Vstúpme do seba: Sviatosť, chrám a prinášanie obete v službe

Starší Robert D. Hales

Kvórum dvanástich apoštolov

Keď s modlitbou žijeme podľa našich zmlúv, stávame sa obrátenými a duchovne sebestačnými.

Spasiteľ rozprával Svojim učeníkom o synovi, ktorý opustil svojho bohatého otca, odišiel do vzdialenej krajiny a premárnil svoje dedičstvo. Keď nastal hladomor, mladý muž vzal prostú prácu pastiera svíň. Bol taký hladný, že chcel jesť šupky, ktorými kŕmili zvieratá.

Ďaleko od domova, ďaleko od miesta, kde túžil byť a v takých biednych podmienkach sa v živote tohto mladého muža udialo niečo, čo malo večný dopad. Slovami Spasiteľa, „vstúpil do seba“¹. Spomenul si, kým je, zistil, čo stratil a začal túžiť po požehnaniach, ktoré mu boli voľne dostupné v otcovom dome.

Vo svojom živote, či už v časoch temnoty, výziev, smútku alebo hriechu, môžeme cítiť Ducha Svätého, ktorý nám pripomína, že sme naozaj synovia a dcéry starostlivého Nebeského Otca, ktorý nás miluje, a my možno dychtíme po posvätných požehnaniach, ktoré nám môže poskytnúť len On. V týchto časoch by sme sa mali snažiť vstúpiť do seba a vrátiť sa späť do svetla Spasiteľovej lásky.

Tieto požehnania právom prináležia všetkých deťom Nebeského Otca. Túžba po týchto požehnaniach, vrátane života plného šťastia a radosti, je neoddeliteľnou súčasťou plánu Nebeského Otca pre každého z nás. Prorok Alma učil, že ak nemôžeme učiniť nič viac ako mať prianie veriť, potom máme nechať toto prianie v sebe pracovať.²

Čím sú naše duchovné túžby väčšie, stávame sa duchovne sebestačnými. Ako potom môžeme pomôcť iným, samým sebe a svojim rodinám zvýšiť našu túžbu nasledovať Spasiteľa a žiť podľa Jeho evanjelia? Ako môžeme posilniť našu túžbu činiť pokánie, byť hodní a vytrvať až do konca? Ako môžeme pomôcť mladým ľuďom a slobodným dospelým, aby v nich tieto túžby pracovali, až kým nebudú obrátení a nestanú sa naozajstnými svätými skrze uzmierenie Krista?³

Keď s modlitbou žijeme podľa našich zmlúv – skrze hodné prijímanie sviatosti, tým, že sme hodní chrámového odporučenia a obetavo slúžime iným – stávame sa obrátenými a duchovne sebestačnými.

Na to, aby sme hodne prijímali sviatosť by sme si mali pamätať, že si obnovujeme zmluvu, ktorú sme uzavreli pri krste. Aby bola pre nás sviatosť každý týždeň duchovne očisťujúcou skúsenosťou, musíme sa na to pripraviť predtým ako prídeme na zhromaždenie sviatosti. Činíme tak, keď uvážene zanecháme svoju každodennú prácu a zábavu, a svetské myšlienky a obavy. Ak tak učiníme, vytvoríme si vo svojej mysli a vo svojom srdci miesto pre Ducha Svätého.

Potom sme pripravení premýšľať nad uzmierením. Naše premýšľanie, ktoré nie je len tým, že myslíme na Spasiteľove utrpenie a smrť, nám pomáha rozpoznať, že vďaka Spasiteľovej obeti máme nádej, príležitosť a silu urobiť vo svojom živote skutočné a úprimné zmeny.

Keď spievame pieseň k sviatosti, sme úctiví počas modlitieb sviatosti a prijímame symboly Jeho krvi a tela, s modlitbou usilujeme o odpustenie svojich hriechov a nedokonalostí. Premýšľame nad sľubmi, ktoré sme v predchádzajúcom týždni učinili a dodržali a činíme osobné záväzky, že počas nasledujúceho týždňa budeme nasledovať Spasiteľa.

