Živý chlieb, ktorý zostúpil z neba
Ak dychtíme po tom, aby sme prebývali v Kristovi a chceme, aby On prebýval v nás, potom je svätosť tým, o čo usilujeme.
Deň potom, ako Ježiš zázračne nasýtil 5 000 v Galilei iba s piatimi jačmennými chlebami a dvomi rybičkami, opäť hovoril k ľuďom v Kafarnaume. Spasiteľ si všimol, že mnohí sa až tak nezaujímali o Jeho učenia ako o to, aby boli opäť nasýtení. Preto sa ich snažil presvedčiť o omnoho väčšej hodnote „pokrm[u], ktorý bude pre večný život, ktorý vám Syn človeka dá“. Ježiš prehlásil:
„Ja som chlieb života.
Vaši otcovia jedli mannu na púšti a umreli.
To je ten chlieb, ktorý zostupuje z neba, aby ten, čo bude jesť z neho, neumrel.
Ja som ten živý chlieb, ktorý zostúpil z neba; ak niekto je z toho chleba, bude žiť naveky; a chlieb, ktorý ja dám, je moje telo, ktoré vydám za život sveta.“
Význam Spasiteľových slov sa úplne stratil Jeho poslucháčom, ktorí pochopili Jeho vyhlásenie iba doslovne. Zhrození touto myšlienkou sa podivovali: „Ako nám tento môže dať jesť svoje telo?“ Ježiš pokračoval vo svojom prirovnaní:
„Veru, veru, hovorím vám: Ak nejete telo Syna človeka a nepijete Jeho krv, nemáte života v sebe.
Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň.
Lebo moje telo je pravý pokrm a moja krv je pravý nápoj.“
Potom vyjadril hlboký zmysel Svojho prirovnania:
„Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom.
Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca, aj ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa.“
Jeho poslucháčom stále nedošlo, čo Ježiš hovorí, a „mnohí … ktorí to počuli, povedali: Tvrdá je táto reč, kto ju môže počúvať? … Odvtedy mnohí z Jeho učeníkov odišli a nechodili viac s Ním.“
Jesť Jeho telo a piť Jeho krv je neobyčajný spôsob ako vysvetliť ako úplne musíme priniesť Spasiteľa do svojho života – do nášho bytia – aby sme mohli byť jedno. Ako sa to stane?
Po prvé, rozumieme tomu, že Ježiš pri obetovaní Svojho tela a krvi uzmieril naše hriechy a prekonal smrť, ako fyzickú tak duchovnú. Potom je jasné, že keď prijímame Jeho telo a pijeme Jeho krv, obdržíme od Neho moc a požehnania Jeho uzmierenia.
Náuka Kristova hovorí, čo musíme činiť, aby sme obdržali zmiernu milosť. Musíme veriť a mať vieru v Krista, činiť pokánie a byť pokrstení a obdržať Ducha Svätého, „a potom prichádza odpustenie hriechov vašich ohňom a Duchom Svätým.“ Toto je brána, náš prístup k Spasiteľovej zmiernej milosti a k tesnej a úzkej ceste, ktorá vedie do Jeho kráľovstva.
A preto, ak sa budete tlačiť vpred [na onej ceste], hodujúc na slove Kristovom, a vytrváte až do konca, hľa, tak hovorí Otec: Budete mať život večný.
„… Hľa, toto je náuka Kristova a jediná a pravá náuka Otca a Syna, a Ducha Svätého, čo je jeden Boh bez konca.“
Nad symbolizmom sviatosti Večere Pánovej sa krásne rozjíma. Chlieb a voda predstavujú telo a krv Toho, kto je chlebom života a vodou živou, bolestne nám pripomínajúc cenu, ktorú zaplatil za naše vykúpenie. Keď sa láme chlieb, pamätáme na Spasiteľovo roztrhané telo. Starší Dallin H. Oaks raz poznamenal, že „pretože je chlieb rozlámaný a roztrhaný, každý jeho kúsok je jedinečný, tak ako sú jedineční jednotlivci, ktorí ho prijímajú. Každý z nás má odlišné hriechy, z ktorých musíme činiť pokánie. Všetci máme odlišné potreby, prečo máme byť posilnení skrze uzmierenie Pána Ježiša Krista, na ktorého pri tomto obrade pamätáme.“ Keď pijeme vodu, premýšľame nad krvou, ktorá bola preliata v Getsemane a na kríži a nad jej posväcujúcou mocou. Vediac, že „žiadna nečistá vec nemôže vojsť do kráľovstva jeho“, dávame si predsavzatie, že budeme medzi tými, „ktorí si omyli odev svoj v krvi [Spasiteľovej] pre vieru svoju a pokánie zo všetkých hriechov svojich, a pre vernosť svoju do konca.“
Hovorím o obdržaní Spasiteľovej zmiernej milosti, ktorá odstráni naše hriechy a škvrny oných hriechov, ktoré sú v nás. Ale obrazné jedenie Jeho tela a pitie Jeho krvi má ďalší význam a zmysel, a tým je osvojiť si vlastnosti a povahu Krista, odložiť prirodzeného človeka a stať sa Svätými „skrze uzmierenie Krista Pána.“ Keď každý týždeň prijímame chlieb a vodu sviatosti, mali by sme dobre zvážiť ako plne a úplne musíme včleniť Jeho povahu a vzor Jeho bezhriešneho života do nášho života a bytia. Ježiš by nemohol uzmieriť hriechy ostatných, ak by Sám nebol bez hriechu. Keďže spravodlivosť na Neho nemala nárok, mohol ponúknuť Samého Seba za nás, aby uspokojil spravodlivosť, a potom ponúkol milosrdenstvo. Keď pamätáme na Jeho zmiernu obeť a ctíme si ju, tiež by sme mali rozjímať nad Jeho bezhriešnym životom.
