Zápas života

Prezident Thomas S. Monson

Odkiaľ sme prišli? Prečo sme tu? Kam pôjdeme po tomto živote? Tieto základné otázky už nemusia zostať nezodpovedané.

Milovaní bratia a sestry, dnes ráno by som rád hovoril o večných pravdách – pravdách, ktoré nám obohacujú život a ktoré nás bezpečne privedú domov.

Ľudia sa všade ponáhľajú. Prúdové lietadlá sa rútia s drahocenným ľudským nákladom naprieč širokými kontinentmi a rozsiahlymi oceánmi, aby pasažieri stihli obchodné schôdzky, splnili povinnosti, dostali sa na dovolenku alebo aby navštívili rodinu. Všade na cestách – vrátane diaľnic a najrôznejších druhov ciest – idú v zdanlivo nekonečnom prúde milióny áut vezúcich ešte viac miliónov ľudí, ktorí sa každý deň ponáhľajú zariaďovať najrôznejšie záležitosti.

Zastavíme sa vôbec niekedy v tomto životnom zhone, aby sme chvíľu premýšľali –– dokonca uvažovali o nadčasových pravdách?

Väčšina otázok a starostí týkajúcich sa každodenného života, keď ich porovnáme s večnými pravdami, sú vlastne úplne banálne. Čo si dáme na večeru? Akou farbou vymaľujeme obývačku? Prihlásime Johnnyho na futbal? Dôležitosť týchto otázok a mnoho ďalších sa vytráca, keď príde nejaká pohroma, keď nášmu blízkemu niekto ublíži alebo je zranený, keď príde choroba tam, kde bolo zdravie, keď svieca života pohasína a hrozí temnota. V takých chvíľach zbystríme a dokážeme ľahko rozpoznať, čo je skutočne dôležité a čo je bezvýznamné.

Nedávno som navštívil ženu, ktorá sa už viac ako dva roky borí s chorobou, ktorá ohrozuje jej život. Povedala, že predtým ako ochorela trávila dni tým, že upratovala svoj dom dokiaľ nebol v perfektnom stave a kupovala doň drahé vybavenie. Dvakrát do týždňa chodila ku kaderníčke a každý mesiac venovala čas a peniaze na to, že dopĺňala svoj šatník. Svoje vnúčatá pozývala na návštevu len zriedka, pretože mala vždy obavy, že malé a neopatrné ručičky by mohli rozbiť či poškodiť niečo z toho, čo považovala za vzácny majetok.

A potom ju zaskočila oná šokujúca správa, že jej smrteľný život je ohrozený a že čas, ktorý jej tu zostáva je možno veľmi obmedzený. Povedala, že vo chvíli, keď sa dozvedela od doktora svoju diagnózu, okamžite vedela, že všetok čas, ktorý jej zostáva strávi tým, čo je pre ňu najdôležitejšie, a to so svojou rodinou, priateľmi a s evanjeliom, že sa to stane stredobodom jej života.

Takéto okamihy precitnutia prichádzajú z času na čas k nám všetkým, aj keď asi nie vždy za tak dramatických okolností. Jasne vidíme to, na čom v našom živote skutočne záleží a to ako máme žiť.

Spasiteľ povedal:

„Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde (ich) moľ a hrdza ničí a kde sa zlodeji vlamujú a kradnú.

Ale zhromažďujte si poklady v nebi, kde (ich) ani moľ ani hrdza neničí a kde sa zlodeji nevlamujú a nekradnú.

Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.“¹

Vo chvíľach hlbokého zamyslenia alebo keď to naliehavo potrebujeme, sa duša človeka obracia hore k nebu a hľadá božskú odpoveď na najzávažnejšie otázky života. Odkiaľ sme prišli? Prečo sme tu? Kam pôjdeme, až opustíme tento život?

Odpovede na tieto otázky nenájdeme v akademických učebniciach ani vyhľadávaním na internete. Tieto otázky presahujú smrteľnosť. Týkajú sa celej večnosti.

Odkiaľ sme prišli? O tejto otázke premýšľa, i keď o tom nerozpráva, každý človek.

Apoštol Pavol povedal Aténčanom na Aeropágu, že „sme ... rod Boží“². Pretože vieme, že naše fyzické telo pochádza zo smrteľných rodičov, musíme Pavlovo prehlásenie bližšie preskúmať. Pán prehlásil, že duch a telo sú dušou človeka³. Duch je teda to, čo pochádza z Boha. Pisateľ listu Židom hovorí o Bohu ako o „Otcovi duchov“⁴. Duchovia všetkých ľudí sú doslova Jeho splodení synovia a dcéry⁵.

