Učiť naše deti porozumieť
Cheryl A. Esplinová
Druhá radkyňa v generálnom predsedníctve Primáriek
Učiť naše deti porozumieť je viac než poskytovanie informácií. Znamená to pomôcť našim deťom dostať náuku do ich srdca.
Ako roky plynú, mnohé detaily z môjho života sú stále hmlistejšie a hmlistejšie, ale niektoré spomienky, ako narodenie každého jedného nášho dieťaťa, sú stále jasné. Nebo sa zdalo byť tak blízko, a ak sa pokúsim, môžem cítiť takmer rovnaké pocity úcty a údivu, ktoré som cítila každý raz, keď mi do môjho náručia položili jedno z tých vzácnych bábätiek.
Naše deti sú „dedičstvom od Hospodina“ (Žalmy 127:3). On pozná každé jedno z nich a miluje ho dokonalou láskou (pozri Moroni 8:17). Akú posvätnú zodpovednosť na nás ako rodičov vložil Nebeský Otec, aby sme Mu ako Jeho partneri pomáhali v tom, aby sa Jeho vyvolení duchovia stali takými, ako On vie, že sa môžu stať.
Táto božská výsada vychovávať naše deti je veľkou zodpovednosťou, ktorú sami, bez Pánovej pomoci, tak ľahko nezvládneme. On presne vie, čo musia naše deti vedieť, čo musia robiť a kým sa musia stať, aby sa vrátili späť do Jeho prítomnosti. Poskytuje matkám a otcom zvláštne pokyny a vedenie skrze písma, Svojich prorokov a Ducha Svätého.
Pán v zjavení v neskorších dňoch skrze proroka Josepha Smitha poučuje rodičov, aby učili svoje deti porozumieť náuke pokánia, viere v Krista, krstu a daru Ducha Svätého. Povšimnite si, že Pán nehovorí, že máme iba „učiť náuku“; Jeho pokyny sú učiť naše deti „porozumieť náuke“. (Pozri NaZ 68:25, 28; zvýraznenie pridané.)
V Žalmoch čítame: „Urob ma chápavým Tvoj zákon zachovávať a pridŕžať sa ho celým srdcom“ (Žalmy 119:34).
Učiť naše deti porozumieť je viac než poskytovanie informácií. Znamená to pomôcť našim deťom dostať do ich srdca náuku takým spôsobom, aby sa stala súčasťou ich osoby a aby sa odrážala v ich postojoch a v ich správaní počas celého ich života.
Nefi učil, že úlohou Ducha Svätého je niesť pravdu do sŕdc detí človeka (pozri 2. Nefi 33:1). Našou úlohou ako rodičov je urobiť všetko, čo môžeme, aby sme vytvorili atmosféru, kde môžu naše deti cítiť vplyv Ducha, a potom im pomôcť rozpoznať to, čo cítia.
Spomínam si na to, ako mi pred niekoľkými rokmi zavolala moja dcéra Michelle. Rozochveným hlasom mi povedala: „Mami, práve som mala ten najúžasnejší zážitok s Ashley.“ Ashley je jej dcéra, ktorá mala vtedy päť rokov. Michelle mi opísala, ako sa v to ráno Ashley a jej trojročný brat Andrew stále hašterili – jeden sa nechcel o niečo podeliť, a ten druhý sa chcel biť. Keď im Michelle pomohla túto situáciu vyriešiť, išla skontrolovať bábätko.
O chvíľu za ňou pribehla Ashley, nahnevaná na Andrewa, že sa s ňou nechce o niečo podeliť. Michelle pripomenula Ashley, že na domácom večere sa zaviazali, že budú k sebe láskavejší.
Opýtala sa Ashley, či by sa nechcela pomodliť a požiadať Nebeského Otca o pomoc, ale Ashley, stále veľmi nahnevaná, povedala, že nie. Keď sa jej spýtala, či verí, že Nebeský Otec môže odpovedať na jej modlitbu, Ashley odpovedala, že nevie. Jej mama ju požiadala, aby to vyskúšala, a nežne vzala jej ruky do svojich a spolu s ňou pokľakla.
Michelle navrhla Ashley, že by mohla požiadať Nebeského Otca o to, aby pomohol Andrewovi, aby sa podelil o veci, a jej aby pomohol, aby bola láskavá. Myšlienka, že by Nebeský Otec mohol pomôcť jej malému bračekovi, aby sa s ňou dokázal podeliť Ashley zaujala, a tak sa začala modliť a ako prvé poprosila Nebeského Otca o to, aby pomohol Andrewovi, aby sa podelil. Keď Ho požiadala o to, aby jej pomohol byť láskavou, začala plakať. Keď sa Ashley domodlila, schúlila sa mame do náručia a zaborila si hlavičku do jej pleca. Michelle ju objala a spýtala sa, prečo plače. Ashley jej povedala, že nevie.
Mama jej potom povedala: „Myslím si, že viem, prečo plačeš. Cítiš vo svojom vnútri dobré pocity?“ Ashley prikývla, a jej mama pokračovala: „Je to Duch, ktorý ti pomáha, aby si sa takto cítila. Je to spôsob, akým ti Nebeský Otec hovorí, že ťa ľúbi a že ti pomôže.“
Opýtala sa Ashley, či tomu verí, či verí tomu, že Nebeský Otec jej môže pomôcť. Ashley na ňu uprela svoje oči plné sĺz a povedala, že verí.