To naznačuje potrebu veľkého úsilia z našej strany. Nemôžeme byť spokojní s tým, že zostaneme takými, akí sme, ale musíme sa neustále pohybovať smerom „k miere veku plnosti Kristovej.“ Ako otec kráľa Lamoniho v Knihe Mormonovej, musíme byť ochotní odložiť svoje hriechy a zamerať sa na to, čo od nás Pán očakáva, jednotlivo a spoločne.
Prednedávnom mi môj priateľ porozprával zážitok, ktorý mal, keď slúžil ako misijný prezident. Podstúpil operáciu, ktorá si vyžadovala niekoľkotýždňovú rekonvalescenciu. Počas zotavovania mal dosť času na bádanie v písmach. Jedno popoludnie, keď premýšľal nad Spasiteľovými slovami v 27. kapitole 3. Nefi, zaspal. Neskôr to opísal:
„Sníval sa mi sen, v ktorom mi bol ukázaný živý, panoramatický pohľad na môj život. Boli mi ukázané moje hriechy, zlé rozhodnutia, obdobia, kedy som bol k ľuďom netrpezlivý, plus všetky opomenuté dobré veci, ktoré som mal povedať alebo vykonať, ale neurobil som to. Len v niekoľkých minútach mi bol ukázaný komplexný prehľad môjho života, ale zdalo sa, že to trvalo omnoho dlhšie. S hrôzou som sa zobudil, okamžite padol k posteli na kolená a začal sa modliť, úpenlivo prosiť o odpustenie, vylievajúc si svoje srdce takým spôsobom, ako som to nikdy predtým neurobil.
Pred týmto snom som nevedel, že mám takú veľkú potrebu činiť pokánie. Moje chyby a slabosti boli náhle predo mnou také jasné, že oná medzera medzi osobou, ktorou som bol, a svätosťou a dobrotou Boha sa zdala byť široká milióny kilometrov. Počas mojej modlitby v oné neskoré popoludnie som z celého srdca vyjadril svoju najhlbšiu vďačnosť Nebeskému Otcovi a Spasiteľovi za to, čo pre mňa učinili a za vzťah so svojou ženou a deťmi, ktorý som si tak veľmi cenil. Kým som bol na kolenách, tiež som cítil Božiu lásku a milosrdenstvo, ktoré boli také jasné, napriek môjmu pocitu nehodnosti. …
Môžem povedať, že od toho dňa som bol iným človekom. … Moje srdce sa zmenilo. … Následkom toho som si rozvinul viac empatie k druhým, s väčšou kapacitou milovať, spojenú s naliehavým pocitom kázať evanjelium. … Pochopil som posolstvá viery, nádeje a dar pokánia, ktoré sa nachádzajú v Knihe Mormonovej tak, ako nikdy predtým.“
Je dôležité si uvedomiť, že toto živé zjavenie svojich hriechov a nedostatkov, ktoré obdržal tento dobrý muž, ho nemalo odradiť alebo ho priviesť do zúfalstva. Áno, bol v šoku a pocítil ľútosť. Pocítil silnú potrebu činiť pokánie. Bol pokorený, ale napriek tomu cítil vďačnosť, pokoj a nádej — skutočnú nádej – pre Ježiša Krista, „živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“.
Môj priateľ hovoril o priepasti medzi jeho životom a svätosťou Boha, ktorú si vo svojom sne uvedomil. Svätosť je správne slovo. Jesť telo a piť krv Kristovu znamená usilovať o svätosť. Boh prikázal: „Buďte svätí, lebo ja som svätý.“
Enoch nám radí: Učte deti svoje to, že všetci ľudia, všade, musia činiť pokánie, inak nemôžu nijako zdediť kráľovstvo Božie, lebo žiadna nečistá vec tam nemôže prebývať, alebo prebývať v prítomnosti jeho; lebo, v jazyku Adamovom, Muž Svätosti je meno jeho, a meno jeho Jednorodeného je Syn Muža, dokonca Ježiš Kristus. Ako chlapec som premýšľal nad tým, prečo sa v Novom zákone o Ježišovi často hovorí (a dokonca to hovorí o Sebe) ako o Synovi Muža, keď v skutočnosti je Syn Boží, ale Enochovo vyhlásenie objasňuje, že tieto odkazy sú v skutočnosti rozpoznaním Jeho božskosti a svätosti – On je Synom Muža svätosti, Boha Otca.