Vieme, že inšpirovaní básnici napísali dojemné riadky a zaznamenali intuitívne myšlienky, aby sme o tomto mohli premýšľať. William Wordsworth napísal túto pravdu:

Naše narodenie je len sekundou spánku a zabudnutia:
Duša čo vstane s nami, naša hviezda života.
Korene má inde,
a prichádza z diaľky:
Nie z úplného zabudnutia
a nie z úplnej nahoty,
ale jej stopy sú v oblakoch slávy odkiaľ pochádzame,
od Boha, ktorý je naším domovom:
nebo leží vôkol nás v dňoch našich detských liet!6

Rodičia premýšľajú o svojej zodpovednosti učiť, inšpirovať, poskytovať vedenie a smer a byť príkladom. A zatiaľ čo rodičia premýšľajú, deti – a obzvlášť mladí ľudia – kladú prenikavú otázku, prečo sme tu? Obvykle si ju človek položí v tichosti, sám sebe, a znie: Prečo som tu práve ja?

Akí vďační máme byť za to, že múdry Stvoriteľ stvoril zem a umiestnil nás sem, so závojom zabudnutia našej predchádzajúcej existencie, tak aby sme mohli prejsť skúškami a preukázať čo v nás je, aby sme sa stali spôsobilými pre všetko, čo pre nás Boh pripravil.

Je jasné, že hlavným účelom našej existencie na zemi je získať telo z mäsa a kostí. Tiež nám bol daný dar slobodnej vôle. Máme výsadu rozhodovať sa tisícimi spôsobmi sami za seba. Tu sa učíme vďaka osobným neľahkým skúsenostiam. Rozlišujeme medzi dobrom a zlom. Uvedomujeme si rozdiel medzi horkým a sladkým. Zisťujeme, že naše činy majú následky.

Vďaka poslušnosti Božích prikázaní sa môžeme stať hodnými prebývať v „dome“, o ktorom hovoril Ježiš, keď povedal: „V dome môjho Otca je mnoho príbytkov. Idem vám pripraviť miesto ... aby ste aj vy boli tam, kde som ja.“⁷

Napriek tomu, že vstupujeme do smrteľnosti „s oblakmi slávy“, život neúprosne postupuje dopredu. Po detstve prichádza mladosť, a dospelosť prichádza tak nebadane. Zo skúsenosti sa učíme, že zatiaľ čo sa učíme na ceste života, je treba pozerať sa hore a žiadať nebo o pomoc.

Boh, náš Otec, a Ježiš Kristus, náš Pán, vyznačili cestu k dokonalosti. Vyzývajú nás, aby sme nasledovali večné pravdy a stali sa dokonalými tak ako sú Oni dokonalí.⁸

Apoštol Pavol prirovnal život k behu. V liste Židom nabáda: „Zložme ... hriech, ktorý nás tak ľahko opantáva a buďme vytrvalí v zápase, ktorý máme pred sebou.“⁹

Vo svojej horlivosti však neprehliadajme múdru radu Kazateľa: „Rýchli nevyhrávajú beh, ani hrdinovia boj.“¹⁰ V skutočnosti cenu získava ten, kto vytrvá až do konca.

Keď myslím na beh života, spomínam si na iný druh zápasu, dokonca z oných detských dní. S kamarátmi sme si brali vreckové nožíky a z mäkkého vŕbového dreva sme si vyrezávali loďky. Jednoduché loďky s trojuholníkovými plachtami vystrihnutými z kusu látky sme závodne púšťali na celkom prudkej utažskej rieke Provo River. Utekali sme popri brehu a dívali sme sa ako sa niekedy lodičky v prudkom toku rieky nakláňajú a inokedy, keď sa dostali do hlbšej vody, pokojne plávali.

Počas jedného takéhoto závodu sme si všimli, že jedna loď vedie tie ostatné k určenému cieľu. Náhle ju prúd zaniesol príliš blízko k silnému víru a loďka sa naklonila na bok a prevrátila sa. Točila sa stále dokola a nedokázala sa vrátiť do hlavného prúdu. A nakoniec sa zastavila na kraji šachoriny, kde ju obklopili rôzne naplavené smeti a zadržovali chápadlá zeleného rašelinníka.

Tieto loďky z detstva nemali žiaden kýl pre udržanie stability, žiadne kormidlo pre udržanie smeru ani žiaden pohon. Ich smer bol nevyhnutne určovaný prúdom – bola to cesta najmenšieho odporu.

My sme na rozdiel od lodičiek vybavení božskými schopnosťami, ktoré riadia našu cestu. Nevstupujeme do smrteľnosti preto, aby nás unášal prúd života, ale s mocou myslieť, uvažovať a niečo dosiahnuť.

Nebeský Otec nás nevyslal na našu večnú plavbu bez toho, aby nám poskytol prostriedky, vďaka ktorým od neho môžeme obdržať vedenie, ktoré nám zaistí bezpečný návrat. Hovorím o modlitbe. Tiež hovorím o našepkávaní oného tichého a jemného hlasu a neprehliadam ani sväté písma, ktoré obsahujú slová Pána a slová prorokov – ktoré nám boli poskytnuté na to, aby nám pomáhali úspešne prekročiť cieľovú čiaru.

V určitej dobe našej pozemskej misie sa objaví neistý krok, unavený úsmev, bolesť choroby – zvädnuté leto, prichádzajúca jeseň, chlad zimy a skúsenosť, ktorú nazývame smrťou.

