Dokonalý jas nádeje
Pretože znovuzriadenie opätovne potvrdilo základnú pravdu, že Boh v tomto svete pracuje, môžeme dúfať, a dúfať by sme mali dokonca aj keď čelíme tým najneprekonateľnejším problémom.
Vlani v októbri nás prezident Russell M. Nelson vyzval, aby sme sa na túto konferenciu v apríli 2020 všetci pripravili dopredu, aby sme sa každý svojím spôsobom pozreli späť na slávu Božej ruky pri znovuzriadení evanjelia Ježiša Krista. Sestra Hollandová a ja sme brali toto prorocké pozvanie vážne. Predstavovali sme si, že žijeme na začiatku 19. storočia, zamerajúc sa na náboženské presvedčenia tej doby. V tomto prostredí našich predstáv sme sa pýtali: „Čo tu chýba? Čo si prajeme, aby sme mali? Čo dúfame, že Boh poskytne ako odpoveď na našu duchovnú túžbu?“
V dôsledku tohto sme si uvedomili, že pred dvoma storočiami by sme zúfalo dúfali v znovuzriadenie pravdivejšieho, chápania Boha, než aké mala väčšina v onej dobe, že je skrytý, ako sa často zdal byť po stáročia omylov a nedorozumenia. Ak by sme si požičali vetu od Williama Elleryho Channinga, významnej náboženskej osobnosti svojej doby, hľadali by sme „rodičovskú povahu Boha“, ktorú Channing považoval za „prvú veľkú náuku kresťanstva“.1 Takáto náuka by uznala Božstvo ako starostlivého Otca v nebi, namiesto tvrdého sudcu, ktorý vykonáva prísnu spravodlivosť, alebo ako neprítomného prenajímateľa, ktorý sa kedysi zaoberal pozemskými záležitosťami, ale teraz sa zaoberá niečím iným niekde inde vo vesmíre.
Áno, našou nádejou v roku 1820 by bolo nájsť Boha žijúceho, hovoriaceho a vedúceho tak otvorene v súčasnosti, ako to robil v minulosti, skutočného Otca, v najmilšom zmysle slova. Určite by to nebol chladný svojvoľný autokrat, ktorý predurčil niekoľko vyvolených k spáse a potom zvyšok ľudskej rodiny poslal na zatratenie. Nie, bol by taký, ktorého každý čin, podľa božského prehlásenia, bude „pre osoh sveta; lebo on miluje svet“2 a všetkých obyvateľov v ňom. Táto láska by bola Jeho hlavným dôvodom, aby poslal Ježiša Krista, Jeho Jednorodeného Syna, na zem.3
Keď už hovoríme o Ježišovi, keby sme žili v prvých rokoch 19. storočia, s veľkým znepokojením by sme si uvedomili, že pochybnosti o skutočnosti Spasiteľovho života a vzkriesenia sa začínajú v kresťanstve značne množiť. Preto by sme dúfali, že do celého sveta prídu dôkazy, ktoré potvrdia biblické svedectvo, že Ježiš je Kristus, doslovný Syn Boží, Alfa a Omega a jediný Spasiteľ, ktorého svet kedy spozná. Bolo by medzi našimi najdrahšími nádejami, že budú predložené ďalšie písomné dôkazy, niečo, čo by mohlo predstavovať ďalšie svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktoré rozširuje a pozdvihuje naše vedomosti o Jeho zázračnom narodení, úžasnej službe, zmiernej obeti a slávnom vzkriesení. Skutočne takýto dokument by bol „spravodlivosť [zoslaná] z neba; a pravd[a] [vyslaná] zo zeme“.4
Pri pohľade na kresťanský svet v onej dobe by sme dúfali, že nájdeme niekoho, kto je splnomocnený Bohom so skutočnou právomocou kňazstva, ktorý by nás mohol pokrstiť, udeliť dar Ducha Svätého a spravovať všetky obrady evanjelia potrebné pre povýšenie. V roku 1820 by sme dúfali, že sa naplnia výrečné sľuby Izaiáša, Micheáša a ďalších starodávnych prorokov o návrate majestátneho domu Pána.5 Boli by sme nadšení, keby sme znova videli slávu opäť vybudovaných svätých chrámov s Duchom, obradmi, mocou a právomocou učiť večné pravdy, uzdravovať osobné rany a navždy spájať rodiny. Hľadal by som skutočne kdekoľvek, aby som našiel niekoho splnomocneného povedať mne a mojej milovanej Patricii, že naše manželstvo tam bude spečatené na čas a na celú večnosť, nikdy nepočujúc ani nebyť prenasledovaný strašidelnou kliatbou prehlásenia „až kým vás smrť nerozdelí“. Viem, že „v dome [nášho] Otca je mnoho príbytkov“6, ale osobne, ak by som mal mať to šťastie, že zdedím jeden z nich, pre mňa by to nemohlo byť ničím viac ako len rozpadnutou chatrčou, ak by Pat a naše deti neboli so mnou, aby zdieľali toto dedičstvo. A pre našich predkov, z ktorých niektorí žili a zomreli dávno bez toho, aby počuli meno Ježiša Krista, by sme museli dúfať, že najspravodlivejšie a najmilosrdnejšie biblické koncepcie budú znovuzriadené – znovuzavedenie živých obetí ako spásnych obradov za ich zosnulých predkov.7 Žiadny zvyk, ktorý si dokážem predstaviť, by s väčšou nádherou nestvárňoval milujúci Boží záujem o každé z jeho pozemských detí bez ohľadu na to, kedy žili, alebo kde zomreli.
