Naveky slobodnými, aby jednali sami za seba

Starší D. Todd Christofferson

Kvórum dvanástich apoštolov

Je Božou vôľou, aby sme boli slobodnými mužmi a ženami, schopnými dosiahnuť náš plný potenciál, ako časne, tak duchovne.

Hra Williama Shakespeara Život kráľa Henricha V. zahŕňa nočnú scénu v tábore anglických vojakov v Agincourte chvíľu pred ich bitkou s francúzskou armádou. Kráľ Henrich sa v šere a sčasti v prestrojení nespoznaný túla medzi svojimi vojakmi. Rozpráva sa s nimi, snažiac sa zhodnotiť dôveru jeho zúfalo nepočetnej armády, a pretože nevedia, kto je, sú vo svojich poznámkach úprimní. Pri jednom rozhovore filozofujú o tom, kto nesie zodpovednosť za to, čo sa stane s mužmi v boji – kráľ, alebo každý jeden vojak.

V jednom okamihu kráľ Henrich prehlasuje: „Zdá sa mi, že by som nemohol nikde zomrieť tak spokojne ako v spoločnosti kráľovej, pretože jeho vec je spravodlivá.“

Michael Williams odpovie: „To je viac, než vieme.“

Jeho spoločník súhlasí: „Áno, a viac, než po čom by sme pátrať mali; lebo vieme dosť, ak vieme, že sme poddaní kráľovi. Ak je vec jeho planá, zmaže poslušnosť naša ku kráľovi jej vinu z nás.“

Williams dodáva: „Ale ak nie je vec jeho dobrá, bude musieť kráľ sám ťažký účet predložiť.“

Kráľ Henrich, samozrejme, nesúhlasí. „Povinnosť každého poddaného náleží kráľovi, ale duša každého poddaného patrí jemu samotnému.“¹

Shakespeare sa vo svojej hre nepokúša vyriešiť túto debatu, a táto debata pokračuje v rôznych podobách až do našej doby – kto je zodpovedný za to, čo sa deje v našom živote?

Keď veci nejdú tak, ako by sme chceli, máme sklon obviňovať druhých, alebo dokonca Boha. Niekedy vzniká pocit nároku, a jednotlivci či skupiny sa usilujú o to, aby presunuli zodpovednosť za svoje blaho na iných ľudí alebo na vládu. V duchovných záležitostiach niektorí predpokladajú, že muži a ženy sa nemusia usilovať o osobnú spravodlivosť – pretože Boh nás miluje a spasí „práve takých, akí sme“.

Ale Božím zámerom je, aby Jeho deti mohli konať na základe morálnej slobody jednania, ktorú im dal, aby mohol byť každý človek zodpovedný za svoje vlastné hriechy v deň súdu.² Jeho plánom a Jeho vôľou je, že máme v našej životnej dráme zásadnú úlohu činiť rozhodnutia. Boh nebude žiť naše životy, ani nás nebude kontrolovať, ako keby sme boli Jeho bábky, ako to už raz navrhol Lucifer. Ani Jeho proroci neprijímajú úlohu „vedúcej bábky“ na Božom mieste. Brigham Young prehlásil: „Neželám si, aby bol ktorýkoľvek Svätý neskorších dní na tomto svete, a ani v nebesiach, spokojný so všetkým, čo robím, až kým ich neuspokojí Duch Pána Ježiša Krista – duch zjavenia. Želám si, aby to oni sami vedeli a rozumeli tomu.“³

Takže Boh nás nespasí „práve takých, akí sme“ po prvé preto, lebo „práve takí, akí sme“ sme nečistí, a žiadna nečistá vec nemôže prebývať … v jeho prítomnosti; lebo, v jazyku Adamovom, Muž Svätosti je jeho meno, a meno jeho Jednorodeného je Syn Muža [Svätosti].⁴ A po druhé, Boh nebude robiť nič, aby nás prinútil urobiť niečo, pre čo sme sa svojimi skutkami nerozhodli, aby sa stalo. Skutočne nás miluje, a pretože nás miluje, nenúti nás, ani nás neopúšťa. Radšej nám pomáha a vedie nás. Vskutku, skutočným prejavom Božej lásky sú Jeho prikázania.

