Ustal deň zázrakov?
Najväčšiu pozornosť by sme mali venovať duchovným zázrakom, ktoré sú dostupné všetkým Božím deťom.
Keď som pred rokom pri plnení cirkevných povinností prišiel do Kalifornie, navštívil som s prezidentom kolu rodinu Clarka a Holly Falesovcov. Bolo mi povedané, že boli nedávno svedkami zázraku. Keď sme k nim prišli, Clark len s veľkým úsilím stál a vítal nás, pretože mal chrbát, krk a ruky upevnené v ortézách.
Dva mesiace predtým sa Clark, jeho syn Ty a ďalších asi 30 mladých mužov a vedúcich zúčastnili kolovej dobrodružnej výpravy, pri ktorej vyšli na 4 322 metrov vysoký hrebeň hory Mount Shasta, jeden z najvyšších vrchov v Kalifornii. Druhý deň tohto namáhavého výstupu väčšina lezcov dosiahla hrebeň – úžasný výkon možný len vďaka mesiacom prípravy.
Medzi prvými na vrchu bol toho dňa aj Clark. Po krátkom odpočinku pri okraji vrcholu sa postavil a urobil pár krokov. Pri tom zakopol a spadol chrbtom cez okraj zrázu, pričom padal 12 metrov voľným pádom a potom sa nekontrolovateľne kotúľal dole po zamrznutom zráze ďalších 91 metrov. Je pozoruhodné, že Clark vôbec prežil, ale bol vážne zranený a nemohol sa hýbať.
Zázraky, ktoré Clark zažíval počas tejto traumatickej udalosti, boli len začiatkom. Ako prvá sa k nemu „náhodou“ dostala skupina turistov, medzi ktorými boli členovia horskej služby a profesionálni záchranári. Okamžite Clarka zaistili proti šoku a so svojím vybavením mu pomohli zostať v teple. Táto skupina tiež „náhodou“ práve testovala nové komunikačné zariadenie, takže vyslala požiadavku na rýchlu pomoc z oblasti, kde nebolo možné zachytiť signál mobilným telefónom. K Mount Shasta bola okamžite vyslaná malá helikoptéra vzdialená asi hodinu letu. Po dvoch nebezpečných a neúspešných pokusoch pristáť vo výške, ktorá bola na hranici možností helikoptéry, a za nepriaznivých poveternostných podmienok začal pilot tretí a poslední pokus. Keď sa helikoptéra priblížila z iného uhla, zmenil sa „náhodou“ smer vetra a helikoptéra mohla pristáť práve na tak dlho, aby skupina mohla rýchlo vtesnať Clarka do malého priestoru za sedadlom pilota.
Clark podstúpil vyšetrenia na traumatológii a testy ukázali, že utrpel mnohopočetné zlomeniny krku, chrbtice, rebier a zápästí; mal prerazenú jednu stranu pľúc a mnohopočetné tržné rany a odreniny. V ten deň mal „náhodou“ službu vyhlásený neurochirurg, ktorý dochádzal do tejto nemocnice iba niekoľkokrát za rok. Tento lekár neskôr uviedol, že nikdy predtým nevidel nikoho, kto by utrpel takéto poškodenia miechy a krčnej artérie a prežil. U Clarka sa očakávalo, že nielenže bude žiť, ale že sa navráti do plnohodnotného života. Tento chirurg, ktorý sa považuje za neveriaceho, povedal, že prípad Clarka stojí proti všetkým jeho vedeckým znalostiam o neurologických poraneniach a dá sa opísať iba ako zázrak.
Keď nám Clark a Holly dorozprávali tento dramatický príbeh, nevedel som, čo na to povedať. Nebolo to len preto, že došlo k očividným zázrakom, ale že nastal ešte väčší zázrak. Mal som hlboký dojem, duchovné svedectvo, že Holly a každé z piatich nádherných detí, ktoré sedeli v obývačke so svojimi rodičmi, majú takú vieru, že by dokázali prijať akúkoľvek situáciu bez ohľadu na to, ako by oný deň mohol dopadnúť a stále by sa im duchovne darilo. Clark a Holly a ich dve staršie deti, Ty a Porter, sú dnes s nami tu v Konferenčnom centre.
Pri premýšľaní o tomto zážitku rodiny Falesovcov som veľa premýšľal o situácii mnohých ďalších ľudí. Čo všetci tí Svätí neskorších dní, ktorí sú naplnení vierou, dostali kňazské požehnanie, bez prestávky sa modlia, dodržiavajú zmluvy a sú plní nádeje, ale k ich zázraku stále neprichádza? Teda nie tým spôsobom, ktorý oni považujú za zázrak. Nie tým spôsobom, akým sa zdá, že ostatní obdržiavajú zázraky.
