Nad čím premýšľate?

Starší W. Craig Zwick

Sedemdesiatnik

Úpenlivo žiadam seba i vás, aby sme si precvičili túto otázku, položiac ju s láskyplným ohľadom na skúsenosti toho druhého: „Nad čím premýšľate?“

Pred štyridsať jeden rokmi som sa vyštveral na sedadlo vodiča kamióna a vedľa mňa si sadla moja prekrásna žena Jan s naším malým synčekom Scottym. Viezli sme ťažký náklad stavebného materiálu naprieč niekoľkými štátmi.

V tej dobe ste nemuseli mať zapnutý pás ani neboli žiadne detské autosedačky. Moja žena držala nášho milovaného syna na rukách. Keď podotkla: „Sme vysoko nad zemou,“ malo mi byť jasné, že má určité obavy.

Keď sme schádzali z Donnerského priesmyku, strmého úseku diaľnice, kabínu kamióna náhle a neočakávane naplnil hustý dym. Takmer nič sme nevideli a ťažko sa nám dýchalo.

S takým „hebedom“ sa nedá spomaliť len tak, že dupnete na brzdy. Horúčkovito som sa snažil zastaviť, brzdil som motorom a podradil som.

Už som spomaľoval a blížil sa ku krajnici, ale ešte predtým, ako som úplne zastavil, otvorila moja žena dvere kabíny a vyskočila von aj s dieťaťom na rukách. Bezmocne som sa prizeral, ako sa skotúľali na zem.

Hneď ako sa mi podarilo zastaviť kamión, vybehol som z dymiacej kabíny. S adrenalínom pulzujúcim vo svojich žilách som bežal cez skaly a burinu a zovrel som ich do náruče. Janine predlaktia a lakte boli rozbité a krvácali, ale našťastie obaja, ona i náš syn, dýchali. Pevne som ich držal, kým sa prach na ceste neusadil.

Keď sa môj pulz dostal zase do normálu a opäť som lapil dych, vykríkol som: „Čo ti to prosím ťa zišlo na um? Vieš, aké to bolo nebezpečné? Mohli ste sa zabiť!“

Pozrela sa na mňa, slzy jej stekali po jej začmudených lícach, a povedala niečo, čo zasiahlo moje srdce a stále mi znie v ušiach: „Len som sa pokúšala ochrániť nášho syna.“

Vtedy mi došlo, že si myslela, že horí motor, bála sa, že kamión by mohol vybuchnúť a my by sme zomreli. Ja som však vedel, že to bolo niečo s elektrikou – nebezpečné, ale nie katastrofálne. Pozrel som sa na svoju milovanú ženu, ktorá nežne hladkala hlávku nášho bábätka, a premýšľal som, aká žena by urobila niečo také odvážne.

Táto situácia mohla byť rovnako citovo nebezpečná ako porucha nášho motora. Našťastie, potom čo sme každý nás chvíľu potichu premýšľali veriac, že to ten druhý urobil chybu, nakoniec sme si vzájomne vysvetlili, aké pocity nás viedli k výbuchu hnevu. Vzájomné pocity lásky a strachu o bezpečnosť inej osoby zabránili tomu, aby táto nebezpečná epizóda zničila naše s láskou opatrované manželstvo.

Pavol varoval: „Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie“ (Efezským 4:29). Jeho slová majú punc akejsi čistoty.

Čo znamená fráza „nijaké mrzké slovo“ pre vás? Pravidelne zakúšame silné pocity hnevu – nášho i iných ľudí. Sme svedkami nekontrolovateľných výbuchov hnevu na verejných miestach. Zažívame ich ako druh emocionálneho „skratu“ na športových podujatiach, v politickej sfére, a dokonca i v našich vlastných domovoch.

Deti niekedy hovoria so svojimi milovanými rodičmi jazykom ostrým ako britva. Manželia, ktorí spolu zdieľajú tie najúžasnejšie a najnežnejšie životné zážitky, strácajú nadhľad a trpezlivosť s tým druhým a zvyšujú hlas. Každého z nás, hoci sme deti zmluvy milujúceho Nebeského Otca, trápi to, že vynášame rýchle súdy a rozprávame sa s dešpektom, a používame hrubú reč predtým, než porozumieme situácii z pohľadu druhého človeka.. Všetci sme mali príležitosť naučiť sa ako môžu deštruktívne slová zmeniť nebezpečnú situáciu na katastrofickú.

Nedávny list od Prvého predsedníctva jasne prehlasuje: „Evanjelium Ježiša Krista nás učí, aby sme milovali všetkých ľudí a zaobchádzali s nimi s láskavosťou a zdvorilosťou – dokonca i keď s nimi nesúhlasíme“ (List Prvého predsedníctva, 9. januára 2014). Aká znamenitá pripomienka toho, že sa môžeme a mali by sme sa podieľať na pokračujúcom občianskom dialógu, najmä keď sa pozeráme na svet z odlišných perspektív.

Pisateľ Prísloví radí: „Vľúdna odpoveď odvracia prchkosť, ale urážlivé slovo vzbudzuje hnev“ (Príslovia 15:1). „Vľúdna odpoveď“ je opodstatnená odpoveď – pozorne zvolené slová plynúce z pokorného srdca. To neznamená, že nikdy nehovoríme priamo, od srdca, alebo že činíme kompromisy ohľadom náukovej pravdy. Slová, ktoré môžu vyjadrovať pevné stanovisko, môžu byť vľúdne svojím duchom.

