Poslušnosť skrze našu vernosť

Starší L. Tom Perry

Kvórum dvanástich apoštolov

Poslušnosť je odznakom našej viery v múdrosť a moc tej najvyššej autority, dokonca Boha.

Rodinné domáce večery, ktoré so sestrou Perryovou mávame každý pondelok večer, sa odrazu rozrástli. Do nášho obytného domu sa prisťahovali môj brat, jeho dcéra, Barbarina sestra a naša neter s manželom. Je to po prvýkrát od detstva, čo mám to požehnanie, že moja rodina žije blízko mňa. Keď som bol malý, naša rodina bývala v rovnakom bloku s niekoľkými členmi maminej širšej rodiny. Starý otec Sonne mal dom vedľa nás smerom na sever a teta Emma mala dom vedľa nás smerom na juh. Na južnej strane bloku bývala teta Josephine a na východnej strane bloku býval strýko Alma.

Počas môjho detstva sme s členmi širšej rodiny trávili spolu veľa času a prežívali sme spoločné chvíle pri práci, hraní aj pri spoločenských návštevách. Nedokázali sme robiť veľa huncútstiev bez toho, aby sa o tom veľmi rýchlo dopočuli naše mamy. Náš dnešný svet je iný – členovia väčšiny rodín žijú ďaleko od seba. A aj keď žijú relatívne blízko seba, často nežijú v susedstve. Napriek tomu si myslím, že moje detstvo aj moja súčasná situácia sú tak trochu ako nebo, kde milovaní členovia rodiny žijú blízko seba. Predstavuje to pre mňa stálu pripomienku večnej podstaty rodinnej jednotky.

Keď som vyrastal, mal som zvláštny vzťah so svojím starým otcom. Bol som najstarším synom v rodine. V zime som odhadzoval sneh z chodníkov a v lete kosil trávu pri našom dome, pri dome starého otca a pri domoch dvoch svojich tiet. Keď som kosil trávu, starý otec obvykle sedával na verande. Vždy keď som dokosil, sadol som si na schody a rozprával sa s ním. Tieto chvíle sú pre mňa drahocennými spomienkami.

Raz som sa starého otca opýtal, ako budem vedieť, či robím vždy to, čo je správne, keď nám život poskytuje toľko možností. Starý otec mi odpovedal ako vždy skúsenosťou zo svojho života na farme.

Učil ma o tom, ako vycvičiť záprah koní, aby pracovali spoločne. Vysvetlil mi, že kone musia vždy vedieť, kto je ich pánom. Jedným z kľúčových prostriedkov, ako si udržať kontrolu nad koňmi a riadiť ich je postroj a zubadlo. Pokiaľ si jeden z koní zmyslí, že nemusí poslúchať vôľu pohoniča, nebudú kone nikdy ťahať ani spolupracovať tak, aby naplno využili svoje schopnosti.

Pozrime sa teda na zásady, ktoré ma starý otec pomocou takéhoto príkladu naučil. Kto je oným pohoničom konského záprahu? Môj starý otec veril, že to je Pán. On je tým, kto má zámer a plán. Je tiež cvičiteľom a vodcom celého záprahu a aj jednotlivých koní. Pohonič vie všetko najlepšie a tým jediným spôsobom, ako môže kôň poznať, že robí vždy to, čo je správne, je poslúchať pohoniča a nasledovať jeho vedenie.

K čomu môj starý otec prirovnával postroj a zubadlo? Vtedy som si myslel, a myslím si to aj teraz, že ma starý otec učil, aby som sa riadil nabádaniami Ducha Svätého. V jeho očiach mali postroj a zubadlo duchovnú povahu. Poslušný kôň, ktorý je súčasťou dobre vycvičeného konského záprahu, nepotrebuje nič viac než len ľahké potiahnutie od pohoniča, aby urobil presne to, čo si pohonič praje. Toto ľahké potiahnutie je obdobou tichého, jemného hlasu, ktorým k nám hovorí Pán. Z úcty k našej slobodnej vôli to nikdy nie je silné, energické potiahnutie.

