Slová, ktoré hovoríme
Rosemary M. Wixomová
Generálna prezidentka Primárok
To akým spôsobom hovoríme s našimi deťmi a slová, ktoré používame, ich môže povzbudzovať a pozdvihnúť, a posilniť ich vieru.
Jeden mladý otec sa nedávno dozvedel, že zomrela jeho vynikajúca učiteľka zo základnej školy. V spomienke na ňu napísal: „Zo všetkých pocitov a zážitkov, ktoré si pamätám, v mojej mysli najviac prevláda pocit „pohody“. Učila ma pravopis, gramatiku a matematiku, ale čo je omnoho dôležitejšie, učila ma mať radosť z toho, že som dieťaťom. V jej triede nebol problém, keď ste občas napísali nejaké slovo nesprávne. Hovorievala: „Zapracujeme na tom.“ Nebol problém, keď ste niečo rozliali, roztrhli alebo zamazali. Jej odpoveďou bolo: „Opravíme to a upraceme.“ Bolo v poriadku niečo skúšať, prekonávať sám seba, snívať a radovať sa z potešení, ktoré pochádzajú zo všetkých tých najdôležitejších vecí, ktoré budia nadšenie iba u detí.“
Jeden z najväčších vplyvov, ktoré človek môže na tomto svete mať je vplyv na dieťa. Názory dieťaťa a pocit vlastnej hodnoty sú formované v ranom období jeho života. Každý v dosahu môjho hlasu má moc zväčšovať sebadôveru dieťaťa a rozvíjať jeho vieru v Nebeského Otca a Ježiša Krista skrze slová, ktoré hovorí.
V Helamanovi v 5. kapitole čítame: „A teraz, synovia moji, pamätajte, pamätajte, že na skale Vykupiteľa nášho, ktorý je Kristus, Syn Boží, musíte postaviť základ svoj.“1
To sú slová, ktorými Helaman učil svojich synov. A čítame ďalej: „A oni na slová jeho pamätali; a … vyšli … aby učili slovo Božie medzi všetkým ľudom.“2
Napriek tomu, že boli synovia Helamanovi prenasledovaní a uvrhnutí do väzenia, tieto slová, ktoré počuli, nikdy nezabudli. Boli ochránení a obklopení stĺpom ohňa. Potom prišiel hlas hovoriaci k ich väzniteľom:
„Čiňte pokánie a viac neusilujte o to, aby ste zničili služobníkov mojich. …
… Nebol [to] hlas hromu, ani to nebol hlas veľkého burácavého hluku, ale hľa, bol to tichý hlas dokonalej miernosti, akoby to bol šepot, a prenikal až do vnútra duše.“3
Od tohto hlasu z neba sa môžeme poučiť. Nebol hlučný, nekarhal ani neponižoval; bol to tichý hlas dokonalej miernosti, ktorý udával pevný smer, a pritom dával nádej.
Spôsob, akým hovoríme so svojimi deťmi a slová, ktoré používame, môžu deti povzbudzovať a pozdvihovať a môžu posilňovať ich vieru, aby zostali na ceste späť k Nebeskému Otcovi. Na túto zem prichádzajú pripravené počúvať.
Príklad dieťaťa, ktoré počúvalo, opisuje jedna príhoda v obchode s látkami. V obchode plnom zákazníkov začalo byť v jednu chvíľu každému jasné, že jedna mamička panikári, lebo sa jej stratil jej malý syn. Najskôr volala jeho meno. „Connor,“ kričala, zatiaľ čo rýchlo prehľadávala obchod. Ako čas bežal, jej hlas bol hlasnejší a zúfalejší. Čoskoro bola privolaná bezpečnostná služba a každý v obchode sa zapojil do hľadania dieťaťa. Ubehlo niekoľko minút neúspešného hľadania. Connorova matka bola pochopiteľne minútu od minúty zúfalejšia a znova a znova vykrikovala jeho meno.
Jednej stálej zákazníčke po tichej modlitbe napadlo, že Connor je možno vystrašený z toho, ako jeho mama kričí jeho meno. Povedala to ďalšej žene, ktorá bola do hľadania tiež zapojená a spoločne rýchlo vymysleli plán. Prechádzali pomedzi stoly s látkami a ticho opakovali tieto slová: „Connor, ak počuješ môj hlas, povedz, Tu som‘.“ Keď pomaly prechádzali do zadnej časti obchodu a opakovali túto vetu, skutočne započuli bojazlivý hlások, ako hovorí: „Tu som.“ Connor sa schovával medzi balmi látok pod stolom. Bol to hlas dokonalej miernosti, ktorý Connora povzbudil, aby odpovedal.
Modlite sa, aby ste poznali potreby dieťaťa
Aby sme mohli hovoriť k srdcu dieťaťa, musíme poznať jeho potreby. Keď sa modlíme o poznanie týchto potrieb, samotné slová, ktoré hovoríme, môžu mať moc dotknúť sa jeho srdca. Naša snaha je viac podporená, keď sa usilujeme o vedenie Ducha Svätého. Pán povedal:
Hovorte myšlienky, ktoré vložím do sŕdc vašich …
Lebo vám bude dané v pravú hodinu, áno v pravú chvíľu, čo budete hovoriť.4
Vypnite elektroniku a počúvajte s láskou
Nanešťastie, rušivé vplyvy v tomto svete mnohým deťom bránia v tom, aby počúvali povzbudivé slová, ktoré by mohli ovplyvniť to, ako pozerajú na seba samých.
