Obráťte sa k Pánovi

Biskup W. Christopher Waddell

Druhý radca v Predsedajúcom biskupstve

Nemôžeme ovplyvniť všetko, čo sa nám prihodí, ale máme absolútny vplyv na to, ako na zmeny v živote zareagujeme.

Na jar roku 1998 sme s Carol mali možnosť spojiť služobnú cestu s rodinnou dovolenkou a vziať svoje štyri deti a nedávno ovdovenú svokru na niekoľko dní na Havaj.

Noc pred odletom na Havaj diagnostikoval lekár nášmu štvormesačnému synovi Jonathonovi zápal stredného aj vnútorného ucha a bolo nám povedané, že najmenej tri až štyri dni nebude môcť nikam ísť. Bolo rozhodnuté, že Carol zostane doma s Jonathonom a ja pôjdem so zvyškom rodiny.

Prvý náznak toho, že to nebude výlet, ako som si predstavoval, prišiel hneď po našom prílete. Keď sme išli po mesiacom zaliatej ceste lemovanej palmami s výhľadom na oceán pred nami, otočil som sa, aby som povedal niečo o kráse ostrova a v tomto romantickom okamihu a namiesto toho, aby som uvidel Carol, som sa díval do očí svojej svorky, ktorú, mal by som dodať, mám veľmi rád. Jednoducho nebolo to to, čo som očakával. Ani Carol nečakala, že strávi dovolenku sama doma s našim chorým synom.

V živote nastanú chvíle, kedy sa ocitneme na nečakanej ceste a budeme čeliť závažnejším okolnostiam, než je zrušená dovolenka. Ako zareagujeme, keď nám udalosti, často mimo našu kontrolu, zmenia život, ktorý sme si plánovali alebo priali?

6. júna 1944 prišiel Hyrum Shumway, mladý druhý podporučík v armáde Spojených štátov, pri spojeneckej invázii na pláž Omaha. Bezpečne sa vylodil, ale 27. júla ho pri postupe spojeneckej armády vážne zranil výbuch protitankovej míny. V okamihu sa jeho život a budúca lekárska kariéra dramaticky zmenili. Po mnohých operáciách, ktoré mu pomohli dostať sa z najvážnejších zranení, brat Shumway už nikdy nevidel. Ako na to zareagoval?

Po troch rokoch v rehabilitačnej nemocnici sa vrátil domov do Lovellu vo Wyomingu. Vedel, že jeho sen stať sa lekárom už nie je splniteľný, ale bol odhodlaný žiť ďalej, oženiť sa a podporovať rodinu.

Nakoniec našiel prácu v Baltimore v Marylande ako rehabilitačný poradca a špecialista pri hľadaní zamestnania pre nevidiacich. Pri vlastnej rehabilitácii sa naučil, že nevidiaci sú toho schopní zvládnuť viac, než si sám uvedomoval a počas ôsmich rokov v tejto funkcii našiel zamestnanie viacerým slepým ľuďom než ktorýkoľvek iný poradca v celom štáte.

Keď si teda bol Hyrum istý schopnosťou postarať sa o rodinu, požiadal svoju priateľku o ruku so slovami: „Pokiaľ budeš čítať poštu, triediť ponožky a riadiť auto, ja zvládnem to ostatné.“ Za nejaký čas boli spečatení v chráme v Salt Lake a nakoniec boli požehnaní ôsmimi deťmi.

V roku 1954 sa Shumwayovci vrátili do Wyomingu, kde brat Shumway pracoval 32 rokov ako riaditeľ štátnej vzdelávacej inštitúcie pre nepočujúcich a nevidiacich. Zároveň slúžil sedem rokov ako biskup zboru Cheyenne First Ward a neskôr 17 rokov ako patriarcha kolu. Po odchode do dôchodku slúžili brat a sestry Shumwayovci tiež ako misionársky pár v misii Londýn Anglicko juh.

Hyrum Shumway zomrel v marci 2011 a zanechal svojim potomkom, deťom, vnukom a pravnúčatám, odkaz viery a dôvery v Pána, dokonca aj v náročných situáciách.