Muži a ženy, ktorí ignorujú oné jemné nabádania Ducha, často poznajú pravdu, tak ako ju poznal márnotratný syn, skrze prirodzené dôsledky neposlušnosti a roztopašného života. Až potom, čo prirodzené dôsledky priviedli márnotratného syna k pokore, „vstúpil do seba“ a začul našepkávanie Ducha, ktorý mu hovoril, aby sa vrátil do domu svojho otca (pozri Lukáš 15:11 – 32).

Zásadou, ktorú ma starý otec naučil, bolo teda to, aby som bol vždy pripravený prijať ľahké potiahnutie od Ducha. Povedal mi, že také nabádanie obdržím vždy, keď sa začnem odchyľovať z cesty. A nikdy nebudem vinný nejakým vážnejším previnením, pokiaľ vždy dovolím, aby ma Duch viedol pri mojich životných rozhodnutiach.

Ako sa píše v Jakubovi 3:3: „Keď koňom dávame do úst zubadlá, aby nám boli povoľné, usmerňujeme aj celé ich telo.“

Musíme byť vnímaví voči svojmu duchovnému zubadlu. Aj pri tom najmenšom potiahnutí od Majstra musíme byť ochotní úplne zmeniť svoj smer. Aby sme v živote uspeli, musíme učiť svojho ducha a telo, aby pracovali spoločne v poslušnosti Božích prikázaní. Ak budeme dbať na jemné nabádania Ducha Svätého, budeme môcť zjednotiť nášho ducha a naše telo v spoločnom zámere priviesť nás späť do nášho večného domova, kde budeme žiť so svojím večným Otcom v nebi.

V našom treťom článku viery sa učíme o dôležitosti poslušnosti: „Veríme, že skrze uzmierenie Kristovo môže byť spasené celé ľudstvo, skrze poslušnosť zákonov a obradov evanjelia.“

Táto poslušnosť, ktorú môj starý otec opísal vo svojom príklade o konskom záprahu, si tiež vyžaduje zvláštnu dôveru – čiže absolútnu vieru v pohoniča. Ponaučenie, ktoré som získal od starého otca, sa teda týkalo tiež prvej zásady evanjelia – viery v Ježiša Krista.

Apoštol Pavol učil: „Viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme“ (Židom 11:1). Potom Pavol použil príklad Ábela, Enocha, Nóacha a Abraháma a učil o viere. Zameral sa na príbeh Abraháma, lebo Abrahám je otcom verných.

„Vierou poslúchol Abrahám, keď ho (Boh) povolal, aby sa vysťahoval na miesto, ktoré mal prijať ako dedičstvo. Vysťahoval sa, a nevedel, kam ide.

Vierou sa usadil v zemi zasľúbenej ako v cudzej. …

A tiež Sára vierou nadobudla silu počať, hoci sa jej čas už minul. Pokladala totiž za verného Toho, ktorý dal zasľúbenie“ (Židom 11:8 – 9, 11).

Vieme, že skrze Izáka, syna Abraháma a Sáry, bolo dané Abrahámovi a Sáre zasľúbenie – zasľúbenie potomstva, „ako hviezdy na nebi a piesok na morskom pobreží, ktorý nemožno spočítať“ (pozri verš12; pozri tiež Genesis 17:15 – 16). A potom bola Abrahámova viera vyskúšaná spôsobom, ktorý by mnohí z nás považovali za nepredstaviteľný.

Pri mnohých príležitostiach som o príbehu Abraháma a Izáka premýšľal a stále si myslím, že ešte naplno nechápem Abrahámovu vieru a poslušnosť. Dokážem si asi predstaviť, ako si verne zbalil veci a vydal sa skoro ráno na cestu, ale ako dokázal kráčať celé tri dni po boku Izáka až k úpätiu hory Mória? Ako dokázali niesť drevo na zapálenie ohňa na hore? Ako dokázal postaviť oltár? Ako dokázal Izáka zviazať a položiť ho na ten oltár? Ako mu dokázal vysvetliť, že on bude tou obeťou? A kde zobral silu k tomu, aby pozdvihol nôž, ktorým mal zabiť svojho syna? Bola to viera, ktorá Abrahámovi umožnila nasledovať Božie vedenie s presnosťou až do oného zázračného okamihu, kedy na neho zavolal anjel z neba, oznamujúc mu, že prešiel touto mučivou skúškou. A potom anjel Pána zopakoval zasľúbenie Abrahámovej zmluvy.