Dr. Neal Halfon, lekár a riaditeľ Centra pre zdravšie deti, rodiny a spoločenstvá z Kalifornskej univerzity UCLA, hovorí o „rodičovskom zanedbávaní“. V jednej štúdii pozoroval 18-mesačné batoľa a jeho rodičov:
„Ich syn vyzeral šťastne, čulo a zamestnane a zjavne si vychutnával čas a pizzu so svojimi rodičmi. … Na konci večere sa mama zdvihla, aby niečo zariadila a odovzdala starostlivosť oteckovi.
Otec … si začal čítať esemesky a batoľa sa snažilo upútať jeho pozornosť tým, že rozhadzovalo kúsky pizze. Potom sa otecko znovu zapojil, otočil sa k dieťaťu a hral sa s ním. Čoskoro na to však hru nahradil videom na mobilnom telefóne, ktoré s dieťaťom sledoval až do návratu manželky.
… [Dr.] Halfon pozoroval, ako sa utlmilo vnútorné svetlo dieťaťa a oslabilo sa prepojenie medzi rodičom a dieťaťom.“ 5
Odpoveďou na naše modlitby ako uspokojovať potreby našich detí môže byť častejšie obmedzenie elektronickej zábavy. Keď sme zaneprázdnení rôznymi rušivými vplyvmi, rozplynú sa oné vzácne chvíle, kedy máme príležitosť pôsobiť na deti a hovoriť s nimi. Čo tak napríklad vypnúť každý deň na chvíľu všetku elektroniku a znova nadviazať spojenie medzi sebou? Jednoducho všetko vypnite. Keď to urobíte, možno sa vám zo začiatku bude váš domov zdať príliš tichý; možno budete mať aj pocit, že niet čo robiť či o čom hovoriť. A potom, keď budete venovať plnú pozornosť deťom, spustí sa konverzácia a vy sa budete môcť radovať z toho, že sa navzájom počúvate.
Píšte, aby ste presvedčili svoje deti
Na deti môžeme pôsobiť tiež pomocou slov, ktoré im napíšeme. Nefi napísal: „Lebo pracujeme usilovne na písaní, aby sme presvedčili deti naše, … aby verili v Krista a aby boli zmierení s Bohom.“6
Prezident Thomas S. Monson rozprával o zážitku vojaka -- letca Jaya Hessa, ktorý bol v 60. rokoch minulého storočia zostrelený nad Severným Vietnamom: „Dva roky nemala jeho rodina potuchy či zomrel, alebo či stále žije. Jeho väznitelia v Hanoji mu nakoniec dovolili napísať domov, ale jeho odkaz obmedzili na 25 slov.“ Prezident Monson sa pýta: „Čo by sme vy a ja povedali svojej rodine, keby sme boli v takejto situácii – keby sme ich nevideli viac ako dva roky a nevedeli by sme, či ich ešte niekedy uvidíme? Brat Hess chcel poslať niečo, z čoho by jeho rodina poznala, že je to od neho, a tiež im chcel dať užitočnú radu, a tak napísal [nasledovné slová]:, Tieto veci sú dôležité: svadba v chráme, misia, vysoká škola. Vytrvajte, stanovte si ciele, píšte si denník, dvakrát za rok sa odfotografujte‘.“7
Aké slová by ste napísali svojim deťom, keby ste mali 25 slov alebo menej?
Oný mladý otec, o ktorom som hovorila na začiatku a ktorý opísal svoje spomienky na učiteľku zo základnej školy, teraz vychováva nádhernú malú dcéru. Cíti nebeskú dôveru, ktorá v neho bola vložená. Keď dcéra vyrastie, aká bude jej budúcnosť? Aké slová jej povie, aby sa jej zapustili hlboko do srdca? Aké slová ju povzbudia, povznesú a pomôžu jej zostať na ceste? Bude mať nejaký význam to, keď jej bude šepkať: „Si dieťa Božie“? Spomenie si jeho dcéra raz na to, ako jej otec často hovoril: „Mám ťa veľmi rád“?
Nie je to to, čo náš Nebeský Otec povedal Svojmu Synovi a aj nám všetkým, keď povedal: „Toto je môj milovaný Syn,“ a potom dodal, „v ktorom sa mi zaľúbilo“?8
Kiež slová, ktoré hovoríme a píšeme svojim deťom, odrážajú lásku, akú prechováva Nebeský Otec k Svojmu Synovi Ježišovi Kristovi a k nám. A kiež sa potom zastavíme a budeme počúvať, pretože dieťa má veľkú schopnosť dať nám ako odpoveď veľké a úžasné veci. Toto hovorím v mene Ježiša Krista, amen.