Sviatosť – obnova pre dušu

Cheryl A. Esplinová

Druhá radkyňa v generálnom predsedníctve Primáriek

Duch uzdravuje a obnovuje našu dušu. Sľúbeným požehnaním sviatosti je, že budeme vždy mať Jeho Ducha, aby bol s [nami].

Skupina mladých žien sa ma raz spýtala: „Čo si prajete, aby ste vedeli, keď ste boli v našom veku?“ Keby som teraz odpovedala na tú otázku, zahrnula by som túto myšlienku: „Prajem si, aby som lepšie rozumela významu sviatosti, keď som bola vo vašom veku. Prajem si, aby som rozumela sviatosti spôsobom, ktorý opísal Starší Jeffrey R. Holland. Povedal: ‚Jedna zo základných výziev v obrade sviatosti je, aby to bola naozaj duchovná skúsenosť, posvätné prijímanie, obnova pre dušu.‘¹“

Ako môže byť sviatosť každý týždeň „naozaj duchovnou skúsenosťou, posvätným prijímaním, obnovou pre dušu“?

Sviatosť sa stáva duchovne posilňujúcou skúsenosťou, keď počúvame modlitby sviatosti a znovu sa zaväzujeme ku svojim zmluvám. Aby sme to urobili, musíme byť ochotní vziať na seba meno Ježiša Krista.² Keď prezident Henry B. Eyring hovoril o tomto sľube, učil: „Znamená to, že musíme vidieť samých seba ako Jeho. Dáme Ho vo svojom živote na prvé miesto. Budeme chcieť to, čo chce On viac ako to, čo chceme my, alebo čo nás učí svet, aby sme chceli.“³

Keď prijímame sviatosť, tiež sa zaväzujeme vždy pamätať⁴ na Ježiša Krista. Noc predtým ako bol Kristus ukrižovaný, zhromaždil okolo Seba Svojich apoštolov a ustanovil sviatosť. Nalámal chlieb, požehnal ho a povedal: Vezmite, jedzte; toto je na pamiatku tela môjho, ktoré dávam ako výkupné za vás.⁵ Potom vzal pohár vína, vzdal vďaky, dal ho Svojim apoštolom, aby sa napili a povedal: Toto je na pamiatku mojej krvi …, ktorá je prelievaná za všetkých, ktorí budú veriť v meno moje.⁶

Medzi Nefitmi a potom opäť pri znovuzriadení Svojej Cirkvi v neskorších dňoch zopakoval, že máme prijímať sviatosť na Jeho pamiatku.⁷

Keď prijímame sviatosť, dosvedčujeme Bohu, že budeme vždy pamätať na Jeho Syna, nielen počas toho krátkeho obradu sviatosti. To znamená, že budeme neustále vzhliadať k Spasiteľovmu príkladu a k učeniam, aby viedli naše myšlienky, naše voľby a naše činy.⁸

Modlitba sviatosti nám tiež pripomína, že musíme dodržiavať jeho prikázania.⁹

Ježiš povedal: „Ak ma milujete, zachovávajte moje prikázanie.“¹⁰ Sviatosť nám dáva príležitosť na sebaanalýzu a príležitosť obrátiť svoje srdce a myseľ k Bohu. Poslušnosť prikázaní prináša moc evanjelia do nášho života a väčší pokoj a duchovnosť.

Sviatosť poskytuje čas na skutočnú duchovnú skúsenosť, keď premýšľame o Spasiteľovej vykupujúcej a uschopňujúcej moci skrze Jeho uzmierenie. Vedúca Mladých žien nedávno učila o sile, ktorú získavame, keď sa snažíme prijímať sviatosť premyslene. Keď pracovala na tom, aby splnila požiadavku v Osobnom pokroku, stanovila si cieľ zamerať sa na slová cirkevných piesní a modlitieb sviatosti.

Každý týždeň vykonala počas sviatosti sebahodnotenie. Spomenula si na chyby, ktoré urobila a zaviazala sa, že bude budúci týždeň lepšia. Bola vďačná, že je schopná všetko napraviť a očistiť sa. Keď spomínala na tú skúsenosť, povedala: „Konala som podľa tej časti uzmierenia, ktorou je pokánie.“

Jednu nedeľu po svojom sebahodnotení sa začala cítiť skleslo a pesimisticky. Videla, že robí tie isté chyby zas a znova, týždeň čo týždeň. Ale potom mala zreteľný pocit, že zanedbávala veľkú časť uzmierenia – Kristovu uschopňujúcu moc. Zabúdala na všetky tie časy, keď jej Spasiteľ pomohol byť tou, ktorou potrebovala byť a slúžiť nad svoje sily.

