Ktorým smerom ste obrátení?

Starší Lynn G. Robbins

Predsedníctvo sedemdesiatnikov

Snažiť sa najskôr potešiť ostatných, a potom Boha, je prevrátenie prvého a druhého veľkého prikázania.

„Ktorým smerom ste obrátený?“ Prezident Boyd K. Packer ma prekvapil touto mätúcou otázkou, keď sme spolu cestovali počas mojej prvej úlohy ako nového Sedemdesiatnika. Bez toho, aby vysvetlil kontext, v rámci ktorého mi dal túto otázku, som bol zmätený. „Sedemdesiatnik,“ pokračoval, „nereprezentuje ľudí prorokovi, ale proroka ľuďom. Nikdy nezabudnite na to, ktorým smerom ste obrátený!“ Bola to významná lekcia.

Snažiť sa najskôr potešiť ostatných, a potom Boha, je prevrátenie prvého a druhého veľkého prikázania (pozri Matúš 22:37 – 39). Stane sa to, keď zabudneme, ktorým smerom sme obrátení. A predsa všetci robíme túto chybu kvôli strachu z ľudí. V Izaiášovi nás Pán varuje: „Nebojte sa potupy od ľudí“ (Izaiáš 51:7; pozri tiež 2. Nefi 8:7). V Lechího sne bol tento strach vyvolaný pohŕdavým prstom, ktorý bol nasmerovaný z veľkej a priestrannej budovy, čo spôsobilo, že mnohí zabudli, ktorým smerom sú obrátení a zahanbení opustili strom (pozri 1. Nefi 8:25 – 28).

Tento tlak od iných ľudí sa snaží zmeniť postoj človeka, ak nie správanie, tým, že človek sa cíti vinný kvôli tomu, že s nimi nesúhlasí. Vyhľadávame úctivé spolužitie s tými, ktorí ukazujú prstom, ale keď nás tento strach z ľudí pokúša prižmúriť oko nad hriechom, stáva sa podľa knihy Prísloví „osídlom“ (pozri Príslovia 29:25). Toto osídlo môže byť dômyselne nastražené, aby pôsobilo na našu súcitnú stránku, aby sme tolerovali alebo dokonca schvaľovali niečo, čo bolo Bohom zavrhnuté. Pre tých, ktorí sú slabí vo viere to môže byť hlavným kameňom úrazu. Napríklad, niektorí mladí misionári si nesú tento strach z ľudí do misijného poľa a zlyhajú, keď majú podať správu o zjavnej neposlušnosti spoločníka svojmu misijnému prezidentovi, pretože nechcú uraziť svojho spurného spoločníka. Rozhodnutia charakteru sú učinené tým, že si spomenieme na správne poradie prvého a druhého veľkého prikázania (pozri Matúš 22:37 – 39). Keď si títo zmätení misionári uvedomia, že sa zodpovedajú Bohu, a nie svojmu spoločníkovi, mali by získať odvahu obrátiť sa o 180°.

V mladom veku 22 rokov zabudol dokonca aj Joseph Smith, ktorým smerom je obrátený, keď opakovane obťažoval Pána kvôli povoleniu pre Martina Harrisa, aby si požičal 116 strán rukopisu. Možno chcel Joseph ukázať Martinovi vďačnosť za jeho podporu. Vieme, že Joseph mimoriadne túžil po ďalších očitých svedkoch, aby stáli po jeho boku proti biednym klamstvám a lžiam, ktoré sa okolo neho šírili.

Nech boli Josephove dôvody akékoľvek, alebo také oprávnené aké sa môžu zdať, Pán ich neospravedlnil a ostro ho pokarhal: Ako často si prestupoval prikázania … a nasledoval si presvedčovania ľudí. Lebo, hľa, nemal si sa báť človeka viac ako Boha (pozri NaZ 3:6 – 7; zvýraznenie pridané). Táto ostrá skúsenosť pomohla Josephovi, aby si zapamätal, už navždy, ktorým smerom je obrátený.

Keď sa ľudia snažia zachovať si tvár pred ľuďmi, môžu nevedomky stratiť tvár pred Bohom. Myslieť si, že niekto môže urobiť radosť Bohu a zároveň prižmúriť oko nad neposlušnosťou ľudí nie je nestrannosť, ale pokrytectvo, alebo je dvojtvárny, alebo sa snaží „slúžiť dvom pánom“ (Matúš 6:24; 3. Nefi 13:24).