Hyrumovi Shumwayovi síce vojna zmenila život, ale on nikdy nepochyboval o svojej božskej podstate a večnom potenciáli. Aj my sme duchovní synovia a dcéry Božie a „prijali [sme] Jeho plán pomocou ktorého môžeme obdržať hmotné telo a získať pozemské skúsenosti, aby [sme] postúpili bližšie k dokonalosti a nakoniec naplnili [naše] božské určenie ako dedičia večného života“. Žiadne zmeny, skúšky či protivenstvá nemôžu tento smer večnej cesty zmeniť – jedine naše rozhodnutia, keď používame slobodu jednania.

Zmeny a z nich vyplývajúce ťažkosti, s ktorými sa v smrteľnosti stretávame, prichádzajú v rôznych podobách a rozsahu a na každého z nás doliehajú špecifickým spôsobom. Podobne ako vy, vídavam aj ja svojich priateľov a rodinu čeliť výzvam spôsobených:

Smrťou blízkeho človeka.
Bolestným rozvodom.
Možno tým, že nikdy nemali príležitosť uzavrieť manželstvo.
Vážnou chorobou či úrazom.
A dokonca aj prírodnou katastrofou, ako sme toho boli svedkami nedávno po celom svete.

A mohol by som pokračovať. Napriek tomu každá „zmena“ môže na naše osobné okolnosti pôsobiť jedinečným spôsobom, z nej vyplývajúca skúška či výzva má jedno spoločné – skrze zmiernu obeť Ježiša Krista je vždy dostupná nádej a pokoj. Uzmierenie Ježiša Krista poskytuje to najlepšie nápravné a hojivé opatrenie pre každé zranené telo, poškodeného ducha a zlomené srdce.

Spasiteľ vie, tak ako to nemôže chápať nikto iný, čo osobne potrebujeme, aby sme sa uprostred zmien posunuli dopredu. Na rozdiel od priateľov a blízkych k nám nielenže cíti sympatiu, ale aj dokonalú empatiu, pretože sám prežil to, čo prežívame my. Ježiš Kristus okrem toho, že zaplatil cenu a trpel za naše hriechy, tiež kráčal po každej ceste, boril sa s každou výzvou a čelil každému ublíženiu – fyzickému, duševnému, či duchovnému – s ktorými sa kedy v smrteľnosti stretneme.

Prezident Boyd K. Packer učil: „Milosrdenstvo a milosť Ježiša Krista sa nevzťahujú len na tých, ktorí sa dopúšťajú hriechov … ale zahŕňajú aj zasľúbenie trvalého pokoja všetkým tým, ktorí Krista prijímajú a nasledujú Ho. … Jeho milosť je mocný liečiteľ, dokonca aj pre tých, ktorí sú zranení nevinne.“

Počas smrteľnosti nemôžeme ovplyvniť všetko, čo sa nám prihodí, ale máme absolútny vplyv na to, ako na zmeny v živote zareagujeme. To neznamená, že výzvy a skúšky, ktorým čelíme, sú nevýznamné alebo že sú pre nás ľahko zvládnuteľné. Neznamená to, že budeme zbavení bolesti či zármutku. Ale znamená to, že máme dôvod na nádej a že vďaka uzmiereniu Ježiša Krista môžeme kráčať vpred a dočkať sa lepších dní, dokonca dní plných radosti, svetla a šťastia.

V Mosiášovi čítame príbeh o Almovi, bývalom kňazovi kráľa Nóacha a o jeho ľude, ktorý, súc varovaný Pánom, „…[odišiel] do pustatiny pred vojskami kráľa Nóacha“. Po ôsmich dňoch „prišli do … veľmi krásnej a príjemnej krajiny“, kde „vztýčili stany svoje, a začali obrábať zem, a začali stavať stavby“.

Ich situácia vyzerala sľubne. Prijali evanjelium Ježiša Krista. Krstom uzatvorili zmluvu, že budú slúžiť Pánovi a dodržiavať Jeho prikázania. A „množili a nesmierne sa im [v krajine] darilo“.

Ich situácia sa ale vzápätí zmenila. „Vojsko Lámánitov bolo vo vnútri hraníc krajiny.“ Alma a jeho ľud sa zrazu ocitli v zajatí a „ich strasti boli tak veľké, že začali mocne volať k Bohu“. Navyše, dokonca im ich podmanitelia prikázali, aby sa prestali modliť, inak mal byť „každý, kto bude pristihnutý ako volá k Bohu, … usmrtený“. Alma a jeho ľud neurobili nič, čím si tieto nové životné okolnosti zaslúžili. Ako na to zareagovali?