Rodičia a vedúci, môžete pomôcť mladým ľuďom, aby mohli zakúsiť neporovnateľné požehnania sviatosti tým, že im poskytnete zvláštne príležitosti na to, aby vo svojom živote študovali, diskutovali a objavili dôležitosť uzmierenia. Umožnite im, aby sami bádali v písmach a aby sa navzájom učili zo svojich vlastných skúseností.

Otcovia, vedúci kňazstva a predsedníctva kvór majú zvláštnu zodpovednosť, aby pomáhali držiteľom Áronovho kňazstva svedomito sa pripravovať na svoje posvätné povinnosti pri sviatosti. Táto príprava sa odohráva počas týždňa tým, že žijeme podľa zásad evanjelia. Keď sú mladí muži pripravení a žehnajú a roznášajú sviatosť hodne a s úctivosťou, doslovne nasledujú Spasiteľov príklad pri Poslednej večeri⁴ a stávajú sa Mu podobnými.

Svedčím, že sviatosť nám dáva príležitosť, aby sme vstúpili do seba a zakúsili „mocnú zmenu“ srdca⁵ – aby sme pamätali na to, kto sme a po čom najviac túžime. Keď si obnovujeme zmluvu zachovávať prikázania, získame spoločenstvo Ducha Svätého, aby nás viedol späť do prítomnosti Nebeského Otca. Niet divu, že je nám prikázané, že sa máme spolu zhromaždiť, aby sme prijímali chlieb a vodu⁶ a prijímali sviatosť do svojej duše⁷.

Okrem toho, že prijímame sviatosť, naše túžby vrátiť sa k Nebeskému Otcovi vzrastú, keď sa staneme hodnými získať chrámové odporučenie. Staneme sa hodnými tým, že ustavične a neochvejne poslúchame prikázania. Táto poslušnosť sa začína v detstve a stupňuje sa skrze skúsenosti v Áronovom kňazstve a Mladých ženách počas rokov prípravy. Potom, dúfajme, si kňazi a Vavrínové devy stanovia ciele a konkrétne sa pripravia na to, aby boli obdarovaní a spečatení v chráme.

Aké sú štandardy pre držiteľov chrámového odporučenia? Žalmista nám pripomína:

„Kto smie vstúpiť na vrch Hospodinov? A kto sa postaviť na Jeho svätom mieste?

Človek nevinných rúk a srdca čistého.“⁸

To, že sme hodní mať chrámové odporučenie nám dáva silu dodržiavať chrámové zmluvy. Ako získame túto silu ako jednotlivci? Snažíme sa získať svedectvo o Nebeskom Otcovi, Ježišovi Kristovi, Duchu Svätom, o podstate uzmierenia a o pravdivosti proroka Josepha Smitha a znovuzriadenia. Vyjadrujeme podporu našim vedúcim, správame sa k členom svojej rodiny vľúdne, stojíme ako svedkovia Pánovej pravej Cirkvi, chodíme na cirkevné zhromaždenia, ctíme si naše zmluvy, napĺňame rodičovské úlohy a žijeme cnostným životom. Možno si poviete, že to znamená jednoducho byť verným Svätým neskorších dní! Máte pravdu! Štandard pre držiteľov chrámového odporučenia pre nás nie je nedostupný. Jednoducho verne žime podľa evanjelia a nasledujme prorokov.

Potom, ako obdarovaní držitelia chrámového odporučenia, si vybudujeme vzory života podobnému Kristovi. Toto zahŕňa poslušnosť, prinášanie obetí pri zachovávaní prikázaní, vzájomnú lásku, byť cudní v myšlienkach i v skutkoch a to, že poskytneme samých seba na vybudovanie kráľovstva Božieho. Skrze Spasiteľove uzmierenie a tým, že budeme nasledovať tieto základné vzory vernosti, obdržíme silu z výsosti⁹, aby sme mohli čeliť výzvam života. V dnešnej dobe potrebujeme túto božskú silu viac než kedykoľvek predtým. Túto silu môžeme obdržať iba skrze chrámové obrady. Svedčím o tom, že obete, ktoré prinesieme, aby sme mohli obdržať chrámové obrady, sú hodné každého nášho úsilia.

