Nie sme všetci žobrákmi?

Starší Jeffrey R. Holland

Kvórum dvanástich apoštolov

Bohatí či chudobní, keď sú druhí v núdzi, máme „urobiť všetko, čo môžeme.“

Aký úžasný nový prvok sa objavil na našej generálnej konferencii! Bien hecho, Eduardo.

V tom najprekvapivejšom okamihu začiatku Svojho pôsobenia sa Ježiš vo svojej domovskej synagóge v Nazarete postavil a prečítal tieto slová prorokované Izaiášom a zaznamenané v Lukášovom evanjeliu: „Duch Pánov nado mnou; lebo ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium, [uzdravovať skrúšených srdcom] poslal ma hlásať zajatým prepustenie a … utláčaným oslobodenie.“¹

Takto Spasiteľ po prvýkrát verejne oznámil Svoje mesiášske pôsobenie. Týmto veršom bolo tiež jasne povedané, že Ježišova hlavná a prvoradá mesiášska zodpovednosť, na Jeho ceste k vrcholnej zmiernej obeti a vzkrieseniu, bude spočívať v tom, že bude žehnať chudobným, vrátane tých, ktorí sú chudobní v duchu.

Ježiš už od začiatku svojho pôsobenia neobyčajným spôsobom miloval zbedačených a znevýhodnených. Narodil sa v domácnosti dvoch takých ľudí a vyrastal medzi ďalšími im podobnými. Nepoznáme všetky podrobnosti Jeho časného života, ale raz povedal: „Líšky majú dúpätá a … vtáci hniezda, ale Syn človeka nemá, kde by sklonil hlavu.“² Stvoriteľ neba a zeme „a [všetkého], čo na nich je“³ bol prinajmenšom v dospelosti bez domova.

Po celú históriu bola chudoba považovaná za jeden z najväčších a najrozšírenejších problémov ľudstva. Očividná daň, ktorú so sebou chudoba prináša sa zvyčajne týka fyzického života, avšak duchovné a citové poškodenie, ktoré môže spôsobiť, môže byť dokonca ešte ochromujúcejšie. Veľký Vykupiteľ ale neprednášal tak dôsledne inú výzvu ako tú, aby sme sa k Nemu pridali v snahe sňať z druhých toto bremeno. Ako Jehova povedal, že bude súdiť Izrael tvrdo, lebo „vo svojich domovoch máte, čo ste ulúpili biednym“.

Zvolal: „Prečo drvíte môj ľud a tvár bedárov krušíte?“⁴

Pisateľ Prísloví to vyjadril prenikavo jasne: „Kto utláča slabého, tupí jeho Tvorcu, [a] … kto si zapcháva uši pred krikom chudáka, bude tiež raz volať a nedostane sa mu odpovede.“⁵

Pokiaľ sa jedná o dnešnú dobu, znovuzriadená Cirkev Ježiša Krista nemala ani rok, keď Pán prikázal jej členom, aby [sa starali] o chudobných a núdznych, a poskytovali im útechu, aby netrpeli.⁶ Povšimnite si naliehavý tón vyjadrený v tejto pasáži – „aby netrpeli“. Také slová Boh používa, keď niečo myslí skutočne vážne.

Vzhľadom na to, že riešenie nespravodlivosti vo svete je takou ohromujúcou výzvou, čo môže urobiť jeden muž či jedna žena? Majster Sám nám ponúka odpoveď. Keď Mária pred Kristovou zradou a ukrižovaním pomazala Ježišovu hlavu drahou masťou, Judáš Iškariotský protestoval proti takémuto plytvaniu „a hnevom sa obrátili na ňu“⁷.