Mali by sme sa radovať (a aj sa radujeme) z Bohom ustanoveného plánu, ktorý nám dovoľuje činiť rozhodnutia, aby sme konali sami za seba a zakúšali následky, alebo ako to vyjadrujú písma, aby sme ochutnali horké, aby sme mohli vedieť, ako oceňovať dobré.⁵ Sme naveky vďační za to, že Spasiteľovo uzmierenie prekonalo prvotný hriech, aby sme sa tak mohli narodiť na tento svet a neboli pri tom potrestaní za Adamov priestupok.⁶ Keď sme boli takto vykúpení z pádu, začali sme nevinný život pred Bohom a „stali [sme] sa naveky slobodnými, rozoznávajúc dobro od zla; aby [sme] jednali sami za seba a nebolo jednané za [nás]“⁷. Môžeme sa rozhodnúť, že sa staneme takým človekom, akým si želáme, a s Božou pomocou môžeme byť dokonca takými ako je On.⁸

Evanjelium Ježiša Krista otvára cestu k tomu, kým sa môžeme stať. Skrze uzmierenie Ježiša Krista a Jeho milosť môžu byť naše zlyhania žiť v smrteľnosti dokonalo a neustále podľa celestiálneho zákona zmazané a my sme schopní rozvíjať charakter podobný Kristovi. Spravodlivosť si však vyžaduje, že nič z tohto sa nestane bez toho, aby sme ochotne súhlasili a spolupracovali. Vždy to tak bolo. Naša doslovná prítomnosť na zemi ako fyzických bytostí je následkom toho, že každý z nás sa rozhodol byť súčasťou plánu nášho Otca.⁹ Tak teda, spása určite nie je výsledok božského vrtochu, ale ani sa nedosiahne len samotnou božskou vôľou.¹⁰

Spravodlivosť je základnou Božou vlastnosťou. Môžeme mať vieru v Boha, pretože je dokonalo spoľahlivý. Písma nás učia, že Boh nekráča po krivolakých chodníkoch, ani sa neobracia napravo ani naľavo, ani sa neodchyľuje od toho, čo povedal, a preto sú chodníky jeho priame a cesta jeho je jeden večný kolobeh¹¹ a že „Boh nikoho neuprednostňuje“¹². Spoliehame sa na božskú vlastnosť spravodlivosti za účelom viery, dôvery a nádeje.

Ale ako dôsledok toho, že Boh je dokonalo spravodlivý, existujú niektoré veci, ktoré nemôže robiť. Nemôže svojvoľne rozhodnúť, že niekoho spasí, a iného vykáže. Nemôže pozerať na hriech ani s najmenšou mierou zhovievavosti.¹³ Nemôže dovoliť milosrdenstvu, aby olúpilo spravodlivosť.¹⁴

Presvedčivým dôkazom Božej spravodlivosti je to, že k nej nadviazal sprievodnú zásadu milosrdenstva. Je to preto, lebo je spravodlivý, a tak vymyslel prostriedky na to, aby milosrdenstvo hralo svoju nevyhnutnú úlohu v našom večnom určení. Tak teraz „spravodlivosť vykonáva všetky požiadavky svoje, a aj milosrdenstvo má nárok na všetko, čo mu patrí“¹⁵.

Vieme, že to je utrpenie a smrť toho, ktorý žiadny hriech neučinil, v ktorom sa Otcovi dobre zaľúbilo; krv Syna Jeho, ktorá bola preliata¹⁶, ktorá uspokojuje požiadavky spravodlivosti, poskytuje milosrdenstvo a vykupuje nás¹⁷. Ba čo viac, „podľa spravodlivosti nemohol byť plán vykúpenia uskutočnený, iba ak pod podmienkou [pokánia]“¹⁸. Je to podmienka pokánia a príležitosť ho činiť, ktorá dovoľuje milosrdenstvu, aby vykonalo svoju prácu bez pošliapania spravodlivosti.