Uvedomujem si, že prekážky spojené s vierou v Ježiša Krista a poslušnosťou môžu byť pre niektorých ťažšie než pre iných. Už mám za sebou dosť veľa rokov skúseností na to, aby som vedel, že povahy koní sa môžu veľmi líšiť, a preto sa niektoré kone cvičia ťažšie a iné ľahšie, a že rôznorodosť ľudí je omnoho väčšia. Každý z nás je synom alebo dcérou Božou a každý z nás má svoj jedinečný príbeh z predsmrteľnosti aj v smrteľnosti. A preto existuje iba málo riešení, ktoré by vyhovovali každému. A tak som si vedomý toho, že život sa skladá zo skúšok a omylov, a čo je najdôležitejšie, som si vedomý neustálej potreby onej druhej zásady evanjelia, dokonca pokánia.

Tiež je pravda, že doba, v ktorej žil môj starý otec, bola jednoduchšia, obzvlášť pokiaľ ide o voľby medzi dobrým a zlým. A napriek tomu, že niektorí veľmi inteligentní a vzdelaní ľudia si môžu myslieť, že naša omnoho zložitejšia doba si žiada oveľa zložitejšie riešenia, som ďaleko od toho, aby som s nimi toto presvedčenie zdieľal. Ja si naopak myslím, že dnešný zložitý svet si žiada viac jednoduchosti, tak ako oná odpoveď môjho starého otca na moju úprimnú otázku, ako rozpoznám rozdiel medzi dobrým a zlým. Viem, že to, čo vám dnes hovorím je jednoduchý návod, ale svedčím o tom, že pre mňa funguje veľmi dobre. Odporúčam vám to isté a vyzývam vás, aby ste moje slová vyskúšali, a ak tak učiníte, sľubujem vám, že vás povedú k jasným rozhodnutiam vo chvíľach, kedy budete bombardovaní mnohými voľbami a povedú vás k jednoduchým odpovediam na otázky, ktoré zamotávajú hlavu učeným a tým, ktorí si myslia, že sú múdri.

Príliš často sa pozeráme na poslušnosť ako na pasívne a bezmyšlienkovité plnenie príkazov a povelov väčšej autority. V skutočnosti je však poslušnosť v tej najčistejšej podobe odznakom našej viery v múdrosť a moc tej najvyššej autority, dokonca Boha. Keď Abrahám prejavil takúto neochvejnú vernosť a poslušnosť Bohu, i keď mu bolo prikázané, aby obetoval svojho syna, Boh ho zachránil. Rovnako aj my, keď budeme prejavovať svoju vernosť skrze poslušnosť, Boh nás nakoniec zachráni.

Tí, ktorí sa spoliehajú iba na seba a riadia sa len vlastnými túžbami a sklonmi, sú veľmi obmedzení v porovnaní s tými, ktorí nasledujú Boha a čerpajú z Jeho múdrosti, moci a darov. Hovorí sa, že človek, ktorý chce prerásť všetkých ostatných, je v skutočnosti zo všetkých najmenší. Silná a proaktívna poslušnosť je všetko, len nie slabá a pasívna. Je to prostriedok, ktorým vyjadrujeme vieru v Boha a pripravujeme sa na prijatie mocí nebies. Poslušnosť je voľba. Je to voľba medzi našou vlastnou obmedzenou znalosťou a mocou a Božou neobmedzenou múdrosťou a všemohúcnosťou. Podľa ponaučenia, ktoré mi dal môj starý otec, ide o voľbu cítiť v ústach duchovné zubadlo a riadiť sa pokynmi pohoniča.

Kiež sa staneme dedičmi zmluvy a semenom Abrahámovým skrze vernosť a tým, že obdržíme obrady znovuzriadeného evanjelia. Sľubujem vám, že požehnania večného života sú dostupné každému, kto je verný a poslušný. V mene Ježiša Krista, amen.