Domov: Škola života

Starší Enrique R. Falabella

Sedemdesiatnik

Zásady sa učíme v domove – na mieste, ktoré sa môže stať kúskom neba tu na zemi.

Niektorí rodičia sa ospravedlňujú za chyby, ktorých sa dopúšťajú vo svojom domove a hovoria, že dôvodom je aj to, že neexistuje žiadna škola rodičovstva.

V skutočnosti ale taká škola existuje a môže byť tou najlepšou zo všetkých. Táto škola sa nazýva domov.

Keď zalistujem vo svojej pamäti, vybavujú sa mi drahocenné chvíle, ktoré som zažil so svojou manželkou. Zatiaľ čo budem o týchto spomienkach hovoriť, môžu sa vám vybaviť vaše vlastné spomienky – radostné aj smutné; z každej sa niečo naučíme.

1. Chrám je tým pravým miestom

Po návrate z misie som spoznal krásnu mladú ženu s dlhými čiernymi vlasmi, ktoré jej siahali až po pás. Mala nádherné veľké oči medovej farby a nákazlivý úsmev. Okúzlila ma od prvej chvíle, čo som ju uvidel.

Moja manželka si dala za cieľ, že uzatvorí manželstvo v chráme, aj napriek tomu, že vtedy bol najbližší chrám vzdialený viac ako 6 400 km.

Náš občiansky sobáš bol radostný a smutný zároveň, lebo sme boli zosobášení iba na dobu určitú. Muž, ktorý nás sobášil, predniesol slová: „A týmto vás vyhlasujem za manžela a manželku,“ ale hneď na to dodal, „pokiaľ vás smrť nerozdelí.“

S určitou obeťou sme sa teda vybrali kúpiť si jednosmerný lístok do chrámu v Mese v Arizone.

Keď sme v chráme pokľakli pri oltári, oprávnený služobník predniesol slová, po ktorých som toľko túžil a vyhlásil nás za manžela a manželku na čas a na celú večnosť.

Jeden priateľ nás vzal na nedeľnú školu. Počas lekcie vstal a predstavil nás celej triede. Potom čo lekcia skončila, prišiel za mnou brat, ktorý mi podal ruku a vložil mi do dlane 20-dolárovú bankovku. Hneď na to mi podal ruku ďalší brat a na moje prekvapenie mi tiež vložil do ruky bankovku. Rýchlo som sa pozrel na manželku, ktorá bola na druhej strane miestnosti, a zakričal som na ňu: „Blanquy, podaj si s každým ruku!“

Čoskoro sme nazhromaždili dosť peňazí na návrat do Guatemaly.

V celestiálnej sláve sú tri nebesia alebo stupne;

A aby človek získal najväčšiu, musí vstúpiť do tohto rádu kňazstva.¹

2. K hádke sú potrební dvaja ľudia

Obľúbeným mottom mojej manželky je: „K hádke sú potrební dvaja ľudia a ja nikdy nebudem jedným z nich.“

Pán jasne opísal vlastnosti, ktoré majú riadiť naše zaobchádzanie s druhými ľuďmi. Sú nimi presvedčovanie, zhovievavosť, jemnosť, miernosť a nepredstieraná láska.²

Fyzické zneužívanie a týranie v rodine je niečo, čo sa v niektorých spoločnostiach vyskytuje už menej často a z toho máme radosť. Avšak ešte stále sme ďaleko od toho, aby sme odstránili citové zneužívanie a týranie. Ujma spôsobená touto formou zneužívania pretrváva v našej pamäti, zraňuje našu osobnosť, zasieva nám do sŕdc nenávisť, znižuje našu sebaúctu a napĺňa nás strachom.

Mať za sebou obrad celestiálneho manželstva nestačí. Musíme tiež žiť celestiálnym životom.

3. Dieťa, ktoré si spieva, je šťastné

Toto je ďalšie motto, ktoré moja manželka často používa.

Spasiteľ rozumel dôležitosti posvätnej hudby. V písmach sa píše, že potom, čo s učeníkmi oslávil Paschu: „Zaspievali (pieseň) a vyšli na Olivový vrch.“³

A keď Spasiteľ hovoril skrze proroka Josepha, povedal: Lebo duša moja sa teší z piesne srdca; áno, pieseň spravodlivých je pre mňa modlitbou a bude zodpovedaná požehnaním na ich hlavy.⁴

Aké dojemné je počuť spievať malé dieťa, ktoré rodičia naučili pieseň „Ja som dieťa Božie“⁵.

4. Potrebujem, aby si ma objal

Slová ako „Milujem ťa“, „Ďakujem ti veľmi pekne“ a „Odpusť mi“ sú ako balzam pre dušu. Menia slzy v pocity šťastia. Dodávajú útechu skľúčenej duši a potvrdzujú láskyplné pocity nášho srdca. Tak ako rastliny chradnú pre nedostatok vody, aj naša láska chradne a umiera, keď odkladáme bokom slová a skutky lásky.