Tým najefektívnejším spôsobom, ako učíme naše deti porozumieť náuke, je niekedy učiť ich v súvislosti s tým, čo práve v tom okamihu zažívajú. Tieto okamihy prichádzajú spontánne a neplánovane, počas toho, ako tak plynie život rodiny. Prichádzajú a odchádzajú tak rýchlo, takže musíme byť pozorní a rozpoznať ten okamih výučby, keď za nami naše deti prídu s otázkou alebo obavou, keď majú problémy so svojimi súrodencami alebo priateľmi, keď potrebujú dostať pod kontrolu svoj hnev, keď urobia nejakú chybu alebo keď sa musia rozhodnúť. (Pozri Teaching, No Greater Call: A Resource Guide for Gospel Teaching [1999], 140 – 141; Marriage and Family Relations Instructor’s Manual [2000], 61.)
Ak sme pripravení a dovolíme Duchu, aby nás v týchto situáciách viedol, budeme učiť naše deti s väčším efektom a porozumením.
Rovnako tak sú dôležité aj okamihy vhodné na učenie, ktoré nastávajú, keď poctivo plánujeme pravidelné udalosti, ako rodinnú modlitbu, rodinné štúdium písiem, rodinný domáci večer a iné rodinné aktivity.
V každej situácii vhodnej na výučbu je všetko učenie a porozumenie najlepšie prijímané v atmosfére láskavosti a lásky, kde je prítomný Duch.
Jeden otec si dva mesiace predtým, ako každé z jeho detí dosiahlo osem rokov, vyčlenil každý týždeň čas na to, aby ich pripravil na krst. Jeho dcéra povedala, že keď prišla na rad ona, daroval jej denník, a potom si spolu sadli, len oni dvaja, a rozprávali sa navzájom o svojich pocitoch ohľadom zásad evanjelia. Počas ich rozhovoru jej ako pomôcku kreslil obrázky. Bola na nich nakreslená predsmrteľná existencia, život na tejto zemi a každý krok, ktorý musí učiniť, aby sa vrátila a žila s Nebeským Otcom. Pri každom kroku plánu spásy, ktorý ju učil, jej vydal svoje svedectvo.
Keď si jeho dcéra po rokoch spomenula na túto skúsenosť, povedala: „Nikdy nezabudnem na tú lásku, ktorú som cítila od svojho ocka počas toho času, ktorý so mnou strávil. … Verím, že táto skúsenosť bola tým hlavným dôvodom, kvôli ktorému som mala svedectvo o evanjeliu, keď som sa dala pokrstiť“ (v Teaching, No Greater Call, 129).
Učiť s porozumením si vyžaduje odhodlané a dôsledné úsilie. Vyžaduje si to výučbu zásad a výučbu príkladom a najmä to, že pomáhame našim deťom, aby žili podľa toho, čo ich učíme.
Prezident Harold B. Lee učil: „Je omnoho ťažšie uveriť zásade evanjelia, ak s ňou nemáte nejakú skúsenosť v živote“ (Teachings of Presidents of the Church: Harold B. Lee [2000], 121).
Prvýkrát som sa učila modliť, keď som pokľakla so svojou rodinou pri rodinnej modlitbe. Učila som sa „jazyk modlitby“, keď som počúvala, ako sa modlia moji rodičia a keď mi pomáhali pri mojich prvých modlitbách. Učila som sa, že sa môžem rozprávať s Nebeským Otcom a žiadať o vedenie.
Každé ráno pred raňajkami, bez jedinej výnimky, nás rodičia zavolali do kuchyne a tam sme si všetci pokľakli okolo stola pri rodinnej modlitbe. Modlili sme sa pred každým jedlom. Večer, predtým ako sme išli spať, sme sa zhromaždili v obývačke a zakončili deň rodinnou modlitbou.
Hoci toho nebolo veľa, čomu som ako dieťa ohľadom modlitby porozumela, stala sa súčasťou môjho života a je ňou i naďalej. Stále sa učím a moje porozumenie sily modlitby neustále rastie.
Učiť sa plne porozumieť náukám evanjelia je celoživotný proces a prichádza riadok za riadkom, predpis za predpisom, tu trochu a tam trochu (pozri 2. Nefi 28:30). Ako sa deti učia, a potom konajú na základe toho, čo sa učia, ich porozumenie rastie, a to vedie k ďalšiemu učeniu, k ďalším skutkom a dokonca k väčšiemu a trvalejšiemu porozumeniu.
Môžeme zistiť, že naše deti začínajú rozumieť náuke, keď vidíme, že sa začína odrážať v ich postojoch a skutkoch bez toho, že by sme to dosiahli vyhrážkami alebo odmenami. Keď sa naše deti učia rozumieť zásadám evanjelia, stávajú sa viac odkázanými na samých seba a zodpovednejšími. Zapájajú sa do riešenia rodinných výziev a prinášajú pozitívny príspevok do atmosféry nášho domova, a podieľajú sa na úspechu našej rodiny.
Budeme učiť naše deti porozumieť, keď využijeme každú situáciu na učenie, pozveme Ducha, dáme im príklad a pomôžeme im žiť podľa toho, čo sa naučili.
Keď sa pozeráme do očí bábätka, príde nám na myseľ pieseň:
Ja som dieťa Božie
a túžbu veľkú mám.
Chcem rozumieť Jeho slovám,
by som nezostal sám.
Riaď ma! Veď ma! Kráčaj so mnou!
Cestu ukazuj!
Uč ma Tvojej múdrosti,
by mohol som žiť s ním.
(„Ja som dieťa Božie“, Cirkevné piesne a piesne pre deti, str. 58; zvýraznenie pridané)
Kiež tak činíme. V mene Ježiša Krista, amen.