Ježiš povedal:

„Čo ju zarmucujete? Dobrý skutok mi preukázala. …

Čo mohla, urobila.“⁸

Čo mohla, urobila! Aké výstižné vyjadrenie! Istý novinár sa raz pýtal matky Terezy z Kalkaty na jej beznádejnú úlohu zachrániť trpiacich ľudí v tom meste. Povedal, že štatisticky povedané nedosahuje absolútne nič. Táto pozoruhodná drobná žena ale ostro odsekla, že jej práca sa týka lásky, a nie štatistík. Nehľadiac na enormný počet tých, ktorým nemohla podať pomocnú ruku, povedala, že môže dodržiavať prikázanie milovať Boha a blížneho tým, že bude slúžiť tým, s prostriedkami, ktoré má, ktorým môže podať pomocnú ruku. Pri jednej príležitosti povedala: „To, čo robíme, je len kvapka v oceáne. Ale pokiaľ by sme to neurobili, oceán by bol o jednu kvapku menší [ako je teraz].“⁹ Tento novinár rozvážne prišiel k záveru, že kresťanstvo očividne nie je záležitosťou štatistiky. Prišiel k logickému záveru, že pokiaľ je v nebi viac radosti nad jedným hriešnikom, ktorý činí pokánie, než nad deväťdesiatimi deviatimi, ktorí pokánie nepotrebujú, potom sa Boh o percentá očividne nestará.¹⁰

Ako by sme teda mohli „urobiť, čo môžeme“?

Predovšetkým môžeme, ako učil kráľ Benjamín, prestať nedávať zo svojich prostriedkov kvôli tomu, že na chudobných pozeráme ako na tých, ktorí si svoju biedu na seba privodili sami. Možno, že niektorí si svoje ťažkosti skutočne spôsobili sami, ale či my ostatní nerobíme to isté? Nepýta sa práve preto tento súcitný panovník: „Nie sme všetci žobrákmi?“¹¹ Nevoláme všetci o pomoc a nádej, a odpovede na modlitby? Nežobreme snáď všetci o odpustenie za chyby, ktoré sme učinili a za trápenia, ktoré sme spôsobili? Nežobreme snáď všetci o to, aby naše slabosti vyvážila milosť, aby aspoň v našom prípade milosrdenstvo zvíťazilo nad spravodlivosťou? Nemôžeme sa čudovať, že kráľ Benjamín hovorí, že odpustenie hriechov obdržíme tým, že naliehavo prosíme Boha, ktorý súcitne odpovedá, ale odpustenie hriechov si udržiavame tým, že súcitne odpovedáme chudobným, ktorí naliehavo prosia nás.¹²

Okrem vykonávania skutkov milosrdenstva v ich prospech by sme sa za nich mali tiež modliť. Skupina Zórámitov, ktorých spoluveriaci považovali za „špinavých“ a za „trosku“ – to sú slová z písiem – bola vyhnaná zo svojich modlitební pre „hrubosť odevu svojho“. Ako hovorí Mormon: „Boli chudobní čo do vecí svetských; a tiež … chudobní v srdci“¹³ – čo sú dva stavy, ktoré idú spolu ruka v ruke. Misionárski spoločníci Alma a Amulek reagujú na toto nehanebné zavrhnutie týchto chudobne oblečených ľudí tým, že im hovoria, že aj keď im môžu druhí odopierať akékoľvek práva, vždy sa môžu modliť – na poliach, doma, v rodine aj v srdciach.¹⁴

A potom, práve tejto skupine, ktorá sama seba zavrhla, Amulek hovorí: „Lebo potom, čo [ste sa modlili] … ak budete odmietať núdznych a nahých, a nebudete navštevovať chorých a sužovaných, a nebudete dávať z majetku svojho, ak[ho] máte, tým, ktorí to potrebujú – hovorím vám, … modlitba vaša je márna a nič vám neprospeje, a vy ste ako pokrytci, ktorí zapierajú vieru.“¹⁵ To je úžasná pripomienka toho, že či už sme bohatí alebo chudobní, keď druhí potrebujú, máme „urobiť všetko, čo môžeme“.

Teraz, aby som nebol obvinený z toho, že odporúčam nejaké nepraktické globálne sociálne programy alebo že schvaľujem žobranie ako odvetvie, ktoré má budúcnosť, uisťujem vás, že úcta, ktorú zachovávam k zásadám pracovitosti, šetrnosti, sebestačnosti a cieľavedomosti je taká hlboká ako u žiadneho živého muža či ženy. Očakáva sa od nás, že skôr ako budeme prosiť o pomoc druhých, máme si pomôcť najskôr sami. Ďalej, neviem presne, ako by každý z vás mal plniť svoju zodpovednosť voči tým, ktorí sami sebe nepomáhajú alebo si nie vždy pomôcť môžu. Viem ale, že Boh to vie a pomôže vám, a povedie vás pri vašich súcitných skutkoch nasledovníctva, pokiaľ svedomito chcete a modlíte sa, a snažíte sa dodržiavať prikázanie, ktoré nám dáva znova a znova.