Náš zoznam nádejí z roku 1820 by mohol pokračovať, ale pravdepodobne najdôležitejším odkazom znovuzriadenia je, že také nádeje by neboli zbytočné. Počnúc v posvätnom háji a pokračujúc dodnes, tieto túžby sa začali odievať do skutočnosti a stali sa, ako učil apoštol Pavol a ďalší, skutočnými kotvami duše, jasnými a stálymi.8 To, v čo sa kedysi dúfalo, sa teraz stalo históriou.
Preto sa pozeráme späť na 200 rokov Božej dobroty zameranej na svet. Ale čo keď sa pozrieme dopredu? Stále máme nádeje, ktoré ešte neboli naplnené. Dokonca v tomto momente, vedieme vojnu typu „všetky ruky na palube“ s vírusom COVID-19, čo je vážne pripomenutie, že vírus9, ktorý je 1 000-krát menší ako zrnko piesku10, môže priniesť celú populáciu a globálne ekonomiky na kolená. Modlíme sa za tých, ktorí stratili milovaných pri tomto modernom more, ako aj za tých, ktorí sú v súčasnosti infikovaní alebo v ohrození. Jednoznačne sa modlíme za tých, ktorí poskytujú takú vynikajúcu zdravotnú starostlivosť. Keď sme nad týmto zvíťazíme – a my zvíťazíme – môžeme sa rovnako zaviazať oslobodiť svet od vírusu hladu, oslobodiť susedstvá a národy od vírusu chudoby. Kiež máme nádej v školy, v ktorých sa študenti učia – a neobávajú sa, že by mohli byť zastrelení – a v dar osobnej dôstojnosti pre každé dieťa Božie, nezaťažené akoukoľvek rasovou, etnickou alebo náboženskou formou predsudkov. Potvrdením tohto všetkého je naša vytrvalá nádej vo väčšiu oddanosť dvom najväčším prikázaniam: milovať Boha dodržiavaním Jeho rady a milovať našich blížnych prejavovaním láskavosti a súcitu, trpezlivosti a odpustenia.11 Tieto dve božské nariadenia sú stále – a navždy budú – jedinou skutočnou nádejou, že dáme našim deťom lepší svet ako ten, ktorý poznajú teraz.12
Okrem týchto globálnych túžob majú mnohí v dnešnom publiku hlboko osobné nádeje: nádej na zlepšenie manželstva alebo niekedy len nádej na manželstvo, nádej na zdolanie závislosti, nádej na návrat vzdorovitého dieťaťa, nádej na zastavenie fyzických a emocionálnych bolestí stoviek druhov. Pretože znovuzriadenie opätovne potvrdilo základnú pravdu, že Boh v tomto svete pracuje, môžeme dúfať, a dúfať by sme mali dokonca aj keď čelíme tým najneprekonateľnejším problémom. Toto bol význam toho, čo sa píše v písmach, keď Abrahám dokázal dúfať proti nádeji13 – to znamená, že dokázal veriť napriek všetkým dôvodom neveriť – že on a Sára môžu počať dieťa, aj keď sa to zdalo byť absolútne nemožné. Preto sa pýtam: „Keď sa toľko z našich nádejí z roku 1820 mohlo začať napĺňať zábleskom božského svetla na obyčajného chlapca, ktorý kľačal medzi stromami v severnej časti štátu New York, prečo by sme nemali dúfať, že spravodlivé túžby a kresťanské túžby môžu byť ešte vždy zázračne zodpovedané Bohom všetkej nádeje?“ Všetci musíme veriť, že to, po čom túžime v spravodlivosti, môže byť jedného dňa, nejakým spôsobom naše.
