„Neboj sa, lebo ja som s tebou“
Jean A. Stevensová
Prvá radkyňa v generálnom predsedníctve Primáriek
Keď si vypestujeme väčšiu vieru a dôveru v Pána, môžeme čerpať z Jeho moci, aby nás požehnávala a vyslobodzovala nás.
Len málo pocitov sa vyrovná tomu, keď sa stanete rodičom. Niet nič krajšieho ako obdržať drahocenné dieťa priamo z neba. Jeden z mojich bratov zakúsil tento pocit obzvlášť dojemným spôsobom. Jeho prvý syn sa narodil predčasne a vážil len 1 300 gramov. Hunter strávil prvé dva mesiace na jednotke intenzívnej starostlivosti. Tieto mesiace boli pre celú rodinu citlivým obdobím, pretože sme dúfali a prosili Pána o pomoc.
Malý Hunter bol závislý na druhých. Len s problémami naberal silu nutnú pre život. Jeho milujúci otec často naťahoval silnú ruku k ručičke svojho syna, aby svoje zraniteľné dieťatko podporil.
A tak to je pri všetkých Božích deťoch. Otec v nebi ku každému z nás naťahuje ruku so Svojou nekonečnou láskou. Má moc nad všetkým a praje si nám pomáhať učiť sa, rásť a vrátiť sa k Nemu. Toto definuje cieľ nášho Otca: Uskutočniť nesmrteľnosť a večný život človeka.1
Keď si vypestujeme väčšiu vieru a dôveru v Pána, môžeme čerpať z Jeho moci, aby nás požehnávala a vyslobodzovala nás.
Táto krásna téma o Pánovej moci vyslobodiť Svoje deti sa vinie všetkými stránkami Knihy Mormonovej. Nefi o tom hovorí hneď v prvej kapitole tejto knihy. Vo verši 20 čítame: „Ale hľa, ja, Nefi, vám ukážem, že láskyplné milosrdenstvá Pána sú nad všetkými tými, ktorých si on vyvolil pre ich vieru, aby ich učinil mocnými, dokonca až k moci vyslobodenia.“2
Pred mnohými rokmi som pravdy vyjadrené v tomto verši pochopila veľmi osobným spôsobom. Spoznala som, ako blízko Otec v nebi skutočne je a ako si praje nám pomáhať.
Jedného večera, za súmraku, som išla s deťmi autom a všimla som si, že po kraji opustenej cesty kráča nejaký chlapec. Keď sme ho míňali, mala som silný pocit, že sa mám vrátiť a pomôcť mu. Bála som sa ale že by ho to vystrašilo, keby vedľa neho večer zastavil neznámy človek, a tak som išla ďalej. Znova som mala silný dojem a na myseľ mi prišli slová: „Pomôž tomu chlapcovi!“
Vrátila som sa a opýtala sa ho: „Potrebuješ pomoc? Mala som pocit, že ti mám pomôcť.“
Otočil sa na nás a so slzami stekajúcimi po lícach povedal: „Skutočne? Modlil som sa, aby mi niekto pomohol.“
Jeho modlitba o pomoc bola zodpovedaná inšpiráciou, ktorá bola zoslaná na mňa. Táto skúsenosť s prijatím takého jasného vedenia Duchom zanechala nezmazateľný odtlačok, ktorý mám v srdci dodnes.
A je to len niekoľko mesiacov, čo som po 25 rokoch, skrze láskyplné milosrdenstvo, s týmto chlapcom znova nadviazala kontakt. Zistila som, že oný zážitok nie je len súčasťou môjho života, ale aj jeho. Deric Nance je teraz otcom vlastnej rodiny. Ani on na túto skúsenosť nezabudol. Pomohla nám vytvoriť si základ viery v to, že Boh počuje naše modlitby a odpovedá na ne. Obaja sme ju využili k tomu, aby sme učili svoje deti, že Boh nad nimi bdie. Nie sme sami.
V ten večer zostal Deric po vyučovaní na školskej akcii a ušiel mu posledný autobus. Ako dospievajúci chlapec si veril, že zvládne prísť domov pešo, a tak vyrazil.
Prešla hodina a pol a stále kráčal po opustenej ceste. Bol stále niekoľko kilometrov od domova, nikde žiadne domy a on sa začal báť. V zúfalstve zašiel za kopu štrku, kľakol si na kolená a požiadal Nebeského Otca o pomoc. Pár minút potom, čo sa Deric vrátil na cestu, som mu zastavila a poskytla mu pomoc, o ktorú sa modlil.
Dnes, o mnoho rokov neskôr, Deric spomína: „Pán na mňa, na chudého a krátkozrakého chlapca, nezabudol. A napriek všetkému ostatnému, čo sa vo svete dialo, vedel o mojej situácii a mal ma natoľko rád, že mi poslal pomoc. Od onej modlitby na kraji opustenej cesty Pán zodpovedal moje modlitby veľakrát. Jeho odpovede nie sú vždy také okamžité a jasné, ale to, že na mňa pamätá je práve také očividné dnes ako oného večera, kedy som sa cítil opustený. Kedykoľvek na mňa dopadnú tiene života, viem, že On má vždy plán, ako zaistiť, aby som sa dostal v bezpečí späť domov.“
Ako povedal Deric, nie každá modlitba je zodpovedaná tak rýchlo. Náš Otec nás ale skutočne pozná a počuje prosby nášho srdca. Zázraky uskutočňuje postupne, na základe jednotlivých modlitieb, pre jednotlivých ľudí.