Kristus nezomrel preto, aby spasil svojvoľne, ale aby poskytol pokánie. V procese pokánia sa spoliehame „úplne … na zásluhy toho, ktorý má moc spasiť“¹⁹, ale konať tak, aby sme činili pokánie je vedomá zmena. Tým, že Boh z pokánia učinil podmienku na obdržanie daru milosti, učinil nás schopnými ponechať si zodpovednosť za samých seba. Pokánie rešpektuje a podporuje našu morálnu slobodu jednania: „A tak môže milosrdenstvo uspokojiť požiadavky spravodlivosti a obklopuje ich náručie bezpečia, zatiaľ čo ten, kto neuplatňuje vieru k pokániu, je vystavený celému zákonu požiadaviek spravodlivosti; takže iba pre toho, kto má vieru k pokániu, sa uskutoční veľký a večný plán vykúpenia.“²⁰

Nepochopenie Božej spravodlivosti a milosrdenstva je jedna vec; popieranie Božej existencie alebo zvrchovanosti druhá, ale každá z nich vyústi v to, že dosiahneme menej – niekedy omnoho menej – než náš plný, božský potenciál. Boh, ktorý nemá žiadne požiadavky je praktickým ekvivalentom Boha, ktorý neexistuje. Svet bez Boha, žijúceho Boha, ktorý ustanovuje morálne zákony, ktoré riadia a zdokonaľujú Jeho deti, je tiež svetom bez dokonalej pravdy alebo spravodlivosti. Je to svet, kde vládne morálny relativizmus.

Relativizmus znamená to, že každá osoba je si sama sebe svojou najvyššou autoritou. Touto filozofiou sa samozrejme neriadia len tí, ktorí popierajú Boha. Niektorí ľudia, ktorí veria v Boha stále veria tomu, že oni sami, ako jednotlivci, sa rozhodujú, čo je správne a čo nesprávne. Jeden mladý muž to vyjadril týmto spôsobom: „Nemyslím si, že môžem povedať, že hinduizmus sa mýli alebo že sa mýli katolicizmus, alebo že byť členom episkopálnej cirkvi nie je správne – len si myslím, že to závisí od toho, čomu veríte. … Nemyslím si, že existuje správne a nesprávne.“²¹ Ďalší, ktorému bola položená otázka o princípe jeho viery, odpovedal: „Verím v seba – záleží skutočne len na tom. Myslím tým, ako by vám mohol niekto prikazovať, čomu máte veriť?“²²

Tým, ktorí veria tomu, že čokoľvek alebo všetko môže byť pravdivé sa môže prehlásenie o objektívnej, pevnej a univerzálnej pravde javiť ako nútenie – „Nemal by som byť nútený veriť niečomu, čo je síce správne, ale čo sa mi nepáči.“ Ale to aj tak nezmení skutočnosť. To, že nemáme radi zákon gravitácie nás nezachráni od toho, že ak vykročíme z útesu, spadneme. Rovnako to platí vo večnom zákone a v spravodlivosti. Sloboda neprichádza tým, že sa jej vzpierame, ale tým, že ju používame. To je základom Božej vlastnej moci. Ak by neexistovali pevné a nemenné pravdy, dar slobody jednania by bol nezmyselný, pretože by sme nikdy neboli schopní predvídať a plánovať dôsledky našich činov. Ako to vyjadril Lechí: „A ak poviete, že niet žiadneho zákona, povedzte tiež, že niet žiadneho hriechu. Ak poviete, že niet žiadneho hriechu, povedzte tiež, že niet žiadnej spravodlivosti. A ak niet žiadnej spravodlivosti, niet žiadneho šťastia. A ak niet žiadnej spravodlivosti ani šťastia, niet žiadneho trestu ani biedy. A ak nie sú tieto veci, niet žiadneho Boha. A ak niet žiadneho Boha, nie sme my ani zem; lebo by nemohlo byť žiadneho stvorenia, ani toho, čo pôsobí, ani toho, na čo je pôsobené; a preto by všetko muselo zaniknúť.“²³

