Či som to ja, Pane?
Prezident Dieter F. Uchtdorf
Druhý radca v Prvom predsedníctve
Musíme odložiť nabok svoju pýchu, povzniesť sa nad svoju márnosť a v pokore sa opýtať: „Či som to ja, Pane?“
Bola to Spasiteľova posledná noc v smrteľnosti, večer predtým ako predloží Sám seba ako výkupné za celé ľudstvo. Keď lámal chlieb so Svojimi učeníkmi, povedal niečo čo muselo naplniť ich srdcia veľkým znepokojením a hlbokým smútkom. Povedal im: „Jeden z vás ma zradí.“
Učeníci nespochybňovali pravdivosť toho, čo povedal. Ani sa neobzerali dookola ukazujúc na niekoho iného a nepýtali sa: „Je to on?“
Namiesto toho „zarmútili sa veľmi a začali sa Ho rad radom spytovať. Či som to ja, Pane?“1
Rozmýšľam, čo by robil každý z nás, ak by sme kládli Spasiteľovi túto otázku. Rozhliadli by sme sa dookola a povedali si v srdci: „Asi hovorí o bratovi Johnsonovi. Vždy som o ňom premýšľal,“ či „Ach, som rád, že brat Brown je tu. Skutočne potrebuje počuť toto posolstvo“? Alebo by sme boli ako títo učeníci za stara, zahľadeli sa do seba a položili si tú prenikavú otázku: „Či som to ja?“
V týchto jednoduchých slovách „Či som to ja, Pane?“ leží počiatok múdrosti a cesta osobného obrátenia a trvalej zmeny.
Podobenstvo o púpavách
Bol raz jeden muž, ktorý sa rád večer prechádzal po okolí. Obzvlášť sa tešil na to ako bude prechádzať okolo susedovho domu. Sused udržiaval okolie svojho domu veľmi dobre udržiavané, kvety vždy kvitli, stromy boli zdravé a vrhali tieň. Bolo evidentné, že sa tento sused prácne venoval svojej prekrásnej záhradke.
Ale jedného dňa išiel muž okolo domu svojho suseda a všimol si v strede tejto prekrásnej záhradky osamotenú, obrovskú žltú púpavu.
Bolo to také nezvyčajné, že ho to prekvapilo. Prečo ju sused nevytrhol? Žeby ju nevidel? Žeby nevedel, že semienka púpavy sa môžu rozletieť naokolo a zakoreniť vo veľkom množstve?
Táto jedna púpava ho tak rozčuľovala, že sa to ani nedá opísať a chcel s tým niečo urobiť. Mal by ju iba vytrhnúť? Alebo postriekať sprejom na burinu? Možno, že keby prišiel v noci v prestrojení, mohol by ju potajomky odstrániť.
Tieto myšlienky úplne zamestnávali jeho myseľ, keď kráčal k svojmu vlastnému domu. Vošiel do domu bez toho, aby sa čo len obzrel na svoju predzáhradku – ktorá bola pokrytá stovkami žltých púpav.
Brvno a smietka
Pripomína nám tento príbeh slová Spasiteľa?
„Prečo bratovi vidíš v oku smietku, a vo vlastnom oku nedbáš brvno? …
… vytiahni najprv brvno z vlastného oka, a potom budeš jasne vidieť, aby si mohol vybrať smietku z oka svojho brata.“2
Tento príbeh o smietkach a brvnách, ako sa zdá, úzko súvisí s našou schopnosťou vidieť samých seba jasne. Nie som si istý, prečo dokážeme tak dobre stanoviť diagnózu a odporučiť liečbu neduhov druhých, zatiaľ čo máme problém vidieť tie svoje.