Bratia a sestry, vieme, aké boli niektoré náboženské nedostatky na začiatku 19. storočia. Ďalej vieme niečo aj o tom, čo v náboženstve chýba v dnešnej dobe, čo ešte vždy zanecháva hlad a nádeje niektorých nesplnené. Vieme, že množstvo takýchto nespokojností vedie niektorých k odkloneniu sa od tradičných cirkevných inštitúcií. Takisto vieme, ako napísal jeden frustrovaný spisovateľ, že „mnohí náboženskí vodcovia [našej doby] sa zdajú byť bezradní“ pri riešení tohto úpadku a ponúkajú v reakcii „tenkú kašu terapeutického deizmu, lacný symbolický aktivizmus, starostlivo kacírsku herézu [alebo niekedy jednoducho] nezaujímavý nezmysel“14 – a to všetko v čase, keď svet potrebuje oveľa viac, keď si nastupujúce pokolenie zaslúži omnoho viac a keď Ježiš ponúkol počas Svojej doby omnoho viac. Ako Kristovi učeníci sa môžeme dnes povzniesť nad dávnych Izraelitov, ktorí nariekali: „Suché sú naše kosti a zhynula naša nádej; sme stratení.“15 Vskutku, ak nakoniec stratíme nádej, stratíme naše posledné oporné vlastníctvo. Dante, prostredníctvom svojej Božskej komédie, napísal varovanie všetkým vstupujúcim nad samotnú bránu pekla: „Zanechajte všetku nádej,“ napísal, „vy, ktorí vchádzate sem“.16 Naozaj, keď je nádej preč, zostáva nám plameň pekla zúriaci na každej strane.
Takže, keď stojíme chrbtom k stene a ako hovorí náboženská pieseň, „ostatní pomocníci zlyhávajú a útecha sa vytráca“17, medzi našimi najnevyhnutnejšími cnosťami bude tento vzácny dar nádeje neoddeliteľne spojený s našou vierou v Boha a našou láskou k druhým.
V tomto roku dvestoročnice, keď sa obzrieme späť, aby sme videli všetko, čo sme dostali, a radujeme sa, keď si uvedomíme toľké splnené nádeje, opakujem sentiment krásnej mladej navrátilej sestry misionárky, ktorá nám pred niekoľkými mesiacmi v Johannesburgu povedala: „[My] sme neprišli tak ďaleko, aby sme zašli len tak ďaleko.“18
Parafrázujúc jednu z najinšpiratívnejších rozlúčkových rečí, aké boli kedy zaznamenané písmach, hovorím s prorokom Nefim a touto mladou sestrou:
„Milovaní bratia moji [a sestry], potom, čo ste [obdržali tieto prvé plody znovuzriadenia], chcem sa vás opýtať, či je už vykonané všetko? Hľa, hovorím vám: Nie; …
… Musíte sa tlačiť vpred so stálosťou v Kristovi, majúc dokonalý jas nádeje a lásku k Bohu, a ku všetkým ľuďom. … Ak sa budete tlačiť pred, … hovorí Otec: Budete mať život večný.“19
Ďakujem, bratia a sestry, za všetko, čo nám bolo dané v tejto poslednej a najväčšej zo všetkých dispenzácií, dispenzácii znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista. Dary a požehnania, ktoré z tohto evanjelia vyplývajú, pre mňa znamenajú všetko – všetko – a nikdy nebudem schopný za ne dostatočne poďakovať svojmu Otcovi v nebi. Mám „sľuby dodržať, a kilometre pred sebou, kým pôjdem spať, a kilometre pred sebou, kým pôjdem spať.“20 Kiež sa tlačíme vpred s láskou v srdci, kráčajúc v jase nádeje21, ktorá osvetľuje cestu svätého očakávania, na ktorej sme už 200 rokov. Svedčím o tom, že budúcnosť bude rovnako zázračná a hojne požehnaná, ako bola minulosť. Máme všetky dôvody, aby sme dúfali v ešte väčšie požehnania, ako sú tie, ktoré sme už dostali, pretože toto je dielo Všemohúceho Boha, toto je Cirkev pokračujúceho zjavenia a toto je evanjelium Kristovej neobmedzenej milosti a láskavosti. Svedčím o všetkých týchto pravdách a mnohých ďalších v mene Ježiša Krista, amen.