Vo veciach časných i duchovných je príležitosť prevziať na seba osobnú zodpovednosť Bohom daným darom, bez ktorého nemôžeme naplniť svoj plný potenciál ako dcéry a synovia Boží. Osobná zodpovednosť sa tak stáva právom i povinnosťou, ktoré musíme neustále obraňovať; je na ňu útočené už od čias pred stvorením. Musíme obraňovať zodpovednosť pred osobami a programami, ktoré by nás mohli (niekedy s tým najlepším zámerom) učiniť na nich závislými. A musíme ju obraňovať pred našimi vlastnými sklonmi vyhýbať sa práci, ktorá je potrebná na to, aby sme pestovali talenty, schopnosti a charakter podobný Kristovi.

Rozpráva sa príbeh o mužovi, ktorý proste nepracoval. Chcel, aby bolo o neho postarané v každom ohľade. Podľa jeho spôsobu uvažovania by mu Cirkev alebo vláda, alebo obidve, mali platiť jeho živobytie, pretože on zaplatil svoje dane a desiatky. Nemal žiadne jedlo, ale odmietal pracovať a starať sa sám o seba. Tí, ktorí sa mu pokúšali pomôcť, súc zúfalí a znechutení, sa rozhodli, že keďže nechce pre seba pohnúť ani prstom, tak ho môžu rovno odviesť na cintorín a nechať ho zomrieť. Cestou na cintorín jeden z mužov poznamenal: „Nemôžeme to urobiť. Mám nejakú kukuricu, dám mu ju.“

Vysvetlili to onému mužovi a on sa spýtal: „Je už ošúpaná?“

„Ešte nie,“ odpovedali.

„V tom prípade pokračujme na cintorín,“ povedal.

Je Božou vôľou, že budeme slobodnými mužmi a ženami, schopnými dosiahnuť náš plný potenciál, časný i duchovný, aby sme boli oslobodení od ponižujúcich obmedzení biedy a poroby hriechu, aby sme sa tešili zo sebaúcty a nezávislosti, aby sme boli pripravení vo všetkých veciach pripojiť sa k Nemu v Jeho celestiálnom kráľovstve.

Nerobím si žiadne ilúzie, že to môžeme dosiahnuť len naším vlastným úsilím bez Jeho významnej a ustavičnej pomoci. „Vieme, že milosťou sme spasení po všetkom, čo my môžeme urobiť.“²⁴ A predtým ako nám Boh pomôže nemusíme dosiahnuť nejakú minimálnu úroveň výkonnosti alebo dobroty – božská pomoc môže byť naša každú hodinu každého dňa, nezáležiac na tom, kde sa nachádzame na ceste poslušnosti. Ale viem, že okrem túžby po Jeho pomoci sa musíme namáhať, činiť pokánie a rozhodnúť sa pre Boha, aby tak bol schopný dôsledne konať v našich životoch so spravodlivosťou a s morálnou slobodou jednania. Mojou úpenlivou prosbou je proste to, aby sme uchopili túto zodpovednosť a išli pracovať, aby Boh mohol použiť túto túžbu a usilovnosť a pomôcť nám.

Vydávam svedectvo, že Boh Otec žije, že Jeho Syn, Ježiš Kristus, je náš Vykupiteľ, a že Duch Svätý je tu s nami. Ich túžba pomôcť nám je nespochybniteľná a Ich schopnosť tak činiť je nekonečná. Tak sa prebuďme a povstaňme z prachu, „aby zmluvy Večného Otca, ktoré učinil s [nami], sa mohli naplniť“²⁵. V mene Ježiša Krista, amen.