Pred niekoľkými rokmi bola v médiách spáva o mužovi, ktorý veril, že ak si na tvár natrie citrónovú šťavu, stane sa neviditeľným pre kamery. Takže si natrel tvár citrónovou šťavou a išiel vylúpiť dve banky. Keď sa jeho fotka objavila vo večerných správach, netrvalo dlho a zatkli ho. Keď polícia mužovi ukázala videozáznamy z bezpečnostných kamier, na ktorých bol, nemohol veriť vlastným očiam. „Ale ja som si na tvár natrel citrónovú šťavu!“ protestoval.3
Keď sa o tomto príbehu dopočul vedec z Cornellovej univerzity, bol veľmi prekvapený, že ľudia môžu byť až tak bolestne nevedomí svojej vlastnej neschopnosti. Chceli zistiť, či je to všeobecný problém, tak si dvaja vedci pozvali študentov z vysokej školy, aby sa zapojili do série testov, týkajúcich sa rôznych životných zručností, a potom ich požiadali, aby sa ohodnotili ako v nich obstáli. Študenti, ktorí testy urobili zle, boli v hodnotení samých seba najmenej presní – niektorí odhadli svoje výsledky päťkrát vyššie ako v skutočnosti boli.4
Táto štúdia bola niekoľkokrát zopakovaná rôznymi spôsobmi a opakovane potvrdila rovnaký záver: mnohí z nás máme problém vidieť samých seba takých, akí skutočne sme, a dokonca aj úspešní ľudia preceňujú svoj prínos a podceňujú prínos druhých.5
Nemusí to mať až taký význam, či preceníme alebo podceníme to, ako dobre riadime auto alebo ako dobre odpálime golfovú loptičku. Ale keď začneme veriť, že náš prínos v domácnosti, v práci, v cirkvi je väčší ako v skutočnosti je, oberieme sa o požehnania a príležitosti zlepšovať sa významnými a overenými spôsobmi.
Duchovné slepé miesta
Jeden môj priateľ kedysi žil v zbore s jednými z najlepších štatistík v Cirkvi – návštevnosť bola vysoká, domáce učenie bolo vysoké, deti v Primárkach sa vždy dobre správali, na zborových večerách sa podávalo skvelé jedlo, ktoré členom len málokedy spadlo na podlahu v zhromažďovacej budove a myslím, že nikdy tam neboli ani žiadne hádky na cirkevnom plese.
Môj priateľ a jeho manželka boli potom ale povolaní na misiu. Keď sa vrátili o tri roky neskôr, bola táto dvojica šokovaná, keď sa dozvedeli, že počas doby, kedy boli preč sa jedenásť manželstiev skončilo rozvodom.
Napriek tomu, že zbor javil všetky indikátory viery a sily, niečo poľutovaniahodné sa dialo v srdciach a životoch členov. A znepokojujúcou vecou je, že táto situácia nie je jedinečná. Takéto hrozné a často zbytočné veci sa dejú, keď sa členovia Cirkvi odpútajú od zásad evanjelia. Navonok môžu vyzerať ako nasledovníci Ježiša Krista, ale vo vnútri vo svojich srdciach sa oddelili od svojho Spasiteľa a Jeho učení. Postupne sa odvrátili od vecí Ducha a posunuli sa bližšie k veciam svetským.
Kedysi hodní držitelia kňazstva si začnú nahovárať, že Cirkev je dobrá tak pre ženy a deti, ale nie pre nich. Alebo si niektorí nahovárajú, že ich hektické rozvrhy či jedinečné okolnosti ich oslobodzujú od každodenných činov oddanosti a služby, ktoré by ich držali bližšie k Duchu. V tejto dobe sebaobhajovania a narcizmu je jednoduché stať sa veľmi kreatívnymi, keď prichádzame s rôznymi výhovorkami, prečo sa pravidelne neobraciame na Boha v modlitbe, odkladáme štúdium písiem, vyhýbame sa cirkevným zhromaždeniam a rodinným domácim večerom či plateniu poctivého desiatku a obetí.
Moji drahí bratia, pozrite sa, prosím, do svojich sŕdc a položte si jednoduchú otázku: „Či som to ja, Pane?“
Odpútali ste sa – dokonca len máličko – od „…evanjelia slávy blahoslaveného Boha, ktoré [vám] bolo zverené?“6 Dovolili ste „bohom tohto sveta“, aby zatienili vaše mysle pred „[svetlom] evanjelia [Kristovho]“?7
Moji milí priatelia, drahí bratia, položte si otázku: „Kde je môj poklad?“
Je vaše srdce zamerané na pohodlné veci tohto sveta, alebo je zamerané na učenia Ježiša Krista? „Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“8
Prebýva láska Božia vo vašich srdciach? Ste „zakorenení a rastiete“ v láske k Bohu a svojmu blížnemu? Venujete dostatok času a kreativity, aby ste priniesli šťastie do svojho manželstva a rodiny? Venujete svoju energiu vznešenému cieľu pochopenia a žitia znovuzriadeného evanjelia Ježiša Krista „v jeho šírke, dĺžke, hĺbke a výške“9?
Bratia, ak je vaším veľkým prianím pestovať kresťanské vlastnosti viery, cnosti, poznania, zdržanlivosti, trpezlivosti, bratskej láskavosti, zbožnosti, pravej lásky, pokory a [služby],10 Nebeský Otec vás učiní nástrojom v Jeho rukách k spáse mnohých duší.11
Prehodnotenie života
Bratia, nikto z nás nie je nadšený, keď musí pripustiť, že sa jeho život uberá preč od správneho smeru. Často sa snažíme vyhýbať pohľadu hlbšie do svojej duše a postaviť sa svojim slabostiam, obmedzeniam a strachom. Následne, keď hodnotíme svoje životy, hľadíme cez filter zaujatosti, výhovoriek a vecí, ktoré si nahovárame, aby sme tak ospravedlnili nehodné myšlienky a činy.
