Dávanie svätosti Pánovi
Obeta je menej o „vzdaní sa“ a viac o „dávaní“ Pánovi.
Minulý rok som počas služby v predsedníctve územia Ázia – sever dostal telefonát od prezidenta Russella M. Nelsona, ktorý ma pozval, aby som slúžil ako druhý radca v predsedajúcom biskupstve. Láskavo pozval moju manželku Lori, aby sa pripojila k rozhovoru. Keď sa hovor skončil, stále sme tomu nemohli uveriť, keď sa vtom moja žena spýtala: „Čo vlastne robí predsedajúce biskupstvo?“ Po krátkej úvahe som odpovedal: „Neviem presne!“
O rok neskôr – a potom, čo som pocítil hlbokú pokoru a vďačnosť – môžem na otázku svojej manželky odpovedať s väčším porozumením. Predsedajúce biskupstvo okrem mnohých iných vecí dohliada na sociálnu a humanitárnu prácu Cirkvi. Táto práca teraz pokrýva celú zemeguľu a požehnáva viac Božích detí ako kedykoľvek predtým.
Ako predsedajúcemu biskupstvu nám pomáhajú úžasní zamestnanci Cirkvi a ďalší, vrátane generálneho predsedníctva Združenia pomoci, ktorí s nami slúžia vo výkonnom výbore Cirkvi pre sociálnu pomoc a sebestačnosť. Kvôli našej funkcii ako členov tohto výboru ma Prvé predsedníctvo požiadalo, aby som sa s vami spolu so sestrou Sharon Eubankovou, ktorá sa k nám prihovárala včera večer, podelil o novinky týkajúce sa nedávneho humanitárneho úsilia Cirkvi. Tiež nás obzvlášť požiadali, aby sme vyjadrili ich hlbokú vďačnosť – pretože, bratia a sestry, ste to vy, kto umožnil toto humanitárne úsilie.
Ako sme so znepokojením pozorovali počiatočné ekonomické dôsledky krízy COVID-19 na celom svete, mohli sme ľahko očakávať pokles peňažných príspevkov, ktoré boli Svätí schopní poskytnúť. Koniec koncov, naši vlastní členovia neboli imúnni voči prekážkam spôsobeným pandémiou. Predstavte si naše pocity, keď sme pozorovali pravý opak! Humanitárne dary v roku 2020 boli historicky najvyššie – a tento rok smerujú ešte vyššie. Vďaka vašej štedrosti Cirkev dokázala zrealizovať svoju najrozsiahlejšiu pomoc od založenia Humanitárneho fondu s viac ako 1 500 projektmi pomoci pri COVIDe vo viac ako 150 krajinách. Tieto dary, ktoré ste tak nezištne dali Pánovi, boli prevedené na život podporujúce potraviny, kyslík, zdravotnícky materiál a očkovanie pre tých, ktorí by inak boli bez toho.
Obrovské darovanie času a energie, ktoré členovia Cirkvi poskytujú na humanitárne účely, je rovnako významné ako príspevky materiálnych vecí. Aj počas zúriacej pandémie boli prírodné katastrofy, občianske konflikty a ekonomická nestabilita neutíchajúce a naďalej vyháňajú milióny ľudí z ich domovov. OSN teraz uvádza, že na svete je viac ako 82 miliónov násilne vysídlených ľudí.1 Pridajte k tomu milióny ďalších, ktorí sa rozhodnú utiecť pred chudobou alebo útlakom pri hľadaní lepšieho života pre seba alebo svoje deti, a môžete začať vnímať veľkosť tejto globálnej situácie.
S potešením môžem oznámiť, že vďaka mnohým dobrovoľníckym hodinám a talentom Cirkev prevádzkuje centrá pre prijímanie utečencov a imigrantov na viacerých miestach v USA a Európe. A vďaka vašim príspevkom poskytujeme materiál, finančné prostriedky a dobrovoľníkov na pomoc podobným programom, ktoré realizujú iné organizácie po celom svete.
Dovoľte mi, aby som zo srdca poďakoval tým Svätým, ktorí sa ponúkli, že nasýtia, zaodejú a pomôžu týmto utečencom usadiť sa a stať sa sebestačnými a spriatelia sa s nimi.
Včera večer sa s vami sestra Eubanková podelila v tejto súvislosti o niekoľko úžasných snáh Svätých. Keď sa nad týmto úsilím zamýšľam, moje myšlienky sa často obracajú na zásadu obete a priame spojenie tejto zásady s dvoma veľkými prikázaniami milovať Boha a milovať svojho blížneho.
V modernom pojme termín obeť evokuje predstavu „vzdania sa“ vecí pre Pána a Jeho kráľovstvo. V dávnych dobách bol však význam slova obeť užšie spojený s jeho dvoma latinskými koreňmi: sacer, čo znamená „posvätný“ alebo „svätý“, a facere, čo znamená „robiť“.2 Staroveká obeť teda znamenala doslova urobiť niečo alebo niekoho svätým.3 Z tohto pohľadu je obetovanie proces, ako sa stať svätým a spoznať Boha, nie udalosť alebo rituálne „vzdanie sa“ vecí pre Pána.