Ako rastú naše túžby učiť sa a žiť podľa evanjelia, prirodzene sa snažíme navzájom si slúžiť. Spasiteľ povedal Petrovi: „A ty časom, až sa obrátiš, utvrdzuj svojich bratov.“¹⁰ Som ohromený tým, že mladí ľudia v dnešnej dobe majú hlbokú túžbu slúžiť ostatným a žehnať im – a tak zmeniť tento svet. Tiež dychtia po radosti, ktorú ich služba prináša.

Avšak mladí ľudia ťažko rozumejú tomu, ako ich ich súčasné skutky pripravia na príležitosti k službe v budúcnosti, alebo ich diskvalifikujú. Všetci máme naliehavú povinnosť¹¹ pomáhať mladým ľuďom pripravovať sa na celoživotnú službu tým, že im pomôžeme stať sa sebestačnými. Okrem duchovnej sebestačnosti, o ktorej sme hovorili, existuje aj časná sebestačnosť, ktorá zahŕňa získanie ďalšieho vzdelania alebo zamestnaneckej praxe po ukončení strednej školy, učiť sa pracovať a žiť v rámci svojich možností. Tým že sa vyvarujeme dlhu a šetríme si peniaze sa pripravujeme na službu v Cirkvi na plný úväzok v nasledujúcich rokoch. Účelom duchovnej i časnej sebestačnosti je dostať sa na bezpečnú pôdu, aby sme tak mohli pozdvihnúť iných, ktorí sú v núdzi.

Či už sme mladí alebo starí, to, čo činíme dnes rozhoduje o službe, ktorú budeme schopní poskytnúť a tešiť sa z nej v budúcnosti. Ako nám pripomína básnik: „Zo všetkých smutných slov jazyka alebo pera, tie najsmutnejšie sú tieto:, Tak to mohlo byť!‘“¹² Nežime svoj život v ľútosti z toho, čo sme urobili alebo neurobili!

Milovaní bratia a sestry, mladý muž, o ktorom hovoril Spasiteľ, ten, ktorého poznáme ako márnotratného syna, sa vrátil domov. Jeho otec na neho nezabudol; jeho otec čakal. A „keď bol [syn] ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, … a vybozkával ho“¹³. Na počesť synovho návratu prikázal priniesť mu rúcho, prsteň a na oslavu zabiť vykŕmené teľa¹⁴ – pripomienky toho, že žiadne požehnanie nám nebude odoprené, ak verne vytrváme kráčať po ceste, ktorá vedie späť k nášmu Nebeskému Otcovi.

S Jeho láskou a s láskou Jeho Syna vo svojom srdci vyzývam každého z nás, aby sme nasledovali naše duchovné túžby a vstúpili do seba. Postavme sa pred zrkadlo a spýtajme sa samých seba: „Ako si stojím, čo sa týka mojich zmlúv?“ Ak sme na správnej ceste, môžeme povedať: „Hodne prijímam každý týždeň sviatosť, som hodný toho, aby som mal chrámové odporučenie a išiel do chrámu, a obetavo slúžim ostatným a žehnám ich.“

Vydávam vám svoje zvláštne svedectvo, že Boh tak miluje každého z nás, že „svojho jednorodeného Syna dal“¹⁵, aby uzmieril naše hriechy. Pozná nás a čaká na nás, dokonca keď sme ešte ďaleko. Ak konáme podľa svojich túžob a vstúpime do seba, budeme naveky objatí v náručí Jeho lásky¹⁶ a uvítaní späť doma. O tomto svedčím v posvätnom mene nášho Spasiteľa, Ježiša Krista, amen.