Ale schopnosť vidieť samých seba jasne je nevyhnutná pre náš duchovný rast a prosperitu. Ak naše nedostatky a slabosti zostanú schované v tieni, potom ich vykupujúca moc Spasiteľa nemôže uzdraviť a učiniť ich našimi silnými stránkami.12 Ironické je to, že naša slepota voči našim ľudským slabostiam nás tiež činí slepými voči nášmu božského potenciálu, ktorý náš Otec chce, aby sme rozvíjali.
Ako teda môžeme nechať zažiariť čisté svetlo Božej pravdy do našich duší a vidieť samých seba tak ako nás vidí On?
Rád by som odporučil sväté písma a príhovory dané na generálnej konferencii, ktoré veľmi dobre odzrkadľujú to, čoho sa máme pridržiavať pri svojom sebahodnotení.
Pri tom ako budete počúvať alebo čítať slová starovekých a súčasných prorokov, vyhnite sa premýšľaniu o tom, ako sa tieto slová hodia pre niekoho iného, a položte si jednoduchú otázku: „Či som to ja, Pane?“
K nášmu Večnému Otcovi musíme pristúpiť so zlomeným srdcom a mysľou pripravenou učiť sa. Musíme byť ochotní učiť sa a zmeniť sa. A ach, ako veľmi získame tým, že sa zaviažeme žiť takým životom, aký pre nás chce náš Nebeský Otec.
Tí, ktorí nemajú želanie učiť sa a zmeniť sa asi ani nezačnú premýšľať, či im má Cirkev čo ponúknuť.
Ale tí, ktorí sa chcú zlepšovať a napredovať, tí, ktorí sa učia o Spasiteľovi a želajú si byť ako On, tí, ktorí sa pokoria ako malé deti a budú sa snažiť priviesť svoje myšlienky a činy do súladu s naším Otcom v nebi – tí okúsia zázrak Spasiteľovho uzmierenia. Naozaj budú cítiť žiarivého Ducha Božieho. Zakúsia neopísateľnú radosť, ktorá je ovocím pokorných a skromných v srdci. Budú požehnaní túžbou a poslušnosťou, aby sa stali skutočnými nasledovníkmi Ježiša Krista.
Moc Božia
Počas svojho života som mal príležitosť potriasť si rukou s niektorými najschopnejšími a najinteligentnejšími mužmi a ženami, ktorí sú na tomto svete. Keď som bol mladší, bol som nadšený tými, ktorí boli vzdelaní, vynikajúci, úspešní a svet im tlieskal. Ale počas rokov som prišiel k poznaniu, že ma oveľa viac nadchýnajú tie úžasné a požehnané duše, ktoré sú skutočne dobré a bez ľstivosti.
A nie je to práve to, o čom je evanjelium a čo pre nás robí? Je dobrou správou a pomáha nám byť lepšími.
Slová apoštola Jakuba sa vzťahujú na nás dnes:
„Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť. …
Pokorte sa pred Pánom a povýši vás.“13
Bratia, musíme odložiť nabok svoju pýchu, povzniesť sa nad svoju márnosť a v pokore sa opýtať: „Či som to ja, Pane?“
A ak sa stane, že Pánova odpoveď bude „Áno, môj syn, sú tu veci, ktoré musíš zlepšiť, veci, ktoré ti môžem pomôcť prekonať,“ modlím sa za to, aby sme prijali takúto odpoveď, pokorne priznali svoje hriechy a zlyhania, a potom zmenili svoje cesty, aby sme boli lepšími manželmi, lepšími otcami, lepšími synmi. Kiež sa od tejto doby z celej svojej sily vždy snažíme kráčať neochvejne Spasiteľovou požehnanou cestou – lebo to, že vidíme samých seba jasne je počiatkom múdrosti.
Ak tak budeme činiť, náš štedrý Boh nás povedie za ruku; a učiní nás „silnými a aby [sme] mohli byť požehnaní z výsosti“14.
Moji milovaní priatelia, prvý krok na tejto skvelej a naplňujúcej ceste skutočného nasledovníctva začína položením si jednoduchej otázky:
„Či som to ja, Pane?“
O tom svedčím a zanechávam vám svoje požehnanie v mene Ježiša Krista, amen.