Akými ľuďmi máte byť?

Starší Donald L. Hallstrom

Predsedníctvo sedemdesiatnikov

Aké zmeny sú od nás vyžadované, aby sme sa stali takými ľuďmi, akými máme byť?

Keď si predstavíme toto celosvetové stretnutie, pripomíname si, že neexistuje nič porovnateľné s týmto zhromaždením – nikde. Účelom kňazského zasadania generálnej konferencie je učiť držiteľov kňazstva akými ľuďmi máme byť (pozri 3. Nefi 27:27) a inšpirovať nás, aby sme dosiahli tento ideál.

Počas mojich rokov Áronovho kňazstva na Havaji pred pol storočím a keď som bol misionár v Anglicku, zhromažďovali sme sa v zhromažďovacích budovách a (s veľkým úsilím) sme počúvali kňazské zasadanie s použitím telefónneho spojenia. V nasledujúcich rokoch umožnili satelity vysielanie do vybraných miest Cirkvi s tými obrovskými tanierovými prijímačmi, takže sme mohli stretnutia počúvať aj pozerať. Boli sme z tej technológie v úžase! Len pár ľudí si vedelo predstaviť dnešný svet, kedy ktokoľvek, kto má prístup k internetu zo smartfónu, tabletu alebo počítača môže obdržať posolstvá tohto stretnutia.

Avšak, tento ohromne zvýšený prístup k hlasom Pánových služobníkov, ktoré sú tým istým ako hlas samotného Pána (pozri NaZ 1:38), má malú hodnotu, pokiaľ nie sme ochotní prijať toto slovo (pozri NaZ 11:21), a potom ho nasledovať. Jednoducho povedané, zmysel generálnej konferencie a tohto kňazského zasadania je naplnený len vtedy, keď sme ochotní konať – ak sme ochotní zmeniť sa.

Pred niekoľkými desaťročiami som slúžil ako biskup. Dlhšiu dobu som sa v našom zbore stretával s mužom, ktorý bol starší ako ja. Tento brat mal problémový vzťah so svojou manželkou a bol odlúčený od svojich detí. Mal problémy udržať si zamestnanie, nemal žiadnych blízkych priateľov a považoval kontakt s členmi zboru za taký náročný, že nakoniec nebol ochotný slúžiť v Cirkvi. Počas jednej prudkej diskusie o výzvach v jeho živote sa ku mne naklonil – aby zakončil jednu z našich mnohých debát – a povedal: „Biskup, mám výbušnú povahu, a taký jednoducho som!“

To vyhlásenie ma v ten večer ohromilo a odvtedy ma prenasleduje. Keď sa raz tento muž rozhodol – keď sa raz ktokoľvek z nás rozhodne – „taký jednoducho som“, vzdávame sa našej schopnosti zmeniť sa. To už rovno môžeme vztýčiť bielu vlajku, zložiť svoje zbrane, vzdať sa boja a jednoducho kapitulovať – akákoľvek šanca na výhru je stratená. Zatiaľ čo si niektorí z nás môžu myslieť, že to necharakterizuje nás samých, asi každý jeden z nás dáva najavo najmenej jedným alebo dvomi zlozvykmi vyhlásenie „taký jednoducho som“.

Nuž, stretávame sa na tomto kňazskom stretnutí, pretože to, kým sme, nie je to, kým sa môžeme stať. Dnes večer sa tu stretávame v mene Ježiša Krista. Stretávame sa s dôverou, že Jeho uzmierenie dáva každému z nás – bez ohľadu na našu bezmocnosť, naše slabosti, naše závislosti – schopnosť zmeniť sa. Stretávame sa s nádejou, že naša budúcnosť, bez ohľadu na našu minulosť, môže byť lepšia.

Keď sa zúčastňujeme na tomto stretnutí so „skutočným zámerom“ zmeniť sa (Moroni 10:4), Duch má plný prístup do nášho srdca a mysle. Ako Pán zjavil prorokovi Josephovi Smithovi: A stane sa, že nakoľko budú preukazovať vieru vo mňa – pamätajte, že viera je zásadou moci a činu – vylejem na nich Ducha svojho v deň, kedy sa zhromaždia (pozri NaZ 44:2). To znamená dnes večer!

Ak si myslíte, že vaše výzvy sú neprekonateľné, dovoľte mi porozprávať vám o mužovi, ktorého sme stretli v roku 2006 v malej dedine pri Hyderabade v Indii. Tento muž preukazoval ochotu zmeniť sa. Appa Rao Nulu sa narodil na vidieku v Indii. Keď mal tri roky, bol postihnutý detskou obrnou a ostal fyzicky handicapovaný. Jeho spoločnosť ho učila, že jeho potenciál je vážne obmedzený. Avšak, ako mladý dospelý stretol našich misionárov. Tí ho učili o väčšom potenciáli, v tomto živote aj vo večnosti, ktorá príde. Bol pokrstený a konfirmovaný za člena Cirkvi. S významne zlepšenou víziou si stanovil cieľ obdržať Melchisedekovo kňazstvo a slúžiť na misii na plný úväzok. V roku 1986 bol vysvätený za staršieho a povolaný slúžiť v Indii. Chodenie nebolo ľahké – snažil sa, ako najlepšie vedel s použitím vychádzkovej palice v každej ruke a často spadol – ale nikdy nepomyslel na to, že by skončil. Zaviazal sa čestne a oddane slúžiť na misii, a to aj urobil.