Môžeme Mu dôverovať, že nám pomôže, nie vždy tak, ako chceme, ale tak, ako nám to najlepšie pomôže rásť. Podriadiť svoju vôľu tej Jeho môže byť ťažké, ale je to nutné, ak sa máme stať takými ako je On, a nájsť pokoj, ktorý nám ponúka.
Potom môžeme dospieť k tomu, čo opísal C. S. Lewis: „Modlím sa, pretože nemôžem inak. … Modlím sa, pretože táto potreba zo mňa neustále tryská, či bdiem, či spím. Nezmení to Boha. Zmení to mňa.“3
V písmach je veľa príbehov tých, ktorí vložili dôveru v Pána a On im pomohol a vyslobodil ich. Spomeňte si na mladého Dávida, ktorý vďaka spoliehaniu sa na Pána unikol istej smrti z rúk mocného Goliáša. Spomeňte si na Nefiho, ktorého prosby k Bohu ho vyslobodili z pút jeho bratov, ktorí sa ho snažili pripraviť o život. Spomeňte si na mladého Josepha Smitha, ktorý v modlitbe hľadal Pánovu pomoc. Bol vyslobodený z moci temnoty a obdržal zázračnú odpoveď. Každý z nich čelil skutočnej a ťažkej výzve. Každý z nich konal s vierou a vložil dôveru v Pána. Každý z nich získal Jeho pomoc. A Božia moc a láska sa prejavujú aj dnes v živote Jeho detí.
Videla som to nedávno v živote verných Svätých v Zimbabwe a v Botswane. Na pôstnom a svedeckom zhromaždení v malej pobočke ma naplnili pokorou a inšpiráciou svedectvá, o ktoré sa podelili mnohí – deti, mládež a dospelí. Každý z nich mocne vyjadril svoju vieru v Pána Ježiša Krista. Aj keď ich obklopujú problémy a ťažkosti, každý deň vkladajú dôveru v Boha. Uznávajú Jeho ruku vo svojom živote a často to vyjadrujú slovami: „Som Bohu veľmi vďačný.“
Pred niekoľkými rokmi bola jedna verná rodina príkladom rovnakej dôvery v Pána pre členov nášho zboru. Arn a Venita Gatrellovci žili šťastne, keď bol Arnovi diagnostikovaný agresívny druh rakoviny. Vyhliadky neboli dobré – mal len niekoľko týždňov života. Rodina chcela byť naposledy spolu. A tak za nimi prišli deti, niektoré až zďaleka. Ostávalo im len 48 drahocenných hodín, kedy mohli byť spolu. Gatrellovci si starostlivo vybrali, čo pre nich bolo najdôležitejšie – rodinné fotografovanie, spoločná večera a zasadanie v chráme v Salt Lake. Venita povedala: „Keď sme vyšli z dverí chrámu, bolo to naposledy, kedy sme boli v tomto živote spolu.“
Odchádzali ale s uistením, že na nich čaká niečo viac než len tento život. Vďaka posvätným chrámovým zmluvám majú nádej v Božie sľuby. Môžu byť spolu navždy.
Nasledujúce dva mesiace boli naplnené mnohými požehnaniami. Arnova aj Venitina viera a dôvera v Pána sa prehlbovala, ako to vyjadrujú Venitine slová: „Niečo ma nadnášalo. Zistila som, že môžete cítiť pokoj aj uprostred búrok. Vedela som, že Pán nad nami bdie. Keď dôverujete Pánovi, môžete skutočne prekonať všetky ťažkosti života.“
Jedna ich dcéra dodala: „Sledovali sme rodičov a videli sme ich príklad. Videli sme ich vieru a ako to zvládajú. Nikdy by som o túto skúšku nežiadala, ale nikdy by som o ňu nechcela prísť. Boli sme obklopení Božou láskou.“
Arnova smrť samozrejme nebolo to, v čo Gatrellovci dúfali. Ale ich kríza nebola kríza viery. Evanjelium Ježiša Krista nie je zoznam úloh, ktoré musíme urobiť; skôr žije v našom srdci. Evanjelium „nie je záťaž; sú to krídla“4. Nadnáša nás. Nadnášalo aj Gatrellovcov. Cítili pokoj uprostred búrky. Držali sa pevne jeden druhého a chrámových zmlúv, ktoré uzavreli a dodržiavali. Prehĺbili svoju schopnosť dôverovať Pánovi a boli posilnení vo viere v Ježiša Krista a v Jeho uzmierujúcu moc.
Kdekoľvek sa na ceste učeníctva nachádzame, akékoľvek môžu byť naše starosti a výzvy, nie sme sami. Nie ste zabudnutí. Rovnako ako Deric, Svätí v Afrike a Gatrellovská rodina, môžeme sa v čase núdze rozhodnúť, že sa natiahneme a chytíme Boha za ruku. Môžeme čeliť ťažkostiam s modlitbou a s dôverou v Pána. A vďaka tomu sa stávame viac podobnými Jemu.
Pán hovorí ku každému z nás: „Neboj sa, … ja som s tebou, nepozeraj ustrašene vôkol seba, lebo ja som Boh tvoj! Posilním ťa a pomôžem ti, i podopriem ťa svojou spásonosnou pravicou.“5
Pokorne, ale s istotou, vydávam svedectvo, že Boh, náš Otec, nás osobne pozná a naťahuje k nám pomocnú ruku. Skrze Jeho Milovaného Syna, Ježiša Krista, môžeme prekonať problémy tohto sveta a v bezpečí sa vrátiť domov. Kiež máme vieru dôverovať Mu, za to sa modlím v mene Ježiša Krista, amen.