„O čo sa môžeme modliť?“, Liahona, júl 2024.
Poď, nasleduj Ma
O čo sa môžeme modliť?
V Alma 33 a 34 sa učíme, že sa môžeme modliť kdekoľvek, kedykoľvek a ohľadom čohokoľvek. Nasledujú príklady jednotlivcov, ktorí sa modlia v rôznych situáciách.
Keď budete čítať o týchto skúsenostiach, zvážte niektoré spôsoby, ako ste sa modlili „za stáda polí vašich“ a „v komôrke svojej a na tajných miestach svojich, a v pustatine svojej“ (Alma 34:25, 26).
Svätý neskorších dní Alma Richards sa dostal v roku 1912 do olympijského tímu.
Modlitba na olympiáde
Alma Richards, skokan do výšky, bol v roku 1912 súčasťou pretekárskeho a cezpoľného olympijského tímu, ktorý súťažil v Štokholme vo Švédsku. Počas súťaže boli ostatní jeden po druhom eliminovaní, až kým neostal len Alma a ešte jeden súťažiaci.
„Keď sa Alma pripravoval na skok, jeho myseľ bežala na plné obrátky. Je tu, zastupuje svoju krajinu v najväčšej športovej súťaži na svete. Napriek tomu sa cítil slabý, akoby na jeho pleciach spočíval celý svet. Premýšľal o Utahu, svojej rodine a rodnom meste. Premýšľal o BYU a Svätých. Sklonil hlavu a potichu poprosil Boha, aby mu dal silu. ‚Ak je správne, že mám vyhrať,‘ modlil sa, ‚urobím, čo budem vedieť, aby som bol po každý deň svojho života dobrým príkladom.‘“
Zatiaľ čo Alma čerpal silu od Pána, skočil a preletel ponad vysokú hrazdu. Keď jeho posledný súper zlyhal, Alma vyhral zlatú medailu.
Neskôr si ho jeden priateľ „doberal kvôli tomu, že sa modlil pred výherným skokom. ‚Prial by som si, aby si sa nesmial,‘ odpovedal Alma potichu. ‚Modlil som sa k Pánovi, aby mi dal silu preskočiť ponad tú hrazdu a ja som ju preskočil.‘“
Modlitba na rohu ulice
V roku 1898 boli Inez Knightová a Jennie Brimhallová prvými dvoma slobodnými ženami, ktoré boli povolané ako sestry misionárky Cirkvi Ježiša Krista Svätých neskorších dní. Krátko po príchode na misiu v Anglicku išli tieto dve ženy kázať evanjelium do Oldhamu, malého priemyselného mesta blízko Liverpoolu.
Inez Knightová a Jennie Brimhallová sa modlili o pomoc v ich misionárskej službe v Anglicku.
Napravo: fotografia s láskavým dovolením Jennifer Whatcott Hootonovej
Tieto dve sestry, ich misijný prezident a ďalší misionári sa spolu jeden večer zhromaždili. „Na rušnom rohu ulice vytvorili kruh, pomodlili sa a spievali náboženské piesne, až kým sa okolo nich nevytvoril veľký dav.“ Ich úsilie bolo také úspešné, že misijný prezident „oznámil, že na druhý deň sa bude konať špeciálne stretnutie, a všetkých pozval, aby prišli a vypočuli si kázanie ‚skutočných živých mormonských žien‘“.
Modlitba za prepravu
Sahr z mesta Bo v Sierra Leone cestoval motorkárskym taxíkom na vidiek, aby svojim starnúcim rodičom priniesol veľmi potrebné lieky. Zostal tam dlhšie ako plánoval, aby svojim rodičom pomohol opraviť strechu, ktorá bola poškodená vo veternej smršti. Keď bola opravená, bol už súmrak.
Keďže bolo neskoro, bolo nepravdepodobné, že by našiel nejaký taxík. Sahr sa začal znepokojovať. Bez taxíka ho čakala cesta peši, ktorá mala byť nielen dlhá, ale možno aj nebezpečná. Zostať v dome jeho rodičov neprichádzalo do úvahy, pretože mal na ďalší deň skoro ráno pracovnú smenu. Okrem toho nechcel nechať svoju mladú rodinu v noci samotnú.
Modliť sa o motorkársky taxík sa mu zdalo trochu zvláštne, ale Sahr poprosil Boha, aby mu pomohol dostať sa domov. O pár minút neskôr prišiel taxík, ktorý práve niekoho doviezol do tejto zvyčajne tichej oblasti. Sahr si s vďačnosťou nastúpil a cítil sa byť požehnaný, že bude môcť byť doma načas, aby dodržal svoje pracovné záväzky a udržal svoju rodinu v bezpečí.
Modlitba za zmenu rozvrhu
Brat Miguel Troncoso zo Santa Cruz v Argentíne sa tešil na to, ako si v kole vypočuje príhovor staršieho Carlosa H. Amada zo sedemdesiatnikov. No starší Amado sa k nim mal prihovoriť v utorok večer a brat Troncoso, učiteľ na strednej škole, musel v ten večer v škole učiť. Keďže bol odhodlaný zúčastniť sa tohto stretnutia, spolu s rodinou sa modlili o pomoc.
Brat Troncoso o tejto skúsenosti povedal:
„Deň pred konferenciou som cítil nabádanie porozprávať sa s riaditeľkou o tom, aby som mohol odísť o 20 minút skôr. … Než som stihol vysloviť jediné slovo, spýtala sa ma, či by mi nevadilo, keby sa moja večerná utorková hodina začala o dve hodiny skôr ako zvyčajne. …
Bolo to pre nás veľké požehnanie. Na stretnutie sme prišli dostatočne v predstihu a v prítomnosti jedného z Pánových učeníkov sme cítili Ducha. … Okrem toho sme ako rodina získali svedectvo, že Nebeský Otec pozná naše túžby a počuje naše modlitby.“