Pán povedal: „Lebo [pravú] lásku chcem, a nie obete, poznanie Boha viac ako zápaly.“4 Pán chce, aby sme sa stali svätými5, aby sme mali pravú lásku6 a aby sme Ho spoznali.7 Ako učil apoštol Pavol: „A čo by som rozdal všetok svoj majetok, i telo si dal spáliť, a lásky by som nemal, nič mi to nepomôže.“8 V podstate chce Pán naše srdcia; chce, aby sme sa stali novými stvoreniami v Kristovi.9 Ako prikázal Nefitom: „A budete mi prinášať ako obeť srdce zlomené a ducha skrúšeného.“10
Obeta je menej o „vzdaní sa“ a viac o „dávaní“ Pánovi. Na vchode do každého z našich chrámov sú vyryté slová „Svätosť Pánovi; Dom Pána“. Keď zachovávame svoje zmluvy obeťami, stávame sa svätými vďaka milosti Ježiša Krista a pri oltároch svätého chrámu so zlomeným srdcom a skrúšeným duchom odovzdávame svoju svätosť Pánovi. Starší Neal A. Maxwell učil: „Podriadenie vôle [alebo srdca11] jednotlivca je skutočne jediná unikátne osobná záležitosť, ktorú musíme položiť na Boží oltár. … Ale keď začneme podriaďovať samých seba tým, že necháme našu vôľu stratiť sa v Božej vôli, vtedy Mu naozaj niečo dávame!“12
Keď sa na naše obete za druhých pozeráme z perspektívy „vzdania sa“, môžeme ich vnímať ako bremeno a nechať sa odradiť, ak naše obete nie sú uznané alebo odmenené. Keď sa však pozrieme z perspektívy „dávania“ Pánovi, naše obete za druhých sa stávajú darmi a radosť zo štedrého dávania sa stáva ich vlastnou odmenou. Naše obete, oslobodené od potreby lásky, súhlasu alebo ocenenia od druhých, sa stávajú najčistejším a najhlbším prejavom našej vďačnosti a lásky k Spasiteľovi a k našim blížnym. Akýkoľvek pyšný pocit zo sebaobetovania ustupuje pocitom vďačnosti, veľkorysosti, spokojnosti a radosti.13
Niečo sa stáva svätým – či už ide o náš život, majetok, čas alebo talenty – nie jednoducho tým, že sa ho vzdáme, ale skôr tým, že ho zasvätíme14 Pánovi. Humanitárna práca Cirkvi je takýmto darom. Je to výsledok kolektívnych, zasvätených obetí Svätých, prejav našej lásky k Bohu a Jeho deťom.15
Steve a Anita Canfieldovci sú zástupcami Svätých neskorších dní na celom svete, ktorí na vlastnej koži zažili pretvárajúce požehnania dávania Pánovi. Ako misionári programu sociálnej pomoci a sebestačnosti boli Canfieldovci požiadaní, aby poskytli pomoc v utečeneckých táboroch a imigračných centrách po celej Európe. Vo svojom profesionálnom živote bola sestra Canfieldová svetovou dizajnérkou interiérov, ktorú si najímali bohatí klienti na skrášlenie svojich luxusných domov. Zrazu sa ocitla vrhnutá do sveta, ktorý bol úplným opakom, pretože slúžila medzi ľuďmi, ktorí stratili takmer všetko, čo sa týka pozemského vlastníctva. Podľa jej slov vymenila „mramorové chodníky za hlinené podlahy“ a pritom našla nesmierny stupeň naplnenia, keď sa s manželom začala priateliť – a čoskoro milovať a objímať – s tými, ktorí potrebovali ich starostlivosť.
Canfieldovci poznamenali: „Nemali sme pocit, že by sme sa niečoho ‚vzdali‘, aby sme slúžili Pánovi. Našou túžbou bolo jednoducho ‚dať‘ Mu svoj čas a energiu na to, aby nás použil na požehnanie Jeho detí akýmkoľvek spôsobom, ktorý uznal za vhodný. Keď sme pracovali spolu so svojimi bratmi a sestrami, tak sa nám celý vonkajší vzhľad – všetky rozdiely v pôvode alebo v majetku – rozplynuli a jednoducho sme si navzájom videli srdcia. Neexistuje žiadny stupeň kariérneho úspechu alebo materiálnych ziskov, ktoré by sa mohli rovnať tomu, ako nás obohatili tieto skúsenosti zo služby medzi najpokornejšími z Božích detí.“
Príbeh Canfieldovcov a mnohých ďalších im podobných mi pomohol oceniť text jednoduchej, ale hlbokej piesne z Primáriek:
„Daj“, povedal malý potôčik,
ako sa ponáhľal dole kopcom;
„som malý, viem, ale kamkoľvek idem,
polia sú stále zelenšie.“
Áno, každý z nás je malý, ale spoločne, keď sa ponáhľame dávať Bohu a svojim blížnym, nech ideme kamkoľvek, životy sú obohatené a požehnané.
Tretí verš tejto piesne je menej známy, ale končí týmto láskyplným pozvaním:
Dávajte teda, ako dáva Ježiš;
je tu niečo, čo môže dať každý.
robte to, čo potôčiky a kvety:
pre druhých a Boha žite.16
Drahí bratia a sestry, keď žijeme pre Boha a druhých tým, že dávame svoje prostriedky, svoj čas a, áno, dokonca aj nás samých, nechávame svet o niečo zelenší a Božie deti o niečo šťastnejšie a pritom sa stávame o niečo svätejšími.
Nech vás Pán bohato požehná za obete, ktoré Mu tak štedro dávate.
Svedčím o tom, že Boh žije. Muž Svätosti je meno Jeho.17 Ježiš Kristus je Jeho Syn a On je darca všetkých dobrých darov.18 Kiežby sme sa skrze Jeho milosť a zachovávanie našich zmlúv skrze obeť stali svätými a vždy dávali Pánovi väčšiu lásku a svätosť.19 V posvätnom mene Ježiša Krista, amen.