Isto si uvedomujete, že teraz hovorím o ťažkých sociálnych potrebách, ktoré sú nad rámec schopností členov Cirkvi. Našťastie Pánov spôsob pomáhania našim vlastným členom je jednoduchší – všetci tí, ktorí sú toho fyzicky schopní, majú dodržiavať zákon pôstu. Izaiáš napísal:

„Či nie je toto pôst, aký som vyvolil. …

Aby si lámal lačnému svoj chlieb a chudobných vyhnaných uviedol do domu? Keby si videl nahého, aby si ho zaodial … [aby si rozviazal] … jarma, [prepustil] zlomených slobodných … ?“¹⁶

Vydávam svedectvo o zázrakoch, duchovných aj časných, ktoré sa stávajú tým, ktorí podľa zákona pôstu žijú. Vydávam svedectvo o zázrakoch, ktoré sa stali aj mne. Skutočne, ako zaznamenal Izaiáš, volal som v pôste viac než raz k Bohu a Boh skutočne odpovedal: „Tu som!“¹⁷ Vážte si túto posvätnú výsadu aspoň raz do mesiaca a buďte štedrí, do tej miery, ako vám to okolnosti dovoľujú v pôstnych obetiach a v ostatných humanitárnych, vzdelávacích a misionárskych príspevkoch. Sľubujem vám, že Boh bude štedrý k vám, a tí, ktorým pomôžete, vás budú blahorečiť navždy. Viac ako trištvrte milióna členov Cirkvi získalo v minulom roku pomoc cez pôstne obete, o ktoré sa starajú oddaní biskupi a prezidentky Združenia pomoci. To je veľa vďačných Svätých neskorších dní.

Bratia a sestry, takýto príhovor si žiada, aby som otvorene aj ja prejavil vďaku za nezaslúžené, bezpracné a nekončiace požehnania vo svojom živote – časné aj duchovné. Tak ako vy som si aj ja občas musel robiť starosti ohľadom financií, ale nikdy som nebol chudobný a ani dokonca neviem aké to je. Navyše neviem, prečo sa dôvody a okolnosti nášho narodenia, nášho zdravia a vzdelania, a ekonomického rozvoja tu v smrteľnosti tak veľmi odlišujú, ale keď vidím potreby tak mnohých ľudí, viem, že „len milosťou Božou som bol ušetrený“¹⁸. Tiež viem, že aj keď možno nie som strážca brata svojho, som brat brata svojho a „pretože mi mnoho dané bolo, aj ja dávať mám“¹⁹.

V tomto ohľade vzdávam osobný hold prezidentovi Thomasovi Spencerovi Monsonovi. Som požehnaný príležitosťou poznať tohto muža už 47 rokov a do smrti si budem opatrovať spomienku na to, ako odlietal domov z vtedy ekonomicky zdevastovaného Východného Nemecka len v prezuvkách, pretože niekomu daroval nielen svoj náhradný oblek a svoje košele, ale aj vlastné topánky. „Aké krásne sú na vrchoch [a krivkajúce po letiskovom termináli] nohy toho, ktorý zvestuje radostné veci, ktorý hlása pokoj.“²⁰ Viac než ktokoľvek koho poznám, prezident Monson vždy „robí, čo môže“ pre vdovy a siroty, chudobných a utláčaných.

Pán v zjavení prorokovi Josephovi Smithovi v roku 1831 povedal, že chudobní jedného dňa uvidia kráľovstvo Božie prichádzajúce s mocou a veľkou slávou, aby ich oslobodilo.²¹ Kiež pomáhame naplniť toto proroctvo tým, že s mocou a slávou nášho členstva v pravej Cirkvi Ježiša Krista urobíme, čo môžeme, aby sme oslobodili všetkých tých, ktorých môžeme z chudoby, ktorá ich zväzuje a z nedostatku, ktorý ničí mnoho ich snov, za to sa modlím v milosrdnom mene Ježiša Krista, amen.