Ak dychtíme po tom, aby sme prebývali v Kristovi a chceme, aby On prebýval v nás, potom je svätosť tela i ducha tým, o čo usilujeme. Usilujeme o to v chráme, na ktorom je napísané „Svätosť Pánovi“. Usilujeme o to v manželstve, v rodine a v domove. Usilujeme o to každý týždeň, keď sa radujeme v Pánov svätý deň. Usilujeme o to dokonca i v maličkostiach každodenného života: v reči, v obliekaní, v myšlienkach. Ako prehlásil prezident Thomas S. Monson: „Sme výsledkom všetkého toho, čo čítame, čo pozeráme, čo počujeme a o čom premýšľame.“ Usilujeme o svätosť, keď každý deň berieme svoj kríž.
Sestra Carol F. McConkieová povedala: „Všímame si zástupy skúšok, pokušení a utrpení, ktoré nás ťahajú preč od všetkého, čo je cnostné a chvályhodné pred Bohom. Ale naše smrteľné skúsenosti nám ponúkajú príležitosť zvoliť si svätosť. Najčastejšie sú to práve obete, ktoré činíme, aby sme zachovávali svoje zmluvy, ktoré nás posväcujú a činia nás svätými.“ A k „obetiam, ktoré činíme“ by som dodala tiež službu, ktorú poskytujeme.
Vieme, že „keď [sme] v službe blížnych svojich, [sme] vlastne v službe Boha svojho“. A Pán nám pripomína, že takáto služba je podstatou Jeho života a povahy: „Ako ani Syn človeka neprišiel, aby Jemu slúžili, ale aby On slúžil a dal dušu ako výkupné za mnohých.“ Prezident Marion G. Romney vysvetlil: „Služba nie je niečo, čo podstupujeme tu na zemi, aby sme si zaslúžili právo žiť v celestiálnom kráľovstve. Služba je práve tým vláknom, z ktorého je vytvorený povýšený život v celestiálnom kráľovstve.“
Zachariáš prorokoval, že v deň Pánovej mileniálnej vlády bude dokonca na zvončekoch koní napísané „Svätosť Pánovi“. V tomto duchu pionieri Svätých v týchto údoliach pripojili pripomienku „Svätosť Pánovi“ na zdanlivo bežné alebo svetské veci, ako aj na tie, ktoré boli priamejšie spojené s náboženskými praktikami. Bolo to vyryté na pohárikoch a táckach na sviatosť a vytlačené na osvedčeniach o vysvätení Sedemdesiatnikov a na vlajke Združenia pomoci. „Svätosť Pánovi“ sa tiež zjavilo na každom výklade obchodného domu ZCMI, Zion’s Cooperative Mercantile Institution. Mohli ste to nájsť na kladive a na bubne pochodovej kapely. „Svätosť Pánovi“ bolo napísané na kľučkách domu prezidenta Brighama Younga. Tieto odkazy na svätosť na zdanlivo neobvyklých alebo neočakávaných miestach sa môžu zdať nemiestne, ale ukazujú, aké prenikavé a stále musí byť naše sústredenie sa na svätosť.
Keď prijímame Spasiteľovo telo a pijeme Jeho krv, znamená to, že odstraňujeme zo svojho života všetko, čo je nezlučiteľné s Kristovou povahou a činíme Jeho vlastnosti našimi. Toto je širší význam pokánia: nielen odvrátiť sa od svojich hriechov z minulosti, ale aj ísť vpred a obrátiť svoje srdce a vôľu k Bohu. Ako sa to stalo s mojím priateľom počas jeho sna, Boh nám ukáže naše chyby a zlyhania, ale tiež nám pomôže zmeniť našu slabosť na silu. Ak sa úprimne spýtame: „Čo mi ešte treba?“, nenechá nás hádať, ale s láskou nám odpovie, aby sme boli šťastní. A dá nám nádej.
Je to intenzívne úsilie a bolo by to úplne strašné, ak by sme boli v našej snahe o svätosť osamotení. Nádherná pravda je, že nie sme osamotení. Máme Božiu lásku, Kristovu milosť, útechu a vedenie Ducha Svätého a spoločenstvo a povzbudenie našich spolusvätých v tele Kristovom. Nemali by sme byť uspokojení s tým, kde sme, ale ani zastrašení. Ako nás vyzýva jednoduchá, ale hĺbavá pieseň:
Vydávam svedectvo o Ježišovi Kristovi, ktorý je „živý chlieb, ktorý zostúpil z neba“ a o tom, že „kto je [Jeho] telo a pije [Jeho] krv, má večný život“, v mene Ježiša Krista, amen.