi sa teda za svedectvo o našom Pánovi.“3
V máji 1974 som bol s bratom Johnom H. Grobergom na súostroví Tonga. Mali sme dohodnutú návštevu tongského kráľa a stretli sme sa s ním na oficiálnej schôdzke. Vymenili sme si obvyklé zdvorilosti. Avšak, predtým, než sme sa rozlúčili, povedal John Groberg niečo neobyčajné. Povedal: „Vaše Veličenstvo, naozaj by ste sa mali stať mormonom, a tiež vaši poddaní, pretože potom by boli vaše problémy a ich problémy do značnej miery vyriešené.“
Kráľ sa široko usmial a odpovedal: „Možno máte pravdu, John Groberg.“
Myslel som na apoštola Pavla, ktorý stál pred Agripom. Myslel som na Agripovu odpoveď na Pavlove svedectvo: „Bezmála by si ma presvedčil a urobil zo mňa kresťana.“4 Brat Groberg mal odvahu vydať svoje svedectvo kráľovi.
Dnes večer sú tu tisícky držiteľov kňazstva, ktorí slúžia Pánovi ako Jeho misionári na plný úväzok. Odpovedali na povolanie, opustili domov, rodinu, priateľov a školu a išli slúžiť. Tí, ktorí tomu nerozumejú, sa pýtajú: „Prečo odpovedajú tak pohotovo a sú ochotní dať tak veľa?“
Naši misionári by mohli odpovedať slovami Pavla, toho jedinečného misionára v časoch starodávnych: „Lebo keď kážem evanjelium, to nie je chválou pre mňa, to je moja povinnosť; beda by mi bolo, keby som nekázal evanjelium.“5
Sväté písma neobsahujú žiadne iné dôležitejšie prehlásenie, žiadnu inú zodpovednosť, záväznejšiu povinnosť a žiadne iné priamočiarejšie prikázanie než to, ktoré dal vzkriesený Pán, keď sa zjavil v Galilee jedenástim učeníkom. Povedal:
„Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi.
Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého
a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta.“6
Toto božské prikázanie, spojené s nádherným prísľubom, je dnes naším heslom, rovnako ako ním bolo uprostred časov. Misionárska práca je nevyhnutnou súčasťou Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Vždy bola a vždy bude. Ako prehlásil prorok Joseph Smith: „Po všetkom, čo bolo povedané, najväčšou a najdôležitejšou povinnosťou je hlásať evanjelium.“7
Počas dvoch krátkych rokov všetci misionári na plný úväzok, ktorí práve slúžia v tejto kráľovskej armáde Božej, ukončia túto prácu a vrátia sa do svojich domovov a k svojim milovaným. Ich náhradníkov nachádzame dnes večer v radoch držiteľov Áronovho kňazstva v Cirkvi. Mladí muži, ste pripravení odpovedať? Ste ochotní pracovať? Ste pripravení slúžiť?
Prezident John Taylor zhrnul požiadavky: „Ten druh mužov, ktorých potrebujeme ako nositeľov tohto posolstva evanjelia, sú muži, ktorí majú vieru v Boha, muži, ktorí majú vieru vo svoje náboženstvo, muži, ktorí si ctia svoje kňazstvo; … muži, ktorí sú plní Ducha Svätého a moci Božej … muži úcty, bezúhonnosti, cnosti a čistoty.“8
Bratia, každý z nás obdržal mandát deliť sa o Kristove evanjelium. Keď náš život spĺňa Boží štandard, tí, ktorí sú v našej sfére vplyvu nikdy nebudú žialiť: „Prešla žatva, pominulo leto, no nie sme zachránení.“9
Dokonalý Pastier duší, misionár, ktorý vykúpil ľudstvo, nám poskytol Svoje božské uistenie:
A keď sa stane, že budete pracovať po všetky svoje dni volajúc tento ľud k pokániu a privediete čo i len jednu dušu ku mne, aká veľká bude vaša radosť s ňou v kráľovstve môjho Otca!
A teraz, ak budete mať veľkú radosť s jednou dušou, ktorú ste priviedli ku mne do kráľovstva môjho otca, akú veľkú budete mať radosť, ak privediete mnoho duší ku mne!10
O tom, ktorý povedal tieto slová, vydávam svoje osobné svedectvo. On je Syn Boží, náš Spasiteľ a Vykupiteľ.
Modlím sa, aby sme mali odvahu spriateliť sa s ostatnými, aby sme boli vytrvalí a znova a znova sa o to pokúšali a aby sme mali pokoru, ktorá je potrebná na vyhľadávanie vedenia od nášho Otca, keď si plníme svoj mandát a delíme sa o evanjelium. Toto je naša zodpovednosť, bratia. V mene Ježiša Krista, amen.