Kniha Mormonova obsahuje pozoruhodný príklad obhajujúceho jazyka tiež v súvislosti s manželským sporom. Synovia Sárije a Lechího boli poslaní späť do Jeruzalema, aby získali mosadzné dosky, a stále sa nevracali. Sárija verila, že jej synovia utrpeli nejakú ujmu, bola plná hnevu a potrebovala niekoho obviniť.

Vypočujte si tento príbeh v podaní jej syna Nefiho: „Lebo [moja matka] sa domnievala, že sme zahynuli v pustatine; a tiež sa ponosovala na otca môjho, hovoriac mu, že je mužom vizionárom; hovoriac: Hľa, ty si nás vyviedol z krajiny dedičstva nášho, a synov mojich už niet, a my zahynieme v pustatine“ (1. Nefi 5:2).

Nuž, premýšľajme nad tým, na čo asi Sárija myslela. Bola plná strachu o svojich popudlivých synov, ktorí sa vrátili na miesto, kde bol v ohrození život jej manžela. Musela vymeniť svoj milovaný domov a priateľov za stan v odľahlej pustatine, i keď bola stále vo veku, keď ešte mohla mať deti. V tomto okamihu najväčšieho stresu, dotlačená všetkými svojimi obavami, sa zdalo ako keby Sárija hrdinsky vyskočila, keď to nešlo logicky, z výšky rútiaceho sa kamióna, aby ochránila svoju rodinu. Predložila svojmu manželovi oprávnené obavy jazykom hnevu, pochybností a obviňovania – jazykom, v ktorom, ako sa zdá, je celá ľudská rasa prekvapujúco zdatná.

Prorok Lechí načúval strachu, ktorý bol zdrojom hnevu jeho ženy. Potom uvážlivo odpovedal jazykom súcitu. Najprv prijal ten fakt, ako veci vyzerajú z jej perspektívy: „A ... otec môj hovoril s ňou, hovoriac: Ja viem, že som mužom vizionárom; ... ale .[keby som] zotrval v Jeruzaleme, zahynul[i by sme] s bratmi svojimi“ (1. Nefi 5:4).

Potom sa jej manžel dotkol jej obáv ohľadom blaha ich synov, ako mu bez najmenších pochybností svedčil Duch Svätý:

„Ale hľa, obdržal som krajinu zasľúbenia a z vecí týchto sa radujem; áno, a ja viem, že Pán zachráni synov mojich z rúk Lábánových. …

A takýmito slovami otec môj, Lechí, utešoval matku moju ... ohľadom nás“ (1. Nefi 5:5 – 6).

V dnešnej dobe je tu veľká potreba pre mužov i ženy, aby rozvíjali úctu jeden k druhému naprieč širokému rozpätiu vierovyznaní a spôsobov správania a preklenuli hlboké rokliny protikladných programov. Nie je možné, aby sme vedeli všetko, čo sa odohráva v našich mysliach a v našich srdciach, alebo dokonca plne porozumeli súvislostiam našich skúšok a rozhodnutí, ktorým každý z nás čelíme.

Avšak, čo sa stane s tými „mrzkými slovami“, o ktorých hovoril Pavol, ak náš vlastný postoj zahŕňa v prvom rade empatiu k skúsenostiam iného človeka? Plne si uvedomujúc limity svojej vlastnej nedokonalosti a neotesané hrany, úpenlivo žiadam seba i vás, aby sme si precvičili túto otázku, položiac ju s láskyplným ohľadom na skúsenosti toho druhého: „Nad čím premýšľate?“

Pamätáte sa, keď Pán prekvapil Samuela a Saula tým, že za kráľa Izraela vyvolil Dávida z Betlehema, malého pastiera oviec? Pán povedal Svojmu prorokovi: „Lebo [Hospodin nepozerá] na to, na čo pozerá človek. Človek totiž hľadí na to, čo je pred očami, Hospodin však hľadí na srdce“ (1. Samuelova 16:7).

Keď sa kabína nášho kamióna naplnila dymom, moja žena konala tým najodvážnejším spôsobom, aký si vedela predstaviť, aby zachránila nášho syna. Keď som zapochyboval o jej rozhodnutí, tiež som sa správal ako ochranca. Prekvapujúco, nezáležalo na tom, kto mal pravdu. To, na čom záležalo, bolo, že sme sa navzájom počúvali a chápali sme perspektívu toho druhého.

Ochota dívať sa na vec očami toho druhého zmení „mrzké slová“ na také, ktoré „prinášajú požehnanie“. Apoštol Pavol tomu rozumel, a každý z nás to tiež môže zažiť na určitom stupni. Možno to daný problém nezmení, ani nevyrieši, ale omnoho dôležitejšie je to, či slová, ktoré prinášajú požehnania môžu zmeniť nás.

Vydávam pokorné svedectvo, že môžeme „prinášať požehnania“ vďaka súcitnému jazyku, keď rozvíjaný dar Ducha Svätého zasiahne naše srdce empatiou k pocitom ostatných a ich kontextu. To nám umožní zmeniť nebezpečné situácie na sväté miesta. Vydávam svedectvo o milujúcom Spasiteľovi, ktorý „hľadí na [naše] srdce“ a zaujíma Ho, čo si myslíme. V mene Ježiša Krista, amen.