S týmito myšlienkami si opäť spomenula na posledný týždeň. Povedala: „Cez moju melanchóliu sa prebil pocit radosti, keď som si uvedomila, že Spasiteľ mi dal veľa príležitostí a schopností. S vďačnosťou som si uvedomila svoju schopnosť byť vnímavá voči potrebe svojho dieťaťa, keď nebola zrejmá. Uvedomila som si, že v deň, keď som cítila, že už nedokážem urobiť ani jednu vec, bola som schopná poskytnúť posilňujúce slová priateľovi. Preukázala som trpezlivosť v okolnostiach, ktoré vo mne zvyčajne vyvolávali pravý opak.“

Na záver dodala: „Keď som poďakovala Bohu za uschopňujúcu moc Spasiteľa vo svojom živote, cítila som sa oveľa optimistickejšia voči procesu pokánia, na ktorom som pracovala a pozerala som sa na ďalší týždeň s obnovenou nádejou.“

Starší Melvin J. Ballard učil ako môže byť sviatosť uzdravujúcou a očisťujúcou skúsenosťou. Povedal:

„Kto je medzi nami taký, kto nezranil svojho ducha slovom, myšlienkou alebo skutkom, od jedného sabatu do ďalšieho? Robíme veci, ktoré sú nám ľúto a túžime po odpustení. … Metóda získania odpustenia je … činiť pokánie zo svojich hriechov, ísť za tými, voči ktorým sme zhrešili alebo sme sa previnili, a získať ich odpustenie, a potom sa vrátiť k stolu sviatosti, kde, ak sme úprimne činili pokánie a napravili svoje okolnosti, nám bude odpustené a do našej duše príde duchovné uzdravenie.…

Som svedkom toho,“ povedal Starší Ballard, „ že tu je duch prítomný počas obradu sviatosti, ktorý prehrieva dušu od hlavy k pätám; cítite, že rany na duši sa hoja a bremeno je ľahšie. Útecha a šťastie prichádza do duše, ktorá je hodná a naozaj túžiaca po prijímaní tejto duchovnej potravy.“¹¹

Naše zranené duše môžu byť uzdravené a obnovené nielen vďaka tomu, že chlieb a voda nám pripomínajú Spasiteľovu obeť Jeho tela a krvi, ale aj preto, že tieto symboly nám pripomínajú, že bude vždy naším „chlebom života“¹² a „živou vodou“¹³.

Po roznesení sviatosti Nefitom Ježiš povedal:

„Ten, kto je chlieb tento, je z tela môjho pre dušu svoju; a ten, kto pije z vína tohto, pije z krvi mojej pre dušu svoju; a duša jeho nebude nikdy hladovať ani žízniť, ale bude naplnená.

Teraz, keď zástup zjedol a napil sa, hľa, boli naplnení Duchom.“¹⁴

Týmito slovami nás Kristus učí, že Duch uzdravuje a obnovuje našu dušu. Sľúbeným požehnaním sviatosti je, že budeme vždy mať Jeho Ducha, aby bol s [nami].¹⁵

Keď prijímam sviatosť, niekedy si predstavím obraz, ktorý zobrazuje vzkrieseného Spasiteľa s Jeho vystretými rukami, ako keby bol pripravený prijať nás do Svojho milujúceho náručia. Mám rada tento obraz. Keď nad ním premýšľam počas roznášania sviatosti, moja duša je pozdvihnutá, až môžem takmer počuť Spasiteľove slová: „Hľa, rameno milosrdenstva môjho je k vám vztiahnuté a každý, kto príde, toho prijmem; a požehnaní sú tí, ktorí prídu ku mne.“¹⁶

Držitelia Áronovho kňazstva reprezentujú Spasiteľa, keď pripravujú, žehnajú a roznášajú sviatosť. Keď držiteľ kňazstva natiahne svoju ruku, aby nám ponúkol posvätné symboly, je to akoby Sám Spasiteľ natiahol Svoju ruku milosrdenstva a vyzýval každého jedného z nás, aby sme prijali vzácne dary lásky dostupné skrze Jeho zmiernu obeť – dary pokánia, odpustenia, útechy a nádeje.¹⁷

Čím viac premýšľame nad významom sviatosti, tým viac sa pre nás stáva posvätnejšou a zmysluplnejšou. Toto vyjadril 96-ročný otec, keď sa jeho syn spýtal: „Tati, prečo chodíš na zhromaždenia? Nevidíš, nepočuješ, je pre teba ťažké chodiť. Prečo chodíš na zhromaždenia?“ Otec odpovedal: „Kvôli sviatosti. Chodím tam, aby som prijal sviatosť.“

Kiež každý z nás prichádza na zhromaždenie sviatosti pripravený mať „naozaj duchovnú skúsenosť, posvätné prijímanie, obnovu pre dušu“¹⁸.

Viem, že náš Nebeský Otec a náš Spasiteľ žijú. Som vďačná za príležitosť, ktorú sviatosť poskytuje, že môžem cítiť Ich lásku a prijímať Ducha. V mene Ježiša Krista, amen.