Každý premýšľavý človek si už niekedy položil otázku, ktorú najlepšie vyjadril Jób za stara: „Keď človek zomrie, bude žiť znova?“¹¹ Aj keď sa môžeme pokúsiť túto otázku zo svojich myšlienok vypudiť, vždy sa vracia. Smrť prichádza k všetkým ľuďom. Prichádza k starým ľuďom, keď ich nesú zoslabnuté nohy. Jej volanie počujú aj tí, čo sa dostali len do polovice svojej životnej púte. A veľakrát umlčí i smiech malých detí.

Ale ako je to s existenciou po smrti? Je po smrti všetkému koniec? Robert Blatchford vo svojej knihe God and My Neighbor, (Boh a môj sused) s veľkou vehementnosťou napáda uznávané kresťanské názory, ako je Boh, Kristus, modlitba a hlavne nesmrteľnosť. Smelo tvrdí, že smrťou naša existencia končí a že nikto nemôže dokázať opak. A potom sa stala prekvapujúca vec. Táto jeho hradba skepticizmu sa náhle obrátila na prach. A on zostal nechránený. Pomaly začal nachádzať svoju cestu späť k viere, ktorej sa vysmieval a ktorú opustil. Čo spôsobilo takúto hlbokú zmenu jeho názoru? Zomrela mu manželka. So zlomeným srdcom vošiel do izby, kde ležalo to smrteľné z nej. Znovu pozrel na tvár, ktorú tak miloval. Vyšiel von a povedal svojmu priateľovi: „Je to ona, a napriek tomu to nie je ona. Všetko sa zmenilo. Niečo, čo tam bolo predtým je preč. Nie je taká aká bývala. Čo mohlo odísť, ak nie jej duša?“

Neskôr napísal: „Smrť nie je to, čo si niektorí ľudia predstavujú. Je to iba niečo ako prechod do inej miestnosti. V tej inej miestnosti nájdeme ...drahú ženu a muža a drahé deti, tých, ktorých sme milovali a stratili.“¹²

Bratia a sestry, my vieme, že smrť nie je koniec. Túto pravdu učili a stále učia žijúci proroci vo všetkých dobách. Nachádza sa to tiež v našich svätých písmach. V Knihe Mormonovej čítame tieto konkrétne a utešujúce slová:

Teraz, ohľadom stavu duše medzi smrťou a vzkriesením – Hľa, anjel mi oznámil, že duchovia všetkých ľudí, akonáhle odídu z tohto smrteľného tela, áno, duchovia všetkých ľudí, či sú dobrí alebo zlí, sú privedení domov k tomu Bohu, ktorý im dal život.

A potom, stane sa, že duchovia tých, ktorí sú spravodliví, sú prijatí do stavu šťastia, ktorý sa nazýva raj, stav odpočinutia, stav pokoja, kde budú odpočívať od všetkých trápení svojich a od všetkých starostí a smútku.¹³

Potom čo bol Spasiteľ ukrižovaný a Jeho telo ležalo tri dni v hrobe, do neho znova vstúpil duch. Kameň bol odvalený a vzkriesený Vykupiteľ odetý nesmrteľným telom z mäsa a kostí vyšiel von.

Jóbova otázka: „Keď človek zomrie, bude žiť znova?“, bola zodpovedaná keď Mária a ďalšie ženy prišli k hrobu a uvideli dvoch mužov v žiariacich rúchach, ktorí s nimi hovorili: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet Ho tu, ale vstal.“¹⁴

Výsledkom Kristovho víťazstva nad hrobom je, že my všetci budeme vzkriesení. Toto je vykúpenie duše. Pavol napísal: „Sú aj nebeské telá, sú aj zemské; ale iný je lesk nebeských a iný zemských.“¹⁵

Je to celestiálna sláva, ktorú vyhľadávame. Je to prítomnosť Boha, v ktorej si želáme prebývať. Je to rodina na večnosť, v ktorej chceme mať svoje miesto. Také požehnania sa dostavia vtedy, ak sa stanú snahy, úsilie, pokánie a nakoniec aj úspech našimi celoživotnými zásadami.

Odkiaľ sme prišli? Prečo sme tu? Kam pôjdeme po tomto živote? Tieto základné otázky už nemusia zostať nezodpovedané. Z hĺbky duše a vo všetkej pokore svedčím o tom, že to o čom som hovoril je pravdivé.

Náš Nebeský Otec má radosť z tých, ktorí dodržiavajú Jeho prikázania. Ale robí si tiež starosti o stratené dieťa, svojhlavého tínedžera, spurného mladého, previnilého rodiča. Majster láskavo hovorí týmto a vlastne všetkým: „Vráťte sa. Vykročte vpred. Poďte ďalej. Poďte domov. Poďte ku mne.“

Za týždeň budeme oslavovať Veľkú noc. Naše myšlienky sa budú obracať k Spasiteľovmu životu, k Jeho smrti a Jeho Vzkrieseniu. Ako Jeho zvláštny svedok vám svedčím o tom, že On žije a že očakáva náš triumfálny návrat. Kiež tento návrat zažije každý z nás, o to sa pokorne modlím v Jeho svätom mene – dokonca Ježiša Krista, nášho Spasiteľa a Vykupiteľa, amen.