Namiesto toho, aby obviňovali Boha, obrátili sa k Nemu a „vyliali pred ním srdcia svoje“. Pán v reakcii na ich vieru a tiché modlitby odpovedal: „Buďte dobrej mysle. … Uľahčím bremená, ktoré sú vložené na ramená vaše, že ich dokonca nebudete cítiť na chrbtoch svojich.“ Krátko po tom ich „Pán … posilnil, takže niesli bremená svoje s ľahkosťou a podrobovali sa radostne a s trpezlivosťou všetkej vôli Pánovej“. Napriek tomu, že ešte neboli zo zajatia oslobodení, vďaka tomu, že sa obrátili k Pánovi, a nie od Pána, boli požehnaní podľa svojich potrieb a Pánovej múdrosti.

Starší Dallin H. Oaks učil: „Uzdravujúce požehnanie prichádza mnohými spôsobmi, tak aby vyhovovalo individuálnym potrebám, tak ako to vie Ten, kto nás najviac miluje. Niekedy je „uzdravenie“ vyliečením našich chorôb alebo uľahčením bremena. Ale niekedy sme ,uzdravení‘ tým, že nám je daná sila alebo porozumenie či trpezlivosť niesť bremeno na nás položené.“

Napokon, „ich viera a ich trpezlivosť boli tak veľké“, že Pán Almu a jeho ľud oslobodil a oni tak ako my „vyliali vďaky svoje Bohu, lebo boli v porobe a nikto ich nemohol vyslobodiť okrem Pána, ich Boha“.

Je smutným paradoxom, že až príliš často sa tí, ktorí potrebujú pomoc najviac, odvracajú od jediného dokonalého zdroja pomoci – nášho Spasiteľa Ježiša Krista. Známy príbeh z písiem o „medenom hadovi“ nás učí, že keď čelíme ťažkostiam, máme na výber. Potom, čo bolo veľa detí Izraela poštípaných od „ohnivých lietajúcich hadov“, „bol pozdvihnutý predobraz, aby každý, kto naň pohliadne, mohol žiť. [Ale bol to ich výber.] A mnohí pohliadli a žili.

… Ale bolo mnoho tých, ktorí boli tak zatvrdení, že nechceli pohliadnuť, takže zahynuli.“

Tak ako dávni Izraeliti, sme aj my vyzývaní a povzbudzovaní, aby sme hľadeli k Spasiteľovi a žili – lebo Jeho jarmo je lahodné a Jeho bremeno je ľahké, dokonca aj keď naše môže byť ťažké.

Alma mladší učil túto posvätnú pravdu: „Viem, že každý, kto vloží dôveru svoju v Boha, bude mať v skúškach svojich a v trápeniach svojich, a v strastiach svojich oporu, a bude pozdvihnutý posledného dňa.“

V týchto neskorších dňoch nám Pán poskytuje veľa prostriedkov, našich „medených hadov“ určených na to, aby nám pomohli hľadieť ku Kristovi a vkladať dôveru do Neho. Zvládanie životných ťažkostí nie je o ignorovaní reality, ale skôr o tom, na čo sa rozhodneme zamerať a na akom základe sa rozhodneme stavať.

Medzi tieto prostriedky patria mimo iných:

Pravidelné štúdium písiem a učení žijúcich prorokov.
Častá a úprimná modlitba a pôst.
Spôsobilé prijímanie sviatosti.
Pravidelné navštevovanie chrámu.
Kňazské požehnania.
Múdre rady od vyškolených profesionálov.
A dokonca aj lieky, pokiaľ sú správne predpísané a užívané.

Nech už nás v živote stretne akákoľvek zmena a nech už kráčame po akejkoľvek nečakanej ceste, to ako zareagujeme je na nás. Naším najlepším rozhodnutím je vždy obrátiť sa k Spasiteľovi a chytiť sa Jeho natiahnutej ruky.

Starší Richard G. Scott učil túto večnú pravdu: „Skutočne trvalé šťastie a s ním spojená sila, odvaha a výkonnosť na prekonanie tých najväčších ťažkostí príde, keď zameriate svoj život na Ježiša Krista. … „Neexistuje žiadna garancia okamžitých výsledkov, existuje uistenie, že v Pánovom čase prídu riešenia, zavládne pokoj a radosťou bude prázdnotu.“

O týchto pravdách vydávam svedectvo. V mene Ježiša Krista, amen.