A čo tí, ktorí roky alebo desaťročia, alebo po celý svoj smrteľný život trpia veľkým súžením – fyzickým, duchovným či citovým? Čo tí, ktorí umierajú vo veľmi nízkom veku?
Iba pred dvoma mesiacmi dva manželské páry, držitelia chrámových odporučení, vyrazili v malom lietadle s tromi deťmi, misionármi na plný úväzok, a ďalšími piatimi deťmi na krátky let. Som si istý, že sa pred odletom modlili o bezpečie a modlili sa vrúcne aj vo chvíli, kedy lietadlo začalo mať vážne technické problémy predtým, ako sa zrútilo. Nikto z nich neprežil. A čo oni?
Majú dobrí ľudia a ich blízki dôvod klásť si otázku, ktorú položil Mormon: „Ustal deň zázrakov?“
So svojím obmedzeným poznaním nedokážem vysvetliť, prečo v niektorých prípadoch dôjde k božskému zásahu, a v iných nie. Možno však nedostatočne rozumieme tomu, čo je podstatou zázraku.
Často popisujeme ako zázrak to, že sme sa uzdravili spôsobom, ktorý lekárska veda nedokáže úplne vysvetliť, alebo že sme sa vyhli osudnému nebezpečenstvu tým, že sme poslúchli jasné nabádanie. Zázrak je ale definovaný ako „prospešná udalosť uskutočnená prostredníctvom božskej moci, ktorej smrteľníci nerozumejú“, čo nám poskytuje rozšírený náhľad na záležitosti večnej povahy. Táto definícia nám tiež umožňuje zamyslieť sa nad zásadnou úlohou viery pri prijatí zázraku.
Moroni učil: „Nikdy nikto nevykonal zázraky, pokiaľ nemal vieru.“ Ammón prehlásil: „Boh poskytol prostriedky, aby človek, skrze vieru, mohol vykonávať mocné zázraky.“ Josephovi Smithovi Pán zjavil: Lebo ja som Boh, … a ja budem ukazovať zázraky … všetkým tým, ktorí veria v meno moje.
Kráľ Nebúkadnecar žiadal od Šadracha, Méšacha a Abéd-Nega, aby uctievali zlatý obraz, ktorý ustanovil ako boha a hrozil im: „Ale ak sa nebudete klaňať, … vás hodia do rozpálenej pece.“ Potom sa im vysmieval: „Aký boh by vás mohol vyslobodiť z mojich rúk?“
Títo traja oddaní učeníci povedali: „Keď to musí byť, náš Boh, ktorého vzývame, nás môže vyslobodiť z rozpálenej ohnivej pece. … Ale ak nie, vezmi na vedomie, kráľu, že tvojich bohov nebudeme vzývať.“
Mali plnú dôveru v to, že ich Boh môže oslobodiť; „ale ak nie“, mali úplnú vieru v Jeho plán.
Rovnako sa Starší David A. Bednar raz opýtal istého mladého muža, ktorý požiadal o kňazské požehnanie: „Pokiaľ je vôľou Nebeského Otca, aby si bol vo svojej mladosti prenesený do duchovného sveta, aby si tam pokračoval vo svojom poslaní, máš dosť viery na to, aby si sa podrobil Jeho vôli a nebol uzdravený?“ Máme aj my vieru, že nebudeme uzdravení zo svojich pozemských súžení, aby sme mohli byť uzdravení večne?
Rozhodujúca otázka na zamyslenie znie: „V čo, či koho, vkladáme svoju vieru?“ Je naša viera zameraná iba na to, že chceme úľavu od bolesti a utrpenia, alebo je pevne sústredená na Boha Otca a Jeho svätý plán a na Ježiša Krista a Jeho uzmierenie? Viera v Oca a Syna nám umožňuje chápať a prijímať Ich vôľu, zatiaľ čo sa pripravujeme na večnosť.
Dnes svedčím o zázrakoch. Byť dieťaťom Božím je zázrak. Obdržať telo podľa Jeho obrazu a podoby je zázrak. Dar Spasiteľa je zázrak. Uzmierenie Ježiša Krista je zázrak. Možnosť získať večný život je zázrak.
Napriek tomu, že je počas našej smrteľnej existencie dobré modliť sa za fyzickú ochranu a uzdravenie a pracovať na tom, najväčšiu pozornosť by sme mali venovať duchovným zázrakom, ktoré sú dostupné všetkým Božím deťom. Nech sme akéhokoľvek etnického pôvodu, akejkoľvek národnosti a bez ohľadu na to, čo sme urobili, pokiaľ budeme činiť pokánie, bez ohľadu na to, čo sa nám možno stalo – všetci máme rovnaký prístup k týmto zázrakom. Prežívame zázrak a ďalšie zázraky sú pred nami. V mene Ježiša Krista, amen.