Pamätám si na dni, kedy sme si milostné listy posielali poštou, kedy sme zbierali mince, aby sme svojim blízkym mohli zavolať z telefónnej búdky alebo kedy sme skladali milostné básne a písali ich na obyčajný papier.

Dnes to všetko znie ako pozvánka do múzea!

Technológie nám v tejto dobe a v tomto veku umožňujú robiť divy. Je také ľahké poslať esemesku vyjadrujúcu lásku a vďačnosť! Mládež to robí stále. Hovorím si ale, či nám tieto a ďalšie krásne zvyky vydržia aj potom, čo si založíme domov. V jednej esemeske, ktorú mi nedávno poslala manželka, stálo: „Objatie ako nebo, bozk ako slnko a večer ako mesiac. Krásny deň, milujem ťa.“

Kedykoľvek obdržím takúto správu, nemôžem si pomôcť a cítim sa ako v nebi.

Náš Otec v Nebi je dokonalým príkladom vo vyjadrovaní lásky. Pri predstavovaní Svojho Syna použil tieto slová: „Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo.“⁶

5. Milujem Knihu Mormonovu a svojho Spasiteľa, Ježiša Krista

Keď svoju manželku vidím každý deň čítať Knihu Mormonovu, napĺňa ma to dojatím. Zatiaľ čo tak činí, cítim jej svedectvo už len z radosti, ktorá jej vyžaruje z tváre, keď číta pasáže, ktoré svedčia o poslaní Spasiteľa.

Aké múdre sú slová Spasiteľa: „Skúmate Písma, lebo si myslíte, že večný život máte v nich, a tie vydávajú svedectvo o mne.“⁷

Inšpirovaný týmito slovami som sa spýtal svojej vnučky Raquel, ktorá sa nedávno naučila čítať: „Čo by si povedala tomu, keby si si dala za cieľ prečítať Knihu Mormonovu?“

Odpovedala: „Ale dedko, to je príliš ťažké. Je to veľká kniha.“

Potom som ju poprosil, aby mi prečítala jednu stranu. Meral som jej čas na stopkách. Povedal som: „Zabralo ti to len 3 minúty a španielska verzia Knihy Mormonovej má 642 strán, takže budeš potrebovať 1 926 minút.“

To ju mohlo ešte viac odradiť, a tak som toto číslo vydelil 60 minútami a povedal som jej, že na prečítanie bude potrebovať iba 32 hodín – ani nie deň a pol!

Potom mi povedala: „Tak to je ľahké, dedko.“

Nakoniec to Raquel, jej bratovi Estebanovi a našim ďalším vnúčatám zabralo viac času, pretože túto knihu je potrebné čítať s duchom modlitby a s premýšľaním.

Keď sa postupom času naučíme tešiť sa z písiem, zvoláme spolu so žalmistom: „Aké sladké sú Tvoje reči mojim ďasnám a nad med mojim ústam!“⁸

6. Nestačí len poznať písma, musíme podľa nich aj žiť

Spomínam si, že po návrate z misie som si vďaka tomu, že som usilovne študoval písma myslel, že už všetko viem. Počas svojho dvorenia sa Blanquy sme často študovali písma spoločne. Využil som mnohé zo svojich zápiskov a odkazov, aby som sa s ňou podelil o svoju znalosť evanjelia. Po svadbe som od nej dostal jedno veľké ponaučenie a uvedomil som si niečo veľmi dôležité: Ja som sa možno pokúšal učiť ju evanjelium, ale ona učila mňa ako podľa neho žiť.

Na konci Kázania na vrchu nám Spasiteľ dal túto múdru radu: „Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale.“⁹

Tí, ktorí žijú podľa celestiálnych zásad, ktoré sa nachádzajú v písmach, prinášajú útechu trpiacim. Skľúčeným prinášajú radosť, strateným poskytujú vedenie, zarmúteným prinášajú pokoj a s istotou vedú tých, ktorí hľadajú pravdu.

Zhrnul by som to:

Chrám je tým pravým miestom.
K hádke sú potrební dvaja ľudia a ja nikdy nebudem jedným z nich.
Dieťa, ktoré si spieva, je šťastné.
Potrebujem, aby si ma objal.
Milujem Knihu Mormonovu a svojho Spasiteľa, Ježiša Krista.
Nestačí len poznať písma, musíme podľa nich aj žiť.

Tieto a mnohé ďalšie zásady sa učíme v domove – na mieste, ktoré sa môže stať kúskom neba tu na zemi.¹⁰ Svedčím o tom, že evanjelium Ježiša Krista a plán nášho Nebeského Otca nám poskytujú zaručené vedenie v tomto živote a zasľúbenie večného života, v mene Ježiša Krista, amen.