Keď sme stretli brata Nulua takmer 20 rokov po jeho misii, veselo nás pozdravil na konci cesty a zaviedol nás po hrboľatej špinavej cestičke k domu s dvomi izbami, ktorý zdieľal so svojou manželkou a tromi deťmi. Bol to nesmierne horúci a nepohodlný deň. Stále chodil s veľkými ťažkosťami, ale neľutoval sa. Skrze osobnú usilovnosť sa stal učiteľom, zabezpečujúc vzdelanie pre deti z dediny. Keď sme vstúpili do jeho skromného domu, okamžite ma vzal do rohu a vytiahol škatuľu, ktorá obsahovala jeho najdôležitejší majetok. Chcel, aby som videl kúsok papiera. Písalo sa tam: „S prianím požehnaní a všetkého dobrého staršiemu Nuluovi, odvážnemu a úspešnému misionárovi; [datované] 25. júna 1987; [podpísaný] Boyd K. Packer.“ Pri tej príležitosti, keď vtedajší Starší Packer navštívil Indiu a prehovoril ku skupine misionárov, potvrdil staršiemu Nuluovi jeho potenciál. V podstate to, čo mi brat Nulu hovoril v ten deň v roku 2006 bolo to, že evanjelium ho zmenilo – nastálo!

Pri tejto návšteve domu Nuluovcov nám robil spoločnosť misijný prezident. Bol tam, aby mal pohovor s bratom Nuluom, jeho manželkou a jeho deťmi – aby rodičia obdržali svoje obdarovanie a boli spečatení a aby deti boli pripečatené ku svojim rodičom. Tiež sme tejto rodine povedali o prípravách, aby mohli cestovať kvôli tým obradom do chrámu v Hong Kongu v Číne. Plakali od radosti, lebo ich dlho očakávaný sen sa mal stať skutočnosťou.

Čo sa očakáva od držiteľa Božieho kňazstva? Aké zmeny sú od nás vyžadované, aby sme sa stali takými ľuďmi, akými máme byť? Dávam tri návrhy:

1. Musíme byť mužmi kňazstva! Či už sme mladí muži držiaci Áronovo kňazstvo, alebo muži nosiaci Melchisedekovo kňazstvo, musíme byť mužmi kňazstva, ukazujúci duchovnú vyspelosť, pretože sme uzatvorili zmluvy. Ako povedal Pavol: „Keď som bol dieťa, hovoril som ako dieťa, zmýšľal som ako dieťa, usudzoval som ako dieťa; ale keď som sa stal mužom, zanechal som detské spôsoby“ (1. Korintským 13:11). Mali by sme byť iní, pretože držíme kňazstvo – nie arogantní alebo pyšní, alebo povýšeneckí, ale pokorní a učenliví, a mierni. Obdržanie kňazstva a jeho mnohé úrady by malo pre nás niečo znamenať. Nemal by to byť povrchný „prechod do dospelosti“, ktorý sa automaticky udeje v určitom veku, ale pozorne vykonaný posvätný čin zmluvy. Mali by sme sa cítiť takí poctení a takí vďační, že to bude viditeľné v každom našom skutku. Ak premýšľame o kňazstve len málokedy, musíme sa zmeniť.

2. Musíme slúžiť! Podstata držania kňazstva je zvelebovať svoje povolanie (pozri NaZ 84:33) tým, že slúžime druhým. Vyhýbať sa našej najdôležitejšej povinnosti slúžiť našim manželkám a deťom, neprijať alebo pasívne napĺňať povolania v Cirkvi, alebo sa nestarať o druhých, pokiaľ to nie je výhodné, to nie je to, kým by sme mali byť. Spasiteľ vyhlásil: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou“ (Matúš 22:37), a neskôr dodal: Ak ma miluješ, budeš mi slúžiť (pozri NaZ 42:29). Sebeckosť je pravým opakom kňazskej zodpovednosti, a ak je to črta nášho charakteru, musíme sa zmeniť.

3. Musíme byť hodní! Asi nemám schopnosť Staršieho Jeffreyho R. Hollanda, keď hovoril na kňazskom zasadaní pred pár rokmi, že bude „stáť veľmi blízko pred vami … , tvárou v tvár, tak blízko, že napätie … [oškvŕkne] vaše obočie“ („Všetci sme narukovali,“ Generálna konferencia október 2011, 61); ale, drahí bratia, musíme sa prebudiť a uvedomiť si, ako bežne sú akceptované svetské zvyky, ktoré potláčajú našu moc v kňazstve. Ak si myslíme, že sa môžeme pohrávať s pornografiou alebo s porušením cudnosti, alebo s nečestnosťou v akejkoľvek forme a že to nebude mať vplyv na nás a naše rodiny, sme oklamaní. Moroni povedal: „Dbajte, aby ste boli hodní činiť všetky veci“ (Mormon 9:29). Pán mocne nariadil: A teraz vám dávam prikázanie, aby ste sa mali na pozore ohľadom seba, aby ste usilovne dbali na slová večného života (pozri NaZ 84:43). Ak existujú akékoľvek nevyriešené hriechy, ktoré bránia našej spôsobilosti, musíme sa zmeniť.

Jediná úplná odpoveď na otázku položenú Ježišom Kristom „Akými ľuďmi máte byť?“ je tá, ktorú dal stručne a mocne On sám: „Dokonca ako ja som“ (3. Nefi 27:27). Pozvanie „poďte ku Kristovi a buďte v ňom zdokonalení“ (Moroni 10:32) vyžaduje aj očakáva zmenu. Našťastie, On nás nenechal samých. „A ak ľudia prídu ku mne, ukážem im ich slabosť. … potom učiním, že slabé veci sa pre nich stanú silnými“ (Eter 12:27). Keď sa spoliehame na Spasiteľovo uzmierenie, môžeme sa zmeniť. Som si tým istý. V mene Ježiša Krista, amen.