Zatiaľ čo čeliť nebezpečenstvu si určite vyžaduje odvahu, skutočným znakom odvahy je prekonať strach z ľudí. Napríklad, Danielove modlitby mu pomohli čeliť levom, ale to, čo ho urobilo statočným bolo, keď sa vzoprel kráľovi Dáriovi (pozri Daniel 6). Ten druh odvahy je dar Ducha bohabojným, ktorí vyslovili svoje modlitby. Modlitby kráľovnej Ester jej tiež dali tú istú odvahu, aby čelila svojmu manželovi, kráľovi Ahasvérovi, s vedomím, že riskuje svoj život, keď tak urobí (pozri Ester 4:8 – 16).

Odvaha nie je len jednou zo základných cností, ale ako poznamenal C. S. Lewis: „Odvaha je … podobou každej cnosti v okamihu skúšky. … Pilát bol milosrdný, pokým to nebolo riskantné.“¹ Kráľ Herodes bol smutný kvôli požiadavke odťať hlavu Jána Krstiteľa, ale chcel urobiť radosť „spoluhodovníkom“ (Matúš 14:9). Kráľ Nóach bol pripravený oslobodiť Abinadiho, až kým tlak tých spomedzi jeho zlovoľných kňazov nespôsobil, že zaváhal (pozri Mosiáš 17:11 – 12). Kráľ Saul neposlúchol slovo Pána tým, že si ponechal vojnovú korisť, pretože „sa bál ľudu a poslúchol jeho hlas“ (1. Samuelova 15:24). Aby utíšil vzdorovitý Izrael pri hore Sinaj, Áron vyrobil zlaté teľa, a pri tom zabudol, ktorým smerom je obrátený (pozri Exodus 32). Veľa hlavných vládcov z Nového zákona „uverili v [Pána]; ale nepriznali sa k tomu pre farizejov, aby ich tí nevylúčili zo synagógy; ľudskú slávu milovali totiž väčšmi ako slávu Božiu“ (Ján 12:42 – 43). Písma sú plné takých príkladov.

Teraz si vypočujte niekoľko inšpirujúcich príkladov:

Po prvé, Mormon: „Hľa, hovorím smelo, majúc právomoc od Boha; a nebojím sa toho, čo môže učiniť človek; lebo dokonalá láska vyháňa všetku bázeň“ (Moroni 8:16; zvýraznenie pridané).
Nefi: „A preto veci, ktoré sa páčia svetu nepíšem, ale píšem veci, ktoré sa páčia Bohu a tým, ktorí nie sú zo sveta“ (1. Nefi 6:5).
Kapitán Moroni: „Lebo hľa, ja som Moroni, váš hlavný veliteľ. Neusilujem o moc, ale o jej zvrhnutie. Neusilujem o poctu sveta, ale o slávu Boha svojho, a o slobodu a blaho vlasti svojej“ (Alma 60:36).

Moroni mal takú veľkú odvahu v tom, že si pamätal, ktorým smerom je obrátený, že bolo o ňom povedané: „Keby všetci ľudia boli bývali, teraz boli a vždy by mohli byť ako Moroni, hľa, samotné moci pekelné by boli naveky otrasené; áno, diabol by nikdy nemal moc nad srdcami detí ľudských“ (Alma 48:17).

Na prorokov bol vždy v počas celých vekov namierený prst pohŕdania. Prečo? Podľa písiem je to preto, že „previnilci považujú pravdu za tvrdú, lebo sa im zarezáva hlboko do vnútra“ (1. Nefi 16:2), alebo, ako poznamenal prezident Harold B. Lee: „Trafená hus zagágala!“² Ich pohŕdavá reakcia je v skutočnosti vina, ktorá sa snaží samu seba upokojiť, tak ako pri Korihorovi, ktorý nakoniec priznal: „Vždy som vedel, že je Boh“ (Alma 30:52). Korihor bol taký presvedčivý vo svojom podvode, že uveril svojej vlastnej lži (pozri Alma 30:53).

Tí, ktorí pohŕdajú často obviňujú prorokov z toho, že nežijú v 21. storočí alebo že sú bigotní. Snažia sa presvedčiť alebo dokonca vyvíjať tlak na Cirkev, aby znížila Božie kritériá na úroveň ich vlastného nevhodného správania sa, ktoré slovami Staršieho Neala A. Maxwella „vedie k samoľúbosti, ale nie k sebazdokonaleniu“³ a pokániu.Zníženie Pánových kritérií na úroveň nevhodného správania sa spoločnosti je odpadlíctvo. Mnoho cirkví medzi Nefitmi dvesto rokov po tom, ako ich navštívil Spasiteľ, začalo „znižovať stupeň náročnosti“ náuky, keď to poviem slovami Staršieho Hollanda.⁴

Keď budete počuť tento úryvok zo 4. Nefiho, hľadajte podobenstvá v našej dobe: „A stalo sa, že keď dvesto a desať rokov uplynulo, bolo mnoho cirkví v krajine; áno, bolo mnoho cirkví, ktoré vyhlasovali, že poznajú Krista, a predsa popierali väčšinu evanjelia jeho, natoľko, že prijímali všelijakú zlovoľnosť a udeľovali to, čo je posvätné, tomu, komu to bolo zakázané pre nehodnosť“ (4. Nefi 1:27).

Déjà vu v neskorších dňoch! Niektorí členovia si neuvedomujú, že sa chytajú do toho istého osídla, keď lobujú za prijatie miestnych alebo etnických tradícií svojich otcov (pozri NaZ 93:39), ktoré nie sú v súlade s kultúrou evanjelia. A predsa ďalší, oklamaní sami sebou a v sebazaprení, obhajujú alebo vyžadujú, aby biskupi znížili kritériá pre chrámové odporučenia, odporučenia na školu alebo misionárske prihlášky. Nie je jednoduché byť biskupom pod takým tlakom. Avšak, ako Spasiteľ, ktorý vyčistil chrám, aby chránil jeho posvätnosť (pozri Ján 2:15 – 16), biskupi sú dnes povolaní, aby odvážne chránili chrámové štandardy. Bol to Spasiteľ, kto povedal: Budem sa prejavovať svojmu ľudu v milosrdenstve … ak môj ľud bude zachovávať prikázania moje a nepošpinia tento svätý dom (pozri NaZ 110:7 – 8).

Spasiteľ, náš veľký Príklad, je vždy obrátený k Svojmu Otcovi. Miloval a slúžil Svojim blížnym, ale povedal: „Slávu od ľudí neprijímam“ (Ján 5:41). Chcel, aby Ho tí, ktorých učil, nasledovali, ale neuchádzal sa o ich priazeň. Keď robil čin pravej lásky, ako uzdravovanie chorých, tento dar často prišiel s požiadavkou, aby o tom nikomu nehovorili (Matúš 8:4; Marek 7:36; Lukáš 5:14; 8:56). Z časti to bolo kvôli tomu, aby sa vyhol tej sláve, ktorá Ho nasledovala napriek Jeho úsiliu strániť sa jej (pozri Matúš 4:24). Odsúdil pokrytcov za to, že činia dobro len preto, aby ich videli ľudia (pozri Matúš 6:5).

Spasiteľ, jediná dokonalá bytosť, ktorá kedy žila, bol najodvážnejší. Vo Svojom živote čelil mnohým žalobcom, ale nikdy sa nepodvolil ich pohŕdajúcim prstom, ktoré na Neho ukazovali. Je jediným človekom, ktorý nikdy nezabudol, ktorým smerom je obrátený: „Vždy to činím, čo je milé [Otcovi]“ (Ján 8:29; zvýraznenie pridané) a „nehľadám svoju vôľu, ale vôľu Otca, ktorý ma poslal“ (Ján 5:30).

Medzi 11. a 28. kapitolou v 3. Nefim použil Spasiteľ titul Otec najmenej 150-krát, čím dal Nefitom veľmi jasne najavo, že tam je v zastúpení Svojho Otca. A od 14. kapitoly až po 17. v Jánovi odkazuje Spasiteľ na Otca aspoň 50-krát. Každým možným spôsobom bol dokonalým učeníkom Svojho Otca. Bol taký dokonalý v zastupovaní Svojho Otca, že poznať Spasiteľa bolo to isté ako poznať Otca. Vidieť Syna znamenalo vidieť Otca (pozri Ján 14:9). Počuť Syna znamenalo počuť Otca (pozri Ján 5:36). V podstate sa stal nerozpoznateľným od Svojho Otca. Jeho Otec a On boli jedno (pozri Ján 17:21 – 22). Bezpochyby vedel, ktorým smerom je obrátený.

Kiež nás Jeho inšpirujúci príklad posilní proti pascám lichôtok od druhých alebo našej vlastnej namyslenosti. Kiež nám to dá odvahu nikdy sa nekrčiť alebo sa zaliečať pri nohách zastrašovania. Kiež nás to inšpiruje, aby sme konali dobro tak anonymne, ako je to možné a aby sme neusilovali o pocty ľudí (pozri NaZ 121:35). A kiež nám Jeho neporovnateľný príklad pomôže vždy pamätať na to, ktoré je to „veľké a prvé prikázanie“ (Matúš 22:38). Keď si druhí vyžadujú súhlas so vzdorom proti Božím prikázaniam, kiež si vždy pamätáme na tých učeníkov, ktorými sme a ktorým smerom sme obrátení, to je mojou modlitbou